▶ "Začiatok cesty"

Oprela som si brokovnicu o rameno a v podstate som si od Andreia vypočula ďalší briefing. No malo to zmysel. Bola pravda, že som z Luny mala divný pocit, ale ten som mala z každého ďalšieho nového človeka v pustatine. Nemala som ani také skúsenosti ani on, takže.. nemal príliš dôvod ma nejak zavádzať. Prekvapilo ma, keď povedal, že je úžasná herečka.. aj keď bola pravda, že ma s tým jej príbehom celkom dostala.. ale odkiaľ by vedela tak dobre narábať s pip-boyom?
"Yeah.. mali sme zopár prípadov vo Vaulte.. s drogami." Predsa len, človek sa vie vynájsť, ak sa nachádza v tak veľkom Vaulte, ako bola baňa. Teda nevedela som, aké veľké sú ostatné, ale Baňa bola hotové mesto pod zemou. Nepáčilo sa mi, že budeme cestovať so zločincom. No.. nevedela som ako sa rozhodnúť. Len som rezignovane prikývla. Ani som pri tom nemusela rozumieť všetkému. Napríklad som nevedela, o akom fronte hovorí. Ale na tom teraz nezáležalo.
"Budem dávať pozor." Povzdychla som si a len som mu ešte plánovala pomôcť s tým zvyškom zbraní, ktoré trebalo naložiť dozadu. Mimo brokovnicu, ktorú som mala v pláne mať u seba. Mala som ju už znova napumpovanú nábojmi, len som ju nemala zatiahnutú, aby sa náhodou po ceste pri nejakej somarine neuvoľnila a ja sebe alebo Andreiovi nevystrelila hlavu. Mala som ešte v pláne na pip-boy pozrieť mapu, respektívne mapy a pozrieť sa, ako ďaleko Brno vlastne ešte bolo. Navyše to bolo spoľahlivejšie než tie papierové od Andreia. Tie neukazovali, kde sme.

Andrei bol rád, že Nasťa má s drogami nejaké skúsenosti. Niekomu kto sa s nimi nikdy nestretol bolo obtiažne vysvetliť aký dosah majú na človeka, ako zničujúca dokáže byť závislosť a ako prinúti aj dobrého človeka k strašným činom, len aby si mohol pichnúť, alebo teda v prípade trysky vdýchnuť. So závislosťou mal vlastné skúsenosti - nie nutne osobné, ale viacerí jeho priatelia drogám podľahli. Našťastie v armáde boli celkovo zakázané a tak sa k nim dalo dostať len ťažko - jedine nelegálne, cez kontraband.
Spokojný s jej odpoveďou súhlasne prikývol a po naložení zbraní do nákladného priestoru ste sa pobrali ku kabíne. Luna vás zo záujmom sledovala, premýšľajúc kde si počas cesty sadne. Nasťa teraz videla, že ženina hruď je čiastočne zakrytá oblečením a pod krkom mala množstvo tetovaní, ktoré zakrývali zločinecké označenie; Andrei mal pravdu, bolo ho takmer nemožné vidieť a nie ešte to číslo prečítať.
"Odložené? Konečne môžeme odísť? Ale nie je mi jasné kde budem sedieť. V kabíne nie je dosť miesta... vzadu je to pasé?" Nadvihla obočie a z úst vyfúkla kúdoľ dymu.
"Je to "pasé" - ani na to nemysli." Odvrkol Andrei zamračene a ukázal na pištoľ, ktorá sa Lune skvela za opaskom.
"Tak dobre, sadnem si do stredu..."
"A táto zbraň je tiež pasé." Načiahol pred seba ruku a prstom naznačil aby mu ju podala. S tým Luna už nebola tak spokojná.
"Čože? To je blbý nápad. Ako sa obránim až nás niekto prepadne?" Rozhodila rozhorčene rukami a od Andreia odstúpila. Ten pre istotu položil ruku na svoju vlastnú pištoľ.
"V Anne je bezpečne. Ak nevystúpiš z kabíny, zbraň nebudeš potrebovať. Sľúbili sme, že ťa zoberieme, ale teraz ma vážne začínaš srať." Andrei sa snažil zachovať pokoj, no znova v ňom začínali kypieť plamene hnevu.
"Veľmi bezpečne, pche. Ako vás potom dostali títo idioti?" Zasmiala sa arogantne Luna a nechápavo na vás pozerala.
"Správaj sa ďalej ako decko a jednu ti fachnem! Nie som tvoj kamarát, ani žiadny jebnutý bandito - preukáž trocha rešpektu a vďaky. Zachránili sme tvoju prdel."
"Zachránili? Aká záchrana? Bez mojej pomoci by ste teraz ležali na vrchole hnedej kopy v latríne." Táto "konverzácia" sa prakticky zmenila na súťaž v hulákaní a skutočne nikam neviedla. Andrei a Luna za žiadnu cenu nevedeli nájsť spoločné slovo.
"Tak ma teraz počúvaj, ty mrcha. S tým smradom si nám mohla pomôcť, ale namiesto toho si tam kopala poklad. Čo vôbec je v tom zasranom boxe?!"
"Je tam veľké hovno! Čo ťa do toho? Chcete ma snáď okradnúť... ako banditi?" Skríkla Luna a zo zeme dvihla malú skrinku, stále zašpinenú od hliny.
"Vlastne je mi to u riti. Ale s tou zbraňou stále nikam nejdeš." Znížil hlas Andrei, pokrútil hlavou akoby nad neslušným dieťaťom a unavene sa zahľadel na Nasťu. Ako mohla vidieť, s ľudmi mu to naozaj nešlo. Zúfalo potreboval jej pomoc.

