▶ "Začiatok cesty"

Pokračovanie z tejto témy: [You must be registered and logged in to see this link.]
______________________________________________________________________________________________________



Po tom ako Nasťa súhlasila s procedúrou ste sa s generálnou plukovníčkou rozlúčili a vydali na odchod. Andrei svoju zverenkyňu zaviedol do nemocničného zariadenia - vloženie čipu pod kožu vyžadovalo profesionálny operačný zákrok. Nasťa dostala ubezpečenie, že operácia je bezbolestná, pretože nebude pri vedomí. Ešte pred zákrokom sa musela osprchovať a poriadne vydrhnúť. Doktor nemohol riskovať infekciu, a Nasťa po tomto dlhom dni rozhodne nebola ideálom čistoty. Atmosféra v operačnej sále bola skutočne desivá; Nasťa vlastne netušila do čoho ide. Injekcie, malé pílky, hrôzostrašné prístroje, jednak použiteľné na chirurgiu, jednak na mutiláciu. Ďalej si nepamätala nič - spočinula na lehátku, doktor jej do nosa vložil nejaké strašidelné tuby a potom jednoducho zaspala.

Zobudila sa až ráno. Cez okno (so železnými tyčami) presvitali lúče vychádzajúceho slnka. Ležala na pomerne pohodlnej posteli, teda aspoň lepšej než mala vo svojej poslednej cele. Prekvapivo necítila nič - žiadnu bolesť; akoby sa včerajší zákrok ani nestal. Ak šmátrala na pozadí svojho krku, hlbšie pod kožou mohla zacítiť veľmi malú, takmer nebadateľnú, hrčku. Ten čip bol naozaj drobný a Nasti vôbec neprekážal, aspoň nie fyzicky. Na sebe mala len nemocničné róby, ale na skrinke neďaleko bola položená vojenská uniforma. Zrejme nemali nič lepšie, a vybrali pre ňu najmenšiu uniformu akú našli. Hlavne to bolo čisté a praktické oblečenie. Okrem toho našla aj základné kozmetické prostriedky, ako hrebeň, nožničky na nechty a iné užitočnosti. V miestnosti sa nachádzalo aj umývadlo a zrkadlo.
Cez okno videla zaľudnenú a rušnú ulicu a na druhej strane dverí počula niekoľko utlmených hlasov. Z ich slov dokázala usúdiť, že zopár vojakov tam hrá nejakú kartovú hru. Po Andreiovi nebolo ani stopy, ale určite sa motal kdesi nablízku.

To čo sa dialo po zvyšok dňa, som viac menej prechádzala s mlčaním. Nebolo mi všetko jedno a trocha som sa aj bála. Najprv som sa musela osprchovať. Celkom som sa divila, že tu niečo ako sprchy mali. Teda.. na prvý pohľad to tak zvonka určite nevyzeralo. A tak som sa aj vydrhla. Následne som si už len ľahla na operačný stôl. Nebolo mi všetko jedno, bola som dosť.. bledá. No ako mi do nosa niečo pichli, moje vedomie sa začalo strácať a ja som po chvíľke bola úplne tuhá.

Nemala som bezsennú noc. Bodaj by.. Zobudila som sa znova v podstate úplne prepotená a s trhavým výdychom. Ostala som chvíľu sedieť na posteli. Rozhliadala som sa okolo seba. Nepamätala som si, čo sa mi snívalo, no nemohlo to byť nič príjemné. V kútiku duše som ale vedela, že to bolo niečo o Val.. pravdepodobne tá blbá spomienka zo včera. Oboma rukami som si pretrela spotené čelo. Prikrčila som nohy k hrudi a hlavu som si oprela na kolená.
"Tamto mi nikdy neodpustí.." Zamrmlala som si pre seba. Netrucovala som ale dlho. Po chvíľke som sa predsa len postavila a rozhliadla som sa po miestnosti. Bola to malá.. izba? Bolo tu aj umývadlo. Na skrinke som si všimla poskladanú vojenskú uniformu, ktorá tu bola pravdepodobne pre mňa. Pomaly som sa vyzliekla z nemocničného prádla a skôr než som na seba hodila veci od nich, som sa ešte prepláchla v umývadle. Celkom ma prekvapilo to, že tu bol aj hrebeň a napríklad nožničky na nechty. Až to vyzeralo, že sa mám upraviť a nakoniec ma naozaj niekam plánujú predať. Začesala som si vlasy dozadu a do strán, aby mi zbytočne nezavadzali pri tvári. No a.. po tom som vôbec netušila, čo robiť.
Možno som tu mala počkať? Boli tie dvere vôbec odomknuté? Pristúpila som k nim a za nimi som započula zvuky. Pomaly som sa obliekla do vojenského, aj keď mi stále bolo trocha veľké. No vďaka opasku mi nohavice nespadnú. Na nohy som si obula vysoké boty a cez ramená som si natiahla vojenský top s dlhým rukávom. Cítila som sa.. trocha zvláštne. Rozmýšľala som, či je tá voda z umývadla pitná no nakoniec ma smäd premohol a ja som sa z nej aj napila. Predsa len som toho včera do seba moc nedala. Následne som len pristúpila k oknu a pozerala som sa von. Príliš sa mi nechcelo skúšať dvere. Plánovala som tu nejaký čas počkať, možno pre mňa niekto príde?

V izbe musela čakať ešte najmenej polhodinu než konečne niekto vošiel dovnútra. Ozvalo sa tiché zaklopanie, príchodzí sa uistil že Nasťa už vstala a potom vstúpil do miestnosti. Bol to Andrei a v rukách držal niečo čo Nasťu naozaj mohlo potešiť alebo aspoň zlepšiť blbú náladu, ktorú mala po zlej noci. Do rúk jej vložil Nastin vlastný pip-boy, pripravený znova sa vrátiť na jej ruku. O tomto ste sa nedohodli, ale bolo to milé prekvapenie.
"Vybavil som ti túto hračku. Nebolo to jednoduché." Pousmial sa Andrei a pohľadom si Nasťu zvedavo prezrel. Uniforma jej síce bola trocha veľká, ale stále v nej vyzerala štýlovo a... vážene. "Považujme to za bolestné." Prešiel k oknu a nechal ju nech si prístroj nasadí na ruku. Bolo mu jasné, že na tejto veci Nasti záleží - s pip-boyom žila takmer celý život; bol dôležitou súčasťou života každého obyvateľa vaultu.
"Mali by sme si určiť nejaké pravidlá ohľadne našej cesty. Poďme sa prejsť." Prehodil, vykročil z miestnosti a potom cez vstupné dvere na slnkom zaliatu ulicu. Dnes ste mali krásny augustový deň. Teda krásny na pomery pustatiny.

"Ďalej." Otočila som hlavu k dverám. Do nich vstúpil Andrei. Čakala som práve jeho, kto iný by sa aj o mňa zaujímal. Ako mi do rúk vložil Pip-boy, neveriacky a hlavne vďačne som sa na neho pozrela. Rozšírili sa mi oči a ja som si hneď vyhrnula rukáv na ľavej ruke, nasadila som si tento prenosný osobný počítač naň a zacítila som to známe a ľahké svrbenie, ako sa začal kalibrovať na môj terajší stav. Pip-boy bol úžasná vec, no človek s ním musel vedieť najprv narábať. To som vedela. Rýchlo som otvorila menu a začala som sa v ňom prehľadávať. Chcela som zistiť, či mi tam ostalo všetko ešte z Vaultu, alebo sa mi v ňom niekto špáral a niečo aj vymazal. Pravdepodobne som sama mala v pláne mu trocha premazať softvér, keďže mnoho vecí už potrebovať nebudem. Napríklad VBS operatívnu stanicu..
"Ja.. ja.. neviem ako sa poďakovať." Odvetila som po chvíľke a len som sa slabo usmiala. Rozhodne mi to zlepšilo náladu. Na jeho ďalšie slová som prikývla, rukáv som si trochu zapravila, aby som nevyzerala ako vandrák a vyrazila som teda za Andreiom.
"Ak som to teda správne pochopila, ideme von, teda .. preč odtiaľto." Začala som pre zmenu ja. Naozaj ma to zaujímalo. Nemohla som sa dočkať. Vždy bolo mojim cieľom vypadnúť, jazdiť a cítiť vietor vo tvári. Vo filmoch to vyzeralo veľmi záživne.

"Pochopila si správne. Mám zadelenú úlohu v Brne." Odvetil Andrei pričom jeho tón znel nezvyčajne nadšene. "A dúfam, že na poriadne dlho. Potrebujem čerstvý vzduch. Vypadnúť odtiaľto." Povzdychol si hlasno, no bližšie k tomu nič nepovedal. Doteraz sa nezdalo že by mal nejaké problémy, alebo že by Bystricu či Kladivákov nejako nemohol vystáť. Samozrejme, okrem tých násilníkov. Možno mu to stačilo ako dôvod na odchod. Andrei však bol vojakom skrz naskrz, a rozkazy počúval na slovo. Odísť na tak dlhú služobku bol jeden z tých príjemnejších rozkazov. Došli ste ku križovatke, na ktorej stále komicky stál jeden semafor. Nefunkčný po posledných stošesťdesiat rokov, no podarilo sa mu prežiť. Cez cestu práve prechádzal náklaďák, rovnaký v akom ste sa viezli sem do Bystrice. Nasťa si všimla, že vzadu sedí kopa spútaných chudákov, a rýchlo ich spoznala ako niektorých obyvateľov Bane. Videla Milana Blažeja, nadporučíka VBS. Kedysi silný muž teraz vyzeral strhane, unavene, s neprítomným pohľadom na tvári. Rovnako ako všetci ostatní okolo neho. Jedna zo žien okom zavadila o Nasťu, a náhle akoby ňou hrklo. Vyskočila na nohy, potácavo sa rozbehla nákladnou časťou vozidla, no na zem ju rýchlo zrazil jeden zo strážnikov.
"Hôrková! Pomôž! Prosím!" Kričala zatiaľ čo ju vracali na jej miesto. Viac toho nestihla povedať, lebo ural zmizol kdesi za budovou. Tá žena vedela jej meno; Nasťa ju osobne nepoznala, no jej tvár bola povedomá. Isto sa stretli počas nejakej služby. Andrei sa spýtavo pozrel na Nasťu, ale zdržal sa komentáru až kým ste neprešli cez križovatku.
"Tým už niet pomoci. Pri šťastí ich kúpi niekto ohľaduplný, a budú žiť... fajn." Nechcel povedať "dobre" pretože život otroka nemohol byť nikdy dobrý. Andrei vedel, že niečo ako milí otrokári neexistujú, ale nechcel zahnať Nasťu do úplnej depresie. A do nenávisti pre Kladivákov. Mal s ňou tráviť najbližšie dni, ba aj týždne. Tento pohľad nepomáhal.

Nikdy som nebola v Brne, teda.. očividne. Ani mi to mesto moc nehovorilo. Neućili sme sa o minulosti tak veľa, nezdalo sa mi ani, že by bolo v nejakom z filmov.
"Brno? je to ďaleko?" Spýtala som sa ho, no to už sme sa zastavili pri jednej ceste zo semafórom, síce nefunkčným, ale nákladiaku sa dáva prednosť. Všimla som si, že je v ňom naložených niekoľko ľudí z Vaultu. Spoznala som nadporučíka Blažeja. Uhla som pohľadom a chcela som sa tak nejak schovať. Príliš som na seba v tomto hrdá nebola no.. lepšie byť tu a cítiť sa takto, ako byť tam s nimi a nemať výčitky. Žena, ktorá na mňa zakričala, mi moc nepomohla. Stisla som pery a pozrela som sa inde, snažiac sa jej hlas ignorujúc. Čo si sakra myslela, že tu spravím? A tak sme pokraćovali v ceste. Na slová Andreia som len odkývla hlavou. "Tak naivná nie som Andrei... nejak sa s tým vysporiadam. Bola to moja voľba." Predsa len, som sa mohla včera rozhodnúť proste Andreiovi povedať, že by som sa radšej vrátila k mojim kolegom, aj keby to malo znamenať otroctvo. No nespravila som to, lebo som to nechcela.

Andrei uznanlivo prikývol; jeho dojem, že Nasťa je vyspelejšia než väčšina tínedžerov, sa utvrdzoval. Za normálnych okolností by nenávidela všetkých a všetko naokolo, no bol rád že mala dosť rozumu a nie myseľ dieťaťa. V pustatine nebola dlho - teda ešte vôbec nepočítajúc Bystricu - ale vedela o nej viac než mnohí, ktorí v nej žili celý svoj život. Ulice a budovy navôkol boli Nasti povedomé; neprechádzali ste tadeto už raz?
"Počas cesty chