▶ "Začiatok cesty"

Odstúpila som od zmietajúceho sa a umierajúceho muža. Mala som na sebe trocha jeho krvi, teda skôr na oblečení. Cítila som dosť nepríjemný zápach, ktorý krv spôsobila. Niečo podobné som cítila z mŕtvol vo Vaulte. No mnou to tiež nezasiahlo, nie príliš. Na to by som ich potrebovala považovať za ľudí a nie za odporné zvery.
Predierali sme sa chvíľu lesom, až kým sme nepodišli k Anne. Respektívne sme sa stále skrývali, keďže sa tam nachádzal ešte jedne strážnik.
"To aj on má zbraň? Prečo po nás nestrielali pred tým?" Šepla som skôr do ticha. Predsa len, bola som v tom, že majú len chladné zbrane, ako sekáče a podobne. Nepáčili sa mi ani možnosti, ktoré mi Andrei dával.. a nakoniec som sa rozhodla znova.
"Tak ho streľ.. ak si myslíš že sa Anna naštartuje na prvý krát.. proste odídeme.." Navrhla som, pre.. zmenu. Nie že by mi dievčiny nebolo ľúto, ale radšej ona než ja. Nechcelo sa mi zbytočne riskovať. Nie teraz, keď sme boli tak blízko pri Anne.

Andrei bol puškou v rukách strážnika podobne prekvapený. Ale potom si uvedomil, že v kabíne na dlhé cesty zvykne ukryť celú zbrojnicu, vrátane niekoľkých pušiek, pištolí a granátov. Väčšinou sa taká príprava vyplatila, no nie teraz. Nikdy ho nenapadlo, že by ho z Anny dostali a potom ju vyrabovali. Takto im nepriamo pomohol.
"Všetky patria mne. Ale predpokladám, že s ňou nevie dobre strieľať." Zamyslel sa Andrei, no v tomto prípade ani nešlo o fakt, že vás bandita dokáže trafiť, ale skôr o výstrel, ktorý by upozornil celý tábor a zniesol na vaše hlavy peklo. No potom si uvedomil ďalšiu vec, ktorá ho vo vytržení nenapadla...
"Kurva! Tá ženská hovorila, že kľúče má jeden z nich. Bez kľúčikov sa nedostaneme ani do kabíny..." Zanadával hlasno, až ste mohli dúfať, že vás strážnik nezapočuje. Nech sa stalo čokoľvek, museli ste sa vrátiť do kempu a nejako tie kľúče získať. Nasťa mala napokon pravdu - zdalo sa, že banditov budete musieť zabiť. A práve preto ste nemali čas otáľať.
"Dobre, plán je nasledovný - pobež popri ceste, zostaň ukrytá v stromoch, a niekde mimo dohľadu prejdi na druhú stranu. Potom sa vráť naspäť, a sprav tam nejaký hurhaj... ako zviera. Len nech sa otočí odo mňa, aby som ho mohol klepnúť." V tejto chvíli ho nič lepšie nenapadlo, no mali ste obrovskú početnú výhodu, a Andrei ju chcel rozhodne využiť.

Trocha som podvihla obočie. Ako vôbec Annu stihli vybrakovať? Bola som celkom presvedčená, že Andrei im povedal kombináciu k otvoreniu zadného priestoru necelú pol hodinu dozadu. Pravdepodobne ju vypáčili na silu. No moje úvahy boli viac menej zbytočné. No a nastal ďalší problém. Andrei vlastne nemal kľúče. Aj by som sa ho spýtala, či to nevie naštartovať bez nich ale.. momentálne som bola zaneprázdnená tým, že som držala hubu a dúfala, že nás nikto nepočul, teda že jeho nikto nepočul, ja som bola stále potichu. Vyzeralo to tak, že si sám uvedomil svoju chybu, no po chvíľke neaktivity zas začal rozprávať svoj plán.
"Skúsim.." Prikývla som a sama som sa vzdialila od Andreia. Problém bol v tom, že sa stmievalo a ja som moc nevidela. Tiež som nebola práve.. zvyknutá na pohyb v lese, tak som len mohla dúfať, že sa nepotknem a nešmarím hlavou o najbližší konár či peň. Rýchlejším tempom som sa zakrádala stále ukrytá v oblasti, kde sa nachádzali stromy, až som dorazila na miesto, kde sa žiaden strom či krík nenachádzal. Pozrela som sa na kabínku a v momente, keď sa mi zdalo, že je muž otočený chrbtom, rýchlo som prebehla a skočila do ďalších kríkov. Dúfala som len, že nebudú tŕnisté. To.. spravilo istý hluk. Dokonca bolo počuť aj niečo, ako trhanie látky, keďže som pri skoku zavadila o nejaký konár s vreckom mojich nohavíc a to sa trocha rozpáralo.. no kto vie, možno to bol presne ten typ pozornosti, ktorú Andrei chcel, aby som spravila. Ostala som ležať pri zemi, schovaná.. v kríku, respektívne pod ním. Dúfajúc, že to stačilo.

Prechádzka tmavým lesom bola pomerne strašidelná, najmä takto uprostred noci. Mesačné svetlo žiarilo na cestu po pravej strane Nasti, no cez koruny stromov neprenikalo takmer vôbec. Nasťa bežala prakticky naslepo, a preto sa nebolo čomu čudovať, keď sa jej oblečenie náhodne zachytilo a roztrhlo o konár. Viac toho robiť nemusela - nočná pustatina bola natoľko tichá, že podozrivé sa zdalo aj šuchotanie kríku v lese. Strážnik tento zvuk započul, vytiahol pušku a hlavňou zamieril na miesto kde Nasťa ležala. Vedel, že zviera mu pravdepodobne nemôže ublížiť, nie ak sedel tak vysoko na kabíne. Bolo to výborné strategické miesto, no bandita nepočítal s tým, že ho niekto stiahne zozadu. Andrei svoju šancu využil na plno, okamžite sa ku kabíne rozbehol, vyskočil a schmatol banditu za nohu. Celou váhou sa potom vrhol na zem, a bandita zletel na betón s veľmi tvrdým dopadom. Andrei tušil, že to bude celkom stačiť. Chudák sa strepal z výšky vyše dvoch až troch metrov a do zeme vrazil hlavou. Bolo mu celkom jedno, či je chlap mŕtvy alebo ho len náraz odrovnal. Pušku kopol pod auto a prebehol k zadnej časti Anny.
"Nasťa!" Dal jej Andrei vedieť, že situácia je bezpečná. Do konzoly naťukal prístupové heslo, manuálne uvoľnil magnetické zámky a potom otvoril poklop. S námahou sa mu ho podarilo otvoriť - nákladný priestor bol skutočne vystavaný ako jadrový bunker - a skočil dovnútra.
"Máš skúsenosti so samopalmi? A čo AR? Možno brokovnice? Jednorazovky, opakovačky? Je tu toho dosť." Vnútro nákladiaku sa automaticky rozsvietilo matnou červenou žiarou, a Nasťa si uvedomila, že Andrei v Anne nosí celý vojenský arzenál.

Nevidela som, čo sa diaľo, len som počula tupý náraz na zem a divné zachrupčanie. Dúfala som len, že patrilo banditovi a nie Andreiovi. Nakoniec sa na nás aspoň trocha usmialo šťastie. Keď ma k sebe Andrei zavolal, vyštverala som sa z kríkov a z vlasov som si odmotala niekoľko vetvičiek a lístkov. Nie že by to k môjmu celkovému vzhľadu nejakým spôsobom pomohlo. Pribehla som za ním k zadnej časti Anny práve vtedy, keď ju otváral. Mal tu hotový arzenál. Keby že toto vpadne do rúk banditom.. mohli by si trúfnuť aj na omnoho väčšiu korisť, než jedno auto.
"Brokovnicu.. vo VBS sme používali pištole a brokovnice, s gumovými projektilmi no.. je to v podstate to isté nie?" Počkala som, či mi naozaj nejakú brokovnicu aj podá. Nemusela byť ťažká. Vedela som, že má brokovnica silný spätný ráz. Ale opakovacia by mohla byť v poriadku aj s mojou nie veľkou váhou. No a s brokovnicou bolo ťažké na blízko netrafiť.

Keď mu Nasťa prezradila, že nejaké skúsenosti s brokovnicami má (nie ostrými, ale to bol len detail), Andrei si od úľavy vydýchol. Na lekciu streľby a celkovo používania zbraní nebol teraz najvhodnejší čas. Brokovnice a iné väčšie zbrane fungovali trocha inak ako pištole, ale v zásade sa jednalo o rovnaké princípy. Pohľadom prešiel po stene, na ktorej bolo zavesených niekoľko zbraní, a pre seba aj pre Nasťu zvesil po jednej brokovnici. Do rúk jej hodil polo-opakovačku s krabičkou nábojov - konkrétne Benelli M4 - a sám si zobral čosi obrovské; niečo čo sa dalo definovať len ako granátomet. Na chrbát si prehodil brokovnicu.
"Stará Talianka, ešte ma nesklamala. A pozor na spätný ráz." Vysvetlil v krátkosti a za opasok si zastrčil zo dve zápalné fľaše. Andrei to očividne myslel vážne. Títo chudáci proti podobnému arzenálu nemali šancu. Z nákladného priestoru vyskočil, poklop zabuchol a znova aktivoval magnetické zámky. Ak by sa niečo posralo, v žiadnom prípade nechcel aby sa títo bastardi dostali k predmetu, ktorý bol jeho misiou. Pri najhoršom sa tu o niekoľko dní objaví armádny konvoj Kladivákov a Annu bezpečne vrátia do Bystrice.
Čo najrýchlejšie ste zbehli naspäť do tábora a už zo dvadsať metrov pred garsónkami, zatiaľ ukrytý pomedzi stromami, ste započuli viacero hlasov. Niektorí z tých bastardov musel objaviť mŕtveho strážnika. Andrei v rýchlosti analyzoval nevýhodnú situáciu. Banditi zmätene pobehovali po tábore a zrejme vás hľadali. Ten ťuknutý náčelník dvom mužom prikázal, aby sa išli pozrieť na cestu, k Anne - teda rovno smerom k vám. Lunu ste nikde nevideli; možno sa niekam ukryla. Andrei sa rozhodol nečakať a dal na svoje vojenské inštinkty a skúsenosti. Sebavedomie vám nemohlo chýbať; predsa len, pušky a pištole ste obom strážnikom odobrali, a banditom zostávali len zbrane na blízko. Snáď.
"Jeden molotov, jeden granát. A potom spustíme peklo." Pozrel Andrei na Nasťu a viac detailov sa nedozvedela. Zapaľovačom zapálil látku na fľaši a hodom na olympijskej úrovni ju vrhol rovno do stredu tábora. Fľaša hlasito vybuchla v plamene a ostrý šrapnel - podarilo sa mu zasiahnuť niekoľko nepriateľov, niektorí len vydesene spadli na zem a kryli si tváre. A potom nasledoval projektil z granátometu. Granát trafil minimálne jedného bastarda, pretože do vzduchu vyletela spŕška krvi a kus ľudskej nohy sprevádzaný srdcervúcim bolestným krikom. Zatiaľ čo sa Andrei hral na delostrelectvo, dvaja banditi smerujúci k Anne sa rozbehli priamo na vás. V rukách držali len obušky.

Zobrala som do rúk brokovnicu, ktorú som si na teraz prevesila cez rameno. Potrebovala som nejak uskladniť aj náboje do nej. Krabičku som otvorila ešte tam a obsah som vysypala do svojho vrecka. Brokovnica sa dala prebíjať pomerne efektívne aj bez zásobníka. Napchala som do nej šesť nábojov a zvyšok som si napchala do neroztrhnutého vrecka na nohaviciach. Všimla som si, že na druhej strane v oblasti stehna ich mám úplne rozpárané, no našťastie som pod tým nebola doškrabaná. Natiahla som brokovnicu a spolu s Andreiom som sa rozbehla späť k táboru banditov. Bola som potichu.. pripravovala som sa na to, že znova niekoho zabijem. No pre zmenu mi to teraz pravdepodobne vôbec nebude vadiť.
Nebola som príliš prekvapená, že našli mŕtvolu. No dúfala som, že už budú dostatočne napitý na to, aby sa tak nestalo. PrikrČila som sa tak, aby ma nebolo tak ľahké zbadať. Na Andreiove slová som prikývla a len som pozorne sledovala dvoch, ktorí šli našim smerom. Ako Andrei rozpútal peklo, v podstate sa rozbehli a ja som si v momente zasadila brokovnicu do ramena, stále z čupnutia som len ćakala, kým sa mi dostali na mušku. Prvý výstrel mieril jednému mužovi na hruď. V momente som znova natiahla brokovnicu, pri čom vyletela prázdna nábojnica niekam na pravú stranu a o chvíľku na to sa ozval výstrel druhý. Mala som v pláne tých dvoch dostať. Neprestala by som strieľať, kým by obaja neskončili na zemi, alebo kým by mi nedošlo tých 6 nábojov, čo sa do brokovnice zmestilo.

Bandita si stihol aj v tme a chaose uvedomiť, že Nasťa naňho mieri brokovnicou. Možno z takej zbrane nikdy nestrieľal, ale v jeho očiach sa objavila neistota a riadna dávku strachu a rešpektu. Musel poznať, čo dokáže tá vec spraviť z ľudským telom. Preventívne sa vrhol do strany, dúfajúc že ho strela nezasiahne, no prvá dávka z brokovnice ho trafila do ramena, ktoré sa v momente zmenilo na krvavú kašu. To jeho postup celkom zastavilo a keď chcel ustúpiť, druhý výstrel smeroval priamo do jeho hrude. Tieto zásahy by rozchodil len ťažko (krátka vzdialenosť - hruď (tor.) - 80, 28, vedľajší cieľ - ruky (kon.) - 2). Jeho kolega sa medzitým stihol priblížiť, no na Nasťu nesiahol, pretože od Andreia schytal poriadny kop do brucha. Takto blízko pri Nasti nechcel riskovať bočný zásah z brokovnice a vážne ju zraniť. Ako sa muž zapotácal nazad, Nastin výstrel neškodne preletel okolo, no stále jej zostávala polovica zásobníku. Jeden výstrel mu celkom roztrhal ruky vrátane všetkých prstov, čo ho donútilo pustiť obušok, a posledné dva napálila do jeho hrude. Na zem dopadol v umierajúcich kŕčoch (krátka vzdialenosť - hruď (tor.) - 99, 41, 91, 23, vedľajší cieľ - ruky (kon.) - 67, 14).
Andrei uznanlivo prikývol na Nasťu a z brokovnicou vyrazil priamo do tábora. Banditi sa ako tak zorientovali, ale ich morálka bola teraz na bode mrazu. Po náčelníkovi nebolo ani stopy, no objavila sa aspoň Luna. So železnou tyčou v rukách využila faktor prekvapenia a brutálne začala udierať dvoch mužov zozadu do hlavy. Andrei pribehol k prvému nepriateľovi a z brokovnice mu venoval plnú dávku do brucha.
Na chrbát Nasti odrazu niečo skočilo a pevne sa na ňu zavesilo, niečo vskutku ťažké. Možno zmutované zviera, ktoré privolal tento hurhaj. Ale opak bol pravdou - bol to len Oto, ten tučný retardovaný chlapec. V ruke držal malý vyskakovací nožík a nemotorne sa zozadu snažil Nasťu podrezať na krku, prípadne ju uškrtiť. Rozhodne však nešlo o útok skúseného bojovníka, skôr len o zúfalý pokus. Kto by čakal že ten sopliak bude tak odvážny?

Prvý výstrel ma prekvapil.. druhý už menej a ten tretí so mnou už ani netrhol. Bolo zvláštne, ako rýchlo si človek dokáže zvyknúť na to, ako niekoho zmasakrovať. Bola som úplne bez výrazu. Dokonca som sa ani netriasla, skôr to v mojej hlave kričalo na plné obrátky, niečo na štýl - nezastavuj sa, ešte si neskončila. Ako sa Andrei pohol kupredu, ja som z vrecka vytiahla tri broky a začala som ich po jednom zasúvať späť do brokovnice, no pri druhom po mne niečo skočilo. Od ľaku som vykríkla a ako sa na mňa to niečo zavesilo, v podstate som sa zvalila na chrbát. Nebola som žiaden silák a naozaj ma prekvapil. Takmer som upustila brokovnicu, no zvyšné dva broky mi vypadli z ruky. Rýchlo som ju prechytila a tresla som s hlavňou za seba, niekde ponad moje pravé rameno. Ak som zacítila odpor, tak aj viac krát. Ani som si neuvedomila, že nejaký nôž mal. Bolo to príliš rýchle.

Chlapec s nožom pôvodne mieril na krk Nasti, ale keď sa začala obraňovať, začal bodať a sekať kamkoľvek čepeľ dopadla. Nasťa zacítila ostrú bolesť rovno pod ramenom; ten malý fagan nožík zapichol rovno do jej svalu. Viac škody narobiť nestihol, lebo do hlavy schytal úder od hlavne a s bolestným zaochkaním sa strepal na zem. Avšak pri páde čepeľou noža prešiel po Nastinom chrbáte, prerezal látku a potom pocítila ako sa z otvorenej kože začala valiť teplá krv. Na zemi bezbranne ležal a snažil sa postaviť naspäť na nohy.
Luna medzitým prebehla okolo Andreia a zamračene sa pozrela na tučka, ktorý zaútočil na Nasťu. Videla, že pomoc nepotrebuje, a namiesto toho zdvihla čosi zo zeme. Bol to granátomet, ktorý tam Andrei nechal ležať - nevedno prečo si ho nezavesil na rameno. Možno by mu len zavadzal. Ale takú zbraň v rukách vydesenej a zrejme neskúsenej ženy nechcel. Netrvalo dlho kým si jej novú hračku Andrei všimol.
"Čo... preskočilo ti?! Pusti to! Všetkých nás zabiješ!" Zakričal na Lunu nahnevane, no na hádku nemal čas - pustil sa doň ďalší z banditov, ktorému sa musel venovať. Luna len mykla plecami a z vačku vybrala akýsi inhalátor. Do úst si strekla plným dúškom, zhlboka sa nadýchla a šprintom sa rozbehla ku garsónke, kde zrejme sídlil Slávny Ťuk-Ťuk.

Úprimne som nôž nezacítila. Bola som v príliš veľkom adrenalíne a namiesto bodnutia som cítila len tupé buchnutie, rovnako ako aj rezná rana pripomínala, ako keby ma niekto šľahol cez chrbát opaskom. Vôbec som si neuvedomovala, že by to mohlo byť niečo vážne. No ako som sa postavila a ten magor ešte stále ležal, v rýchlosti som sa brokovnicou zahnala. Chcela som mu pažbou niekoľko krát vraziť do hlavy, až kým by som si nebola istá, že je naozaj mŕtvy. Odstúpila som od neho a len som si všimla Lunu, ktorá niečo vdýchla a.. zobrala Andreiov granátomet.
"Ona je šialená.." Zamrmlala som a naložila som do brokovnice zo dva ďalšie náboje. Toľko trvalo, kým som si uvedomila, že je niečo zle. Bolesť z chrbta neustupovala a keď som si nahmatala ranu rukou a po tom som sa na ruku pozrela, zbledla som.. a nie len kvôli strate krvi.
"Andrei?.." šepla som vystrašene, no dosť možno ma ani nevnímal. Zrazu ma to premohlo, nepríjemná a ostrá bolesť, ktorá ma na chvíľu úplne paralyzovala. Možno by mi teraz bodlo, keby že na mňa reálne niekto útočí.. no pri tejto chvíľke ticha, som sa stihla upokojiť dostatočne na to, aby to zranenie moje telo začalo cítiť.

Tlsťoch sa na nohy už nestihol postaviť; Nasťa ho do hlavy zmlátila natoľko, že jeho hlava bola celkom zdevastovaná, lebka preliačená a z tváre sa chlapcovi rinul zdanlivo nekonečný prúd krvi. Toľko krvi... kde sa preboha brala? Slabšie povahy by pri takomto pohľade pravdepodobne odpadli alebo by im aspoň prišlo naozaj zle. Ako členovia VBS ste nemohli mať problém s krvou a násilím, no Nasťa bola len juniorom - koľko vážnych zranení vo svojej krátkej službe videla? A to sa týkalo aj vlastných zranení. Možno sa s niekým pobila, mala modriny, ba aj zlomeninu, ale na tréningu ste sa práve nebodali a nesekali nožmi. Toto bola pre ňu celkom nová situácia.
Andrei sa rýchlo zbavil svojho problému - banditovi brokovnicou strelil rovno do tváre a prakticky mu odbachol celú hlavu - a potom pribehol k Nasti. Chcel prácu najprv dokončiť, no videl, že Nasťa je na tom naozaj zle. Ten pohľad dobre poznal. Nováčik v armáde, prvá skutočná prestrelka, chudák zastriekaný krvou a vnútornosťami, pričom sám nedokázal rozoznať či patria jemu alebo protivníkom. Banditov teraz nezostávalo mnoho, a tak sa mohol na moment venovať svojej zverenkyni. Bola zranená, ale nechcel ju vystrašiť. Paniku ste vo vašich radoch teraz nepotrebovali.
"Nasťa, preber sa! Ešte sme neskončili!" Poriadne ňou potriasol a pred jej tvárou zaluskal prstami. Spoza opasku vytiahol striekačku.
"Žiješ, si fajn! A... za toto mi prepáč..." Stimpak bodol priamo do jej zraneného ramena a nechal ho tam zapichnutý. Bolo lepšie nechať ho pôsobiť. Jeho účinky zvyčajne prichádzali rýchlo a krvácanie dokázali stabilizovať v priebehu sekúnd. No Andrei vedel, že to nestačí, a stále potreboval jej pomoc. Ešte dobre, že ten Med-X zobral zo sebou.
"Toto ti pomôže, nehýb sa." Ubezpečil ju slabým úsmevom, sklonil sa a injekciu opatrne pichol do jej stehna z vonkajšej strane, kdesi nad koleno. Med-X v zásade na nejaký čas spôsoboval, že užívateľ prestal cítiť akúkoľvek bolesť, podobne ako v opitosti, prípadne v adrenalínovom opojení. Andrei sa obával najmä závislosti - Nasťu chcel od návykových drog držať čo najďalej, čo najdlhšie - no situácia to vyžadovala.
Lune sa úspešne podarilo zo šéfovej garsónky urobiť tlejúcu kopu dreva, ale Ťuk v nej už nebol. Namiesto toho sa do nej pustil chlap, ktorého ste mohli definovať jedine ako horu. Andrei potľapkal Nasťu po pleci a odbehol žene na pomoc.

Prikývla som, vystrašene, ale aspoň som prikývla. Začala ma zahrňovať panika. Pomalým tempom mi zatemňovala myseľ a ja som tak nejak v kútiku duše vedela, že sa do pár sekúnd úplne rozsypem. No Andrei To počas tých pár sekúnd stihol vyriešiť. nevedela som čo do mňa pichol. Z ramena mi trčalo niečo ako nejaké injekčné pero, no najväčší "zázrak" Prišiel po Med-X, tkroý mi pichol do stehna. Zrazu som sa cítila.. dobre. Trocha otupene, ale dobre. Prestala som cítiť bolesť a triaška zmizla tiež. Znova som nadobudla sebavedomie.
"Už som v.. v pohode." Prikývla som a keď sa Andrei rozbehol na pomoc Lune, sama som do brokovnice začala vsúvať ďalšie náboje, až kým som ich tam znova nemala 6. Nahodila som si brokovnicudo zdravého ramena a pomaly som kráčala za Andreiom, no skôr som dávala pozor na perimeter. Hľadala som prevažne "pohyb", než niečo konkrétne. Tú Horu by som nechala na starosti tým dvom, keďže keby že náhodou s brokovnicou trafím Andreia alebo Lunu, tak by som ich nadobro odpísala. Táto vec kopala.. a mala silu.

Zdalo sa, že preživší jednak utiekli alebo sa niekde ukrývali, pretože v troskách tábora zostal jedine ten mohutný muž. Ostatní ležali na zemi, mŕtvi alebo pomaly umierajúci. Medzi telami sa však nenachádzali tie najdôležitejšie - náčelník a Marek, ktorý mal kľúče od Anny.
Chlap sa pustil za Lunou, po niekoľkých krokoch sa mu ju podarilo dobehnúť a zraziť na zem jediným úderom do chrbátu. Luna skríkla a granátomet zletel na zem. V pláne mal svojou bagančou rozpučiť jej hlavu a aj by mu to vyšlo ak by Andrei nezasiahol. Surovca trafil skoro plný zásah z brokovnice, no aj napriek rozstrelenému chrbátu sa nezastavil. To bolo skoro nemožné - zrejme bol tiež na nejakých silných drogách. Muž sa otočil na prekvapeného Andreia, z rúk mu vyrazil brokovnicu a schmatol ho za predlaktie. Andrei sa doň oprel plnou silou a obaja v klbku spadli na zem. Ale proti silákovi jednoznačne nemal šancu, nie na zemi. Luna sa potácavo postavila, zdvihla granátomet a potom ho namierila priamo na tých dvoch.
"Čo...!" Zhíkol prekvapene Andrei a zdesene na Lunu vzhliadol. V poslednom momente sa zbavil zovretia toho chlapa, spravil chabý kotrmelec aby sa od neho dostal čo najďalej, a svoje telo držal medzi Lunou a mužom, nech ho explózia a tlaková vlna zasiahnu čo najmenej. Granát vletel rovno do chlapa a doslova ho "vybuchol" v hustú spŕšku mäsa, krvi a kostí, ktorá okrem Luny celkom ostriekala aj Nasťu. Andrei sa preletel zo dva metre a bezvládne ležal na zemi, zmätený a omráčený. Sprvu sa snažil aspoň podoprieť rukami, no pískanie v ušiach a dezorientácia mu to nedovoľovali.
"Bláznivá cundra..." Zamrmlal neprítomne a chytil sa za čelo. Luna pokrčila plecami, ani sa len neospravedlnila a odbehla kamsi na druhú stranu tábora. Zobrala lopatu a začala kopať do zeme, akoby sa tam ukrývalo niečo dôležité.

Nikoho som už nestrelila. Bolo to z toho dôvodu, že tu už nikto živý nebol. Ten kto tieto jatká prežil, sa rozutekal preč, ak bol toho teda schopný. Morálka nemohla byť silnou stránkou takto neorganizovanej skupiny. Ostal tu však ešte jeden veľký.. muž, na ktorého som namierila brokovnicou, no.. boli príliš ďaleko a navyše zápasil s Andreiom. Nechcela som trafiť aj jeho. V tom to vyriešila Luna dosť.. drastickým spôsobom. Prikrčila som sa, takže ma tlaková vlna príliš nezasiahla. Navyše som už bola dosť.. ďaleko od výbuchu. No nie dosť na to, aby som nebola celá od krvi. Takmer som sa pogrcala.
Podišla som k Andreiovi a podala som mu ruku, aby som mu pomohla na nohy. Chcela som niečo povedať, no úplne mi vypadli slová. Čo sa na to dalo povedať?
"Ona je šialená.." Vydala som na druhú stranu znova zo seba slová, ktoré sa mi zdlao, že som už raz použila. Nebola to ani otázka, skôr konštatovanie. Vyzeralo to tak, že vykopávala nejaký poklad. Ja som rozmýšľala, či je dobrý nápad, ju nechať robiť si, čo chce.. možno by sme ju mali zastreliť? Teraz bola príležitosť dobrá už len kvôli tomu, že v rukách nemala granátomet. No.. možno zo mňa hovoril med-x, kto vie. Z nejakého dôvodu mi to vôbec neprišlo ako zlý nápad.