Vrátili sme sa späť ku autu. No na moje nie príliš veľké čudovanie sa po chvíľke ich debata zbrhla na v podstate roztržku. Prevrátila som očami a spravila som pomerne jednoduchú vec. Vzdialila som sa od nich, nechala som, nech si to vyriešia sami.. proste som otvorila dvere Anny a sadla som si do nej, na čo som za sebou zabuchla dvere. Položila som si brokovnicu medzi nohy a pridržala som ju stehnami, zatiaľ čo som hľadala pás. Keďže som si sadla do stredu, aby bolo miesto pre troch, ani som nevedela, či tu nejaký pás je. Každopádne som sa do nich nemienila starať. Bolo mi to jedno, Andrei sa pokojne mohol rozhodnúť, že na ňu serie. Len som sa zas začala babrať v pip-boy, znova s mapami. Chcela som vedieť, koľko ich tam vlastne má, aký je rozsah a podobne.

Na prekvapenie nikoho ste toho všetci mali dosť a vaša celková nálada sa ocitla pod bodom mrazu. V takomto rozpoložení nebolo možné konštruktívne a rozumne diskutovať o čomkoľvek, nie ešte o tom kto bude mať zo sebou zbraň počas zbytku cesty. Luna nechcela aby sa zopakovala jej predošlá situácia s kanibalmi a Andrei nechcel vôbec riskovať; nie dávať cudziemu pištoľ do ruky a rozhodne nie potenciálne nebezpečnému zločincovi. Napokon sa však tí dvaja dohodli - spoločné slovo v žiadnom prípade nenašli; išlo skôr o zmier z únavy a vyčerpania. Luna zbraň odovzdala pod podmienkou, že pištoľ zostane v kabíne, len kdesi mimo jej dosahu (na Andreiovej strane). V prípade potreby si ju bude môcť zobrať. Na základe tohto kompromisu ste konečne mohli vyraziť.
Pip-boy obsahoval skoro všetko čo si Nasťa mohla priať. Celosvetové mapy predvojnového sveta, podrobne pre strednú Európu, najmä pre územie starej federácie. Zaujímavejšie však boli aktualizované mapy pustatiny, čo dokazovalo, že majorka a zrejme aj iní vplyvní obyvatelia Striebornej štvrte často chodievali von. Možno jeden z dôvodov prečo ste ich vo vaulte videli len zriedkavo. Mapa sa dosť podobala tej, ktorú Nasti ešte pred odchodom do ukázal Andrei. Centrálna pustatina, Tatry, Hraničné vrchy, Južná pusta, Hradsko, Divoký pás, Krvavý oceán... ku každej oblasti bolo pripojených množstvo poznámok a dokumentov, z ktorých boli viaceré zablokované. K jednotlivým "krajinám" si mohla prečítať krátke popisky, zoznam sídel, stupeň nebezpečenstva a podobne. Sarková na mapu pridala aj desiatky "tagov," ktoré označovali zaujímavé či dôležité lokácie - a teda miesta, kde sa utečenci z Bane pravdepodobne nachádzali.
Luna zaujala pôvodné miesto Nasti a s obareným výrazom na ňu pozrela.
"Tento tvoj chlap má nejaké problémy, čo?" Prehodila potichu, tak aby to Andrei nemohol počuť. Krátko po tom vstúpil do kabíny, sadol za volant a zronene si povzdychol. V tom náhle uderil do prístrojovej dosky.
"S touto rukou ďaleko nedôjdeme..." Oznámil nervózne a znova zagánil na Lunu. Mal pravdu, s tou rukou teraz nedokázal ani len pohnúť, nie to ešte schmatnúť páku a prehadzovať rýchlosť. Znova sa pozrel na Nasťu - tentoraz to nebolo volanie o pomoc, ale príkaz. Obloha sa vyjasnila, podmienky na jazdu príjemné, no aj napriek tomu boli jej skúsenosti chabé. Ale niekde ich predsa potrebovala získať.
"Ako to s tebou vyzerá?" Znepokojene sa zahľadel na Nastino vlastné zranenie.
Lune sa medzitým na tvári objavil slabý úsmev a opatrne zdvihla ruku. Isto aj v jazdení mala "zopár skúseností." Skutočne žena mnohých talentov.
"Ak si myslíš že Annu zverím do rúk tebe..." Zavrčal Andrei a Nasťa vedela, že sa schyľuje k ďalšej potýčke.

Nevedela som, ako sa nakoniec dohodli no.. dohodli sa. Najprv do dodávky nastúpila Luna, ktorá si sadla vedľa mňa z mojej pravej strany. Len som sa na ňu zľahka pousmiala. Ani som sa nezačervenala, skôr mi jej poznámka prišla tak absurdná, až som verila tomu, že sa jedná len o taký.. žart. No a po tom nastúpil Andrei, ktorí tak či tak nebol príliš schopný šoférovať.
"Môžem to skúsiť... moc sa nemôžem opierať, tak.. aspoň budem nalepená na volant." Pokrčila som ramenom a ak mi k tomu dal priestor, tak som sa s ním vymenila. Len som dúfala, že sa vedľa seba priam nezabijú. Ešte pred odchodom som do Pip-boy zadala výpočet snáď tej najkratšej cesty, samozrejme nie leteckou čiarou ale po cestách, na ktoré som nejak musela vyjsť. Nebolo nič príjemné "sedieť" a snažiť sa neopierať o chrbát, čo by ma dosť štípalo.. a navyše som tú ranu ani nemala zašitú, stále sa mohlo stať, že by sa oddrbala chrasta a ja by som znova potrebovala ošetriť. Musela som si dávať pozor.. asi to bude pomalá cesta.