▶ "Začiatok cesty"

Ani Andrei do diskusie nepridal nič konštruktívne a z jeho úst sa sypala iba nadávka za nadávkou, všetky smerujúce na Lunu. Pôvodne ju zobrať zo sebou nechcel, ale Nasťa ho dokázala presvedčiť. No teraz si to rozmyslel. Ešte by vás "náhodne" po ceste zastrelila a zrejme by ju to vôbec netrápilo. Andrei ako vojak chápal, že neskúsení ľudia v boji zvyknú panikáriť a robiť hlúposti, ale z tejto ženskej mal dojem, že jednu alebo dve prestrelky už zažila. Nie každý sa vedel len tak obracať s granátometom. Ale tieto veci ste mohli riešiť neskôr - stále ste museli nájsť kľúče a toho šialeného náčelníka.
Slávny Ťuk-Ťuk na seba nedal dlho čakať. Hrdinsky vykročil z väzenskej garsónky (poslednej stojacej budovy) a v rukách držal akýsi improvizovaný štít. Tento "štít" bol skôr len kus hrubého neforemného plechu, no možno ho mohol zachrániť pred priamym výstrelom z brokovnice. A kde bol vôbec ich šéf doteraz? Zrejme čakal na ľahké víťazstvo, ale to nikdy neprišlo. A tak sa vám musel postaviť sám...
"Rúhači pred zrakom Krista! Bože, daruj mi tvoju silu! Musíme zničiť týchto nepriateľov viery!" Dramaticky kričal na tmavú oblohu a pre istotu sa kryl plechom. Spoza opasku vytiahol nejaký predmet a pomerne hrubou ihlou si ho bodol priamo do hrude. Ťuk zaručal ako zviera, jeho oči sčervenali krvou a zdanlivo sa v priebehu sekundy zmenil na beštiu. Jeho pohyby začali byť neprirodzené, rýchlejšie, dravejšie.
"Psycho! Pozor!" Prehodil znepokojene Andrei a pohľadom zisťoval kam odletela jeho brokovnica. Akurát sa zvládol pozviechať na nohy, no v tej chvíli Ťuk schmatol svoju kopiju a plnou silou ju vrhol do Andreia. Tento útok si ani nevšimol, keďže bol stále v šoku. Ťuk hneď na to zobral ďalšiu kopiju a bleskovou rýchlosťou sa rozbehol na Nasťu s plánom prebodnúť ju naskrz.

Takmer som sa pri tých jeho nadávkach rozosmiala, no to takmer rozosmiatie nebolo moc príjemné, skôr sarkastické, ubolené a taký ten typ, že sme toho mali už obaja dosť. No nemalo to skončiť tak skoro. Zrazu sa nám predstavil aj Ťuk-ťuk. Myslela som si, že ušiel.. no očividne bol viac sfanatizovaný, než rozumný. Tomu sa jeden nemohol diviť. V momente keď sa Andrei začal obzerať po brokovnici, som ho rýchlo kopla takým tým spôsobom, že som sa ho snažila zvaliť na zem a sama sa od neho odtlačiť. Vôbec si nevšimol, že na neho Ťuk ťuk hodil kopiju. Sama som schmatla moju brokovnicu, znova som si ju zasadila do ramena a čupla som si na jedno koleno, aby som bola celkovo.. stabilnejšia. Ani osm sa Ťuk-Ťukovi nesnažila brokovnicou preraziť ten štít. V momente som mu namierila na nechránené nohy a ako sa ku mne rozbehol, vypálila som mu do jednej z jeho nôh tri rany z brokovnice. V podstate som tak trocha dúfala, že mu tá noha priam odletí .. čím by sa aj pod tou drogou, čo si dal, podľa môjho názoru stal neschopným človekom. Skackať na jednej nohe s jeho váhou bolo nemysliteľné a ak by sa zaprel do tej roztrieľanej.. no dúfala som že to bude fungovať a on sa na zem zvalí skôr, než ku mne stihne dobehnúť.

Andrei sa strepal na zem ako vrece zemiakov a nechápavo sa obzrel na Nasťu, keď v tom momente mu pred nosom preletela kopija o rýchlosti rakety. Znova mu zachránila život. Začínalo to byť naozaj komické - koľko krát ste sa v tak krátkom čase navzájom zachránili pred istou smrťou? Kým sa znova pozbieral a našiel nejakú zbraň, váš nepriateľ sa už pustil do útoku. Ťuk si bol vedomý svojho najviac zraniteľného miesta a tak sa počas nábehu za svojím štítom skrčil - takto plech pokrýval aj veľkú časť jeho nôh, pričom siahal pár centimetrov pod jeho kolená. Vďaka reflexom získaným z intenzívnej drogy dokázal okamžite reagovať na Nastinu streľbu a plech znížil až na úroveň svojich topánok. Do nôh ho trafilo niekoľko šrapnelov z prvých dvoch výstrelov, avšak tieto zranenia ho nezhodili na zem. Čiastočne ho zachránil fakt, že na nohách nosil hrubé baganče. Ale nepočítal s tým, že výstrely brokovnice z blízka zvládnu prestreliť hrúbku plechu, a na ľavej ruke stratil niekoľko prstov. To ho donútilo štít pustiť.
"Boží ortieľ vás neminie!" Vykríkol šialene, bez jedinej známky bolesti v hlase. Jeho nohy a ľavá ruka boli celkom skrvavené, no pri útoku aj napriek tomu dokázal vyvinúť nadľudskú silu. Hrotom kopije do Nasti letel ako nezastaviteľný a nazlostený nosorožec so silou, ktorá by dokázala prebodnúť aj tri osoby stojace za sebou. Jeho pomätenosť, nebezpečnosť a obrovská sila boli vskutku strašidelné. Andrei sa chcel na to zviera vrhnúť, možno ho zhodiť na zem, no do cesty zbrane stihol strčiť len ruku. Kopija doslova preletela cez jeho končatinu, zdanlivo cez stred ramennej kosti, ktorá sa roztrieštila ako porcelán. Nasťu ostriekala krv, no prekvapivo to bolo skôr brutálne ako krvavé. Pri zásahu začula hlasité trieštenie kostného tkaniva. Andrei kričal od bolesti a na viac sa nezmohol. Hrot kopije zastavil krátko pred hlavou alebo bruchom Nasti, v záležitosti od toho či zostala sedieť na kolene alebo sa postavila (pred útokom kopije stihla len trikrát vystreliť).
"Tvojím rozsudkom je SMRŤ!" Smial sa Ťuk-Ťuk hlasno, kopijou zo dvakrát mykol, ale z Andreiovej ruky ju nevedel vytiahnuť. Zbraň teda pustil, spoza opasku vybral dlhý nôž a chcel Andreia zabiť bodnutím do krku. Luna si tento boj na život a na smrť všimla, ale nepohla ani prstom aby vám nejako pomohla. Veselo pokračovala v kopaní svojho pokladu, a ak by ste náhodou prehrali, Ťuka by odbavila posledným granátom.

Na chvíľu som zamrzla. Naozaj ho nezastavila ani rana z brokovnice? Videla som, ako upustil štít, teda.. že mu v podstate vypadol z ruky, na ktorej nemal pár prstov.. a že mu nejaké šarpľe zasiahli nohy no.. furt sa voči mne rútil ako nejaké monštrum. Toto som videla len v komixoch. Nebyť Andreia, ktorý sa ho snažil zastaviť, pravdpeodobne by som práve teraz umrela. Kopija sa mi však takto zastavila len kúsok pred hruďou a ja som sa po Andreiovom zarevaní trocha spmaätala. Teda.. ako to len v tejto situácií šlo. Rýchlo som ustúpila na stranu a v momente keď Ťuk-ťuk púšťal kopiju a ťahal nôž V podstate som k nemu dosť zblízla priložila brokovnicu a snažila sa mu ustreliť hlavu, na štýl nejakej popravy.. vendety alebo ako tomu v tých talianskych filmoch hovorili. Tento krát som nechcela riskovať ho najprv nejak .. odzbrojiť či zabrzdiť. Potrebovala som ho zabiť, hneď..

"ZABI HO!" Zakričal Andrei. Z jeho očí tiekli slzy a tvár mal od bolesti zvraštenú, no aj napriek tomu videl, že Ťuk sa ho chystá dokončiť. S kopijou zabodnutou v ramene, ktorá ho ťažila, sa nemal ako obrániť. Nepomáhal ani fakt, že len pred chvíľou ho okrajovo trafil výbuch granátu. Náčelníka dokázal odsotiť, ale Ťukom to ani nepohlo. Avšak jeden z dvojsečných efektov psycha bolo tunelové videnie. Užívateľ drogy bol natoľko koncentrovaný na svoj cieľ, že ignoroval takmer všetko ostatné - okolie ho jednoducho nezaujímalo. To väčšinou znamenalo, že obeť neprežije, a ak by Nasťa nebola nablízku, Andreia by isto poľahky zabil. Tento výstrel Nasťa nemohla netrafiť, a tak sa stalo. Poprava bola vykonaná, vskutku spektakulárna a zároveň hrôzostrašná. Ťukova hlava sa rozletela na kusy lebky, mozgu, krvi, vlasov a bohvie ešte čoho. Drogy boli mocné, ale ak vám niekto vystrelí mozog, len máločo potom pomôže.
Andrei spadol na kolená a zúfalo schmatol kopiju v strede jeho ramena. Ani si nespomínal kedy zažil podobné utrpenie. Snáď ešte nikdy. Extrémna bolesť pulzovala celým jeho telom a mal dojem, že mu ruku niekto ponoril do lávy. Zdalo sa, že kopija sa okrem iného zlomila vnútri svalstva, keď prerazila jeho ramennú kosť. Napriek všetkému išlo o precízny zásah a zranenie natoľko nekrvácalo - rúčka fungovala ako zátka. Chcel mať tú vec od seba čo najďalej, ale nechcel ani vykrvácať.
"V... v aute je box. Lekárnička. Bež..." Pozrel Andrei na Nasťu a z plných síl sa snažil zachovať chladnú hlavu. Znova zabudol, že stále nemáte kľúče, čo však v tejto situácii bolo ospravedlniteľné.
Potom ku vám konečne dobehla aj Luna. Pri pohľade na Andreiovo zranenie sa zatvárila zhrozene a opatrne pristúpila. Nebolo jasné čomu sa vôbec divila; s tým šialencom sa ani len nepokúsila pomôcť. V rukách držala akúsi železnú krabicu, ten "poklad, " ktorý vykopala zo zeme.
"Prepáčte, ja... schytila ma panika..." Prehodila potichu so skloneným pohľadom, no odpoveďou bol len nenávistný pohľad Andreia. S Lunou sa chcel porátať neskôr; teraz ho viac zaujímala drevená tyč, ktorá preletela cez jeho ruku.
"Ale našla som toto." Z vačku vybrala zväzok kľúčov a zaštrngala nimi. Hneď na to ich hodila Nasti.

Bol to.. celkom chaos. Ťuk-Ťuk, alebo to, čo z neho ostalo, padol na zem ako vrece zemiakov a ja som trocha šokovane odstúpila o pár krokov mimo. Brokovnicu som už niekam konkrétne nemierila, len som ju pridržiavala jednou rukou, zaitaľ čo druhou som si rukávom snažila zotrieť krv z tváre.
"K*rva.." Zamrmlala som potichu a len som sa obrátila k Andreiovi, ktorému som naozaj nevedela, ako pomôcť. Len som potichu prikývla na jeho žiadosť. Len som dúfala, že si budem pamätať kódy zo zadného priestoru, aj keď.. nemala byť lekárnička skôr niekde vpredu? Bolo ironické, že práve teraz je tá časť nie príliš prístupná. No to sa zmenilo, keď k nám podišla Luna. Ja som bez slova schmatla podávané kľúče, brokovnicu som prechytila do jednej ruky, niekam do stredu a rozbehla som sa k Anne.
Išla som rovno ku kabínke, kde som pod sedadlami začala hľadať nejaký box. Buď červený, alebo s krížom.. mali vôbec označené lekárničky?

Nasťa nemala problém lekárničku nájsť - išlo o prenikavo oranžovú krabicu, na ktorej bol bielou farbou provizórne nakreslený biely kríž. Originálna tlač na boxe za dlhé roky celkom zmizla. Lekárnička sa nachádzala pod sedadlom pasažiera, rovno tam kde predtým sedela. Ako sa Nasťa hrabala v kabíne, odrazu za sebou započula hlasné kroky. Luna vybehla z lesa, jarkom preliezla na cestu a s obdivom v očiach skúmala Annu. V rukách držala pištoľ.
"Krásny voz." Pohľad na auto Lune jednoznačne učaroval. Dokonca sa začala potmehúdsky usmievať. Ale Nasťu nechcela vystrašiť.
"Tvoj... spoločník povedal, že ťa mám pokryť. Nejaký z tých bastardov tu stále môže striehnuť." Vysvetlila stručne a hlaveň zbrane namierila kamsi do lesa. Pravda, zopár banditov počas útoku na tábor utieklo; na svojho náčelníka a ostatných sa celkom vysrali. Toľko k ich lojalite. No ak mala Nasťa čo i len trocha situačného "povedomia," bolo jasné, že Luna ju môže v tejto chvíli zastreliť, zobrať Annu a zdrhnúť. Andrei by ju len ťažko vo svojej indispozícii mohol zachrániť. Boli ste tu celkom osamote. A kto vedel či ju Andrei naozaj poslal?
"Zoberiete ma teda?" Zvážnela odrazu Luna a úsmev sa z jej tváre celkom vytratil. Na Nasťu sa otočila zo spýtavým pohľadom.

Ako som vyťahovala lekárničku, potrebovala som na to obe ruky a brokovnicu som teda vyložila na palubnú dosku auta. V tom som započula za sebou hlasné kroky. Trhlo mnou, no keď som videla že to je Luna, na chvíľku mi odľahlo.. ale iba na chvíľku, keďže to sakra bola tá psychopatka, ktorá pred chvíľou s granátometom nabehla doprostred dediny banditov. Všimla som si, že v ruke drží pištoľ. Bola to tá, ktorú som pred tým mala ja? Kde by ju zobrala? Možno hovorila pravdu a Andrei by jej ju pravdepodobne dal. No spravil by to Andrei? Neprišiel mi ako príliš človek, ktorý niekomu veril.
"Yeah.. ďakujem." Odvetila som jej a lekárničku som na teraz vytiahla z auta a položila na zem. Brokovnicu som zobrala do jednej ruky a zavrela som dvere Anny, po čom som sa ju snažila zamknúť.
"Mali sme dohodu nie? Zoberieme." Prikývla som. "Ale pochybujem, že sa budeme zastavovať.. takže s nami budeš musieť až do Brna. Nič v zlom..." Zohla som sa pre lekárničku, ktorú som zobrala do voľnej ruky. Kľúčiky som si ešte pred tým schovala do neroztrhaného náprsného vrecka na vojenskej košeli.
"Ty.. si z Vaultu?" Spýtala som sa jej a sama som chcela vyraziť k Andreiovi, takže ak ma nejak nečakane nezastavila, začala som k nemu kráčať. Bežať som naozaj nevládala. Lekárnička bola celkom ťaźká, dosť ma to spomaľovalo a nepomáhalo ani to, že som bola tak trocha na pokraji mojich síl. Kto vie, dokedy Med-x bude účinkovať.

Po pozítívnej odpovedi si len zhlboka mohla vydýchnuť. Napätie sa z jej postoja celkom vytratilo a pištoľ odložila za opasok.
"Vďakabohu. Chvála, že ste sa ukázali. Neviem čo mal ten pomätenec so mnou v pláne, ale... bála som sa." Prehodila s úľavou v hlase a nebolo sa čomu diviť - medzi tými kanibalmi musela zažiť peklo. Bolo zbytočné zachádzať do detailov; obe ste vedeli čoho boli títo banditi schopní. V jej pohľade sa zračil strach a smútok.
"To je fajn. Do Brna sme... som mala namierené pôvodne." Prikývla Luna a Nasťa si nemohla nevšimnúť, že sa znova dotkla nejakej zlej spomienky. Luna pustatinou samozrejme necestovala sama, to skoro nikto. A Nasťa mohla len hádať čo sa stalo s jej spoločníkmi - možno rodinou, možno priateľmi. Spoločne ste sa vybrali naspäť do zničeného tábora a žena kráčala napred, oči na stopkách.
"Nie, nie. Patrím k druhej generácii. Otec bol vaulter, konkrétne z Brnenskej tridsiatky." Odvetila trocha veselším tónom, rada, že ste sa venovali príjemnejšej téme. Nasťa o ostatných vaultoch toho príliš nevedela - teda prakticky vôbec nič. Každá krajina mala niekoľko vlastných úkrytov a tie Brnenské, rovnako ako Baňa, samozrejme patrili do predvojnovej Československej federácie v rámci Nového Zväzu. Vault 30 jej bol celkom neznámy, no podľa slov Luny sa musel otvoriť už dávno, keďže vyrastala mimo neho. Ak bol uprostred Brna, tak jeho obyvatelia mali šťastie - možno dokonca založili súčasné osídlenie v troskách mesta.
"Bol to dobrý muž, môj tatko. Pip-boy som po ňom zdedila... ku šťastiu, na túto poslednú cestu som ho nechala doma. Je pre mňa... drahou spomienkou. No, a čo ty? Ktorý Vault?" Otočila otázku na Nasťu.
Na obsiahlu konverzáciu vám veľa času nezostalo. Keď ste dorazili na miesto, Andrei sedel na lavičke pri ohnisku a snažil sa udržať pri vedomí. Čo najrýchlejšie potreboval lekársku pomoc.
"Môžem nejako pomôcť? S ošetrovaním mám... pár skúseností."

Vypočula som si jej príbeh, no keďže som mala čo robiť, aby som po ceste niekde nezakopla a ešte to chvíľku späť k Andreiovi bude trvať.. dokonca sa mi podarilo aj zadýchať. Nebolo sa čomu moc diviť, naozaj rýchlo mi dochádzala energia.
"Porozprávame sa.. po ceste dobre?" Zľahka som sa pousmiala. Nemali sme moc čas na rozprávanie a Luna si to musela uvedomiť. Keď sme prišli k Andreiovi, len som vedľa neho položila lekárničku a sama som si rezignovane sadla na zem, sťažka oddychujúc. Bol to.. náročný výlet.
Len som k Lune prikývla a poukázala som smerom na Andreia. "Ja viem len najzákladnejšiu prvú pomoc.." No a Andreiove zranenie si vyžadovalo viac, než len prvú pomoc. Rozhodla som sa zatiaľ dávať pozor. Ako som sedela, otočila som sa k nim chrbtom a nazerala som niekam do strán.. do okolia, zatiaľ čo som začala vsúvať do brokovnice ďalšie náboje.

Praskanie plameňov horiacej garsónky bolo prerušované len zborovým spevom cvrčkov. Po bitke, v ktorej ste skoro kvôli hlasným výbuchom ohluchli, sa tábor zmenil na oázu pokoja. Na obzore sa objavilo prvé svetlo skorého letného rána. Nebyť mŕtvych, roztrhaných tiel navôkol a kostí z početných obetí týchto kanibalov, bolo by to vskutku príjemné miesto na oddych a relax. Dokonca by ste sa mohli vyspať, čo by preferoval aj Andrei, no zbabelí banditi, ktorým sa podarilo utiecť, sa mohli kedykoľvek vrátiť. V tejto chvíli bolo najlepšou možnosťou okamžite vypadnúť a nejako to už dotiahnuť do Brna. A rovnako sa zdalo, že Luna tu nechce zostať ani o sekundu dlhšie než je treba.
Ale Andrei nemohol takto pokračovať. Ako ghúl bol mimoriadne odolný a zranenia, ktoré by zabili bežného človeka, boli preň len dočasným problémom.
"Ten oštep musí von." Zamyslela sa nahlas Luna a obzerala jeho ruku.
"Na to si prišla sama?" Zavrčal Andrei a pokrútil hlavou. Nedalo sa povedať, že by s Lunou bol spokojný. Na jeho poznámku reagovala len urazeným odfrknutím, čosi si pod nosom otrávene zamrmlala a chystala sa urobiť aspoň základné ošetrenie. Z lekárničky vytiahla dezinfekciu a obväzy.
"Hlasnejšie. Čo si to povedala?" Vyzvedal mrzuto Andrei, pripravený celkom vybuchnúť.
"Nič..."
"Nehraj na mňa urazenú tínedžerku. Na to si moc stará."
"Nič! Nič som nepovedala! O čo ti ide, do riti?!" Ohrnula sa Luna a nechápavo pozrela na Nasťu, akoby u nej hľadala podporu.
"Daj to sem. Daj mi tie veci. Lekárničku, všetko. Ešte to celé zhoršíš. Nechcem prísť o celú ruku." Naznačil k nej Andrei a zdravou rukou sa načiahol po lekárničku. Luna hodila obväzy a fľašku alkoholu na zem, a ráznym krokom prešla na druhú stranu tábora, čo najďalej od Andreia. Z vrecka vytiahla cigarety, jednu si od nervozity zapálila a výdatne potiahla. To ju aspoň trocha upokojilo. Možno vyskočil trocha neférovo, ale Andrei mal dobrý dôvod prečo sa na ňu hneval.
"A s tou cestou zbohom. Do môjho auta ťa nepustím." Zakričal Andrei smerom k Lune, a proti takejto vyhrážke jej nepomohol ani komfort cigarety. Andrei poriadne zakusol do kusu dreva, z kopije odlomil hrot (aby zostala len žrď) a sám sa pokúsil drevenú tyč vytiahnuť. Od bolesti mu znova vyhŕkli slzy, jeho vôľa zoslabla a na prvý pokus to nezvládol.
"Nasťa, potrebujem aby si to vytrhla." Pri takýchto zraneniach jednoducho nefungoval pomalý a opatrný prístup. Rovnako ako mliečne zuby, aj táto obrovská trieska musela ísť von rýchlo a prudko.

Chvíľu som ich sledovala. Andrei bol, no.. mal v ramene kopiju a tak bolo pochopiteľné, že bol nasratý. Ja by som pravdepodobne na jeho mieste bola už mŕtva. No.. nepáčilo sa mi, ako sa ku Lune správal. Nezabila ho.. vlastne mu zachránila prdel, hneď dva krát. To že to bolo "tesne" znamenalo len toľko, že to prežil.. a že ho netrafila. Nie že by práve ona spôsobila to jeho zranenie.
Zamračila som sa, keď jej v podstate povedal, aby zabudla na to, že ju zoberieme do Brna. S povzdychom a dosť s ťažkosťami som sa postavila zo zeme. Oblečenie sa mi lepilo na skrvavený chrbát, kde sa stihli vytvoriť chrasty a no.. bolelo to ako hovado. Brokovnica mi v podstate vypadla z ruky, keďže pravačku som mala úplne ochabnutú a sotva som s ňou vedela pohnúť, okrem triašky.
"Andrei.." Sadla som si pred neho. Ťažko povedať, či som sa na neho pozerala prísne, alebo z istou dávkou nehy.
"Zachránila nám život.. o tomto čase sme už mohli byť naporcovaný .. ide s nami." Mohol si všimnúť, že to nebola otázka. Skôr som mu to oznámila.
"A navyše ti to z ramena nevytiahnem, nevládzem.. neviem ani pohnúť rukou." Uchechtla som sa a kývla som hlavou smerom na fajčiacu Lunu.
"Pomôcť ti musí ona, tak by som sa sakra ospravedlnila." No keďže sa mi nechcelo vstávať, tak som tam len ostala pri ňom, snažiac pobrať nejakú energiu na to, aby som tu nezaspala.

Andrei nečakal, že sa Nasťa postaví na stranu tej ženskej. Ale vzhľadom na danú situáciu to mal čakať, nakoľko Nasťa bola stále obrovská naivka, v pustatine neznalá a stratená. Ešte nedokázala rozoznať všadeprítomné výstražné znaky. Znaky, ktoré priam bili do očí, no pred slepého môžete posadiť poznanie samé, a ten si ho ani nevšimne. Šialenstvo týchto banditov sa dalo spoznať ľahko, aj dieťa by vedelo, že sú to zlí ľudia. Ale niektoré osoby sa javili menej... jednoznačným spôsobom. Andrei sa prisunul bližšie k Nasti. V každom prípade jej to nemal za zlé - bola to vec, ktorú sa človek naučil časom, ak teda dovtedy prežil.
"Máš pravdu." Pousmial sa slabo, no rýchlo ho premohla bolesť a tak sa jeho úsmev zmenil na skrivenú grimasu. Svoje podozrenia ohľadne Luny mohol riešiť po stabilizácii tohto životne kritického zranenia. A vedel, že nech má Luna akékoľvek úmysly, v tejto chvíli bolo najlepšie využiť jej schopnosti; ako jediná bola v relatívne dobrom stave.
"Luna. Možno som to trochu prehnal. Poď sem." Prehovoril Andrei nahlas, no žena sa ani nepohla. Namiesto toho sa naň zamračila a venovala mu len stredný prst.
"Beriem to späť. Môžeš sa s nami zviezť. Ale bez jednej ruky za volant nesadnem. Ak mi nepomôžeš, nikdy sa odtiaľto nedostaneme." Po tomto sa konečne pohla, cigaretu hodila kamsi na zem a s prekríženými rukami sa postavila priamo pred Andreia. No úškrn na jej tvári sa nezmenil.
"Ak to chceš naozaj počuť, tak sa ospravedlňujem. Táto pojebaná vec v mojej ruke mi k nálade nepridáva." Vysypal zo seba Andrei napokon a hlasno si povzdychol. Chcel to mať zo seba preč; teraz by prijal aj pomoc niektorého z banditov.
"Fajn. Ani mňa to tu už nebaví." Prehodila Luna, zrejme stále urazená, ale s rovnakým cieľom ako vy dvaja - čo najrýchlejšie z tohto pekla vypadnúť. Zdvihla lekárničku, nástroje a mlčky sa pustila do práce. Nasťa si až teraz všimla, že jej ruky pokrývajú rozsiahle tetovania.
Po množstve kriku a nadávok sa jej podarilo drevenú tyč z Andreiovej ruky odstrániť, aspoň najlepšie ako to v rozbitom táborisku uprostred divočiny šlo. Zranenie vyčistila, dezinfikovala, obviazala a to isté spravila aj pre Nasťu. Andrei mal pôvodne v pláne tábor prehľadať - banditi vďaka prepadávaniu pocestných občas "vlastnili" vzácne a drahé veci, no teraz ho zaujímal len odchod z tohto miesta.
Spoločne ste prešli krátkym úsekom lesa k ceste a Andrei sa pobral dozadu; chcel vrátiť zbrane do nákladného priestoru. Nasťu požiadal o pomoc, no bola to len zámienka k tomu, aby ste sa na moment ocitli osamote.
"Nasťa... úprimne, aký je tvoj odhad na Lunu?" Spýtal sa potichu zatiaľ čo do konzole vyťukával heslo.

Pousmiala som sa. Len som sa trocha posunula do zadu a znova som sa snažila do rúk zobrať brokovnicu, na čo som začala.. hliadku. Predsa len, stále sa mohli ukázať. Nesmiala som sa na tom, aké zvuky vydával Andrei. Rozhodne.. keby že som nejaký psychopat alebo ten typ osobnosti, išlo by to.. ale nebola som a ani som Andreia tak dlho nepoznala, aby som si mohla srandu z jeho utrpenia robiť. Nebolo to tak, že by sme boli najlepší priatelia pod slnkom.
Po tom ako ošetrila Andreia, pustila sa do mojich zranení. Nemala som v sebe síce dieru, ale nebola som ghúl. Bolesť som znášala oveľa horšie a ako sa snažila dať preč látku trička od rany, nebyť pozostávajúcich účinkov med-x, asi by som tam od bolesti zamdlela. Nehovoriac o tom, ako hrozne štípala tá dezinfekcia. No nakoniec sa to všetko podarilo a ja som sa postavila na nohy. Ťažko povedať, či som sa cítila horšie, alebo lepšie.. no hej, aspoň nevykrvácam a pravdepodobne sa mi rana ani nezapáli. To bolo pozitívne. Cítila som sa trocha divne. Hlavne kvôli tomu, že som v podstate mala len ofačovanú takmer celú hruď a časť brucha, kvôli chrbtu. No stále som sa tak trocha cítila ako nahá. Hanbila som sa a aj pre to som bola pomerne dosť tichá. Nič som nekomentovala, až kým si ma Andrei nezavolal k tomu, aby som mu pomohla naložiť zbrane do Anny.
"Hej.. si si istý, že je dobrý nápad tie zbrane schovávať? Ak stretneme nejaký ďalšiu podobnú sračku.." Neodpustila som si ľahkú nadávku, no on sa ma skôr.. chcel spýtať, čo si myslím o Lune. Len som trocha strnula pokývla ramenom, tým zdravím.
"Ťažko povedať Andrei.. nemám ju s čím porovnať.. je trocha šialená ale nie je to v tomto svete normálne?" Predsa len, aj tí jeho kolegovia mi prišli tak trocha ako šialenci.

Do nákladného priestoru mal v pláne uložiť len niektoré zbrane. V kabíne chcel ponechať zbrane pre neho a Nasťu; Lune neveril ani len s pištoľou, nie to granátometom, ktorým ho skoro "nechtiac" zabila. Andrei si stále nebol istý či sa ho tam naozaj pokúsila zabiť, pretože tá situácia tomu nahrávala. Bez neho by sa zbaviť Nasti nemala problém, prípadne ukradnúť auto; predsa len, Nasťa na tom tiež nebola najlepšie. Jej výhovorka o spanikárení bolo očividné klamstvo. Andrei videl, že táto žena je v pustatine skúsená a dokáže sa v bitke obracať - takí ľudia nezvykli v prestrelke strácať hlavu.
"Nechcem aby sa k nim dostala ona... a nechcem skončiť na krajnici s prestrelenou lebkou. Dve zbrane len pre nás." Odvetil Andrei a na Nasťu vrhol prísny pohľad, z ktorého bolo jasné, že vyjednávanie sa skončilo. Do kabíny si mohla zobrať jednu zbraň. Luna však stále mala pištoľ; toho sa Andrei najväčšmi obával.
"A nie, o to nejde. Netvrdím, že je šialená. Práve naopak; je úžasná herečka. Nie som si celkom istý - moje podozrenia sú len domnienky. No neviem si spomenúť kedy som sa naposledy v niekom zmýlil..." Prehodil tichým hlasom a pohľadom kontroloval Lunu stojacu pri kabíne, znova s cigaretou v ústach. Andrei si uvedomil, že Nasťa od príchodu do pustatiny prakticky nevidela nikoho okrem Kladivákov, a títo banditi a ženská boli prvými "čistými" ľudmi, ktorých stretla. Bolo načase aby sa naučila rozpoznať niektoré poplašné znaky, menej očividné ako vraždenie, šialené prejavy a kanibalizmus.
"Snáď mi uveríš ak ti prezradím, že drogy, hlavne trysku, obľubujú nižšie vrstvy spoločnosti. Zločinecká zberba. Tak to bolo aj pred vojnou, a tak je to aj teraz. Feťáci nikdy neboli vzormi občianskej slušnosti." No to nestačilo ako dôkaz. V zásade však platilo, že závisláci boli zväčša osobami pochybného rázu. Luna predtým s tou tryskou ani len neváhala.
"Táto bitka nebola jej prvá. Videl som to v jej pohyboch. S tým šialencom nám pokojne mohla pomôcť. A je otázne čo má v tej svojej skrinke." Jeho odhadom boli štuple, ale čo ak sa tam nachádzala nejaká zbraň? Možno bola žoldnierom.
"A tie tetovania? Nie na rukách. Vieš ako Front označuje zločincov predtým než ich vyhodia za hranice? Na hruď - rovno pod krk - im vypália číslo v strede kruhu. Takto označených ľudí potom ľahko spoznajú. Teraz si tú stupnicu neviem vybaviť, ale... čím vyššie číslo, tým horší zločin. Ach, áno, snažila sa to prekryť kopou tetovaní. A dobrá snaha, pretože to číslo neviem rozpoznať." Andrei mal dojem, že túto praktiku pred rokmi zmenili, a nie každý zločinec bol z krajiny vyhostený, ale skôr súdený a uväznený, pričom existovali výnimky. Ale zo svojho územia nikdy nikoho nevyhostili za ľahkú krádež. V jednoduchosti to znamenalo, že ide o potenciálne nebezpečnú osobu. Andreia napadlo, že Nasťa by to číslo mohla zistiť, ale nechcel ju vložiť do ďalšej nebezpečnej situácie.
"Už mi veríš?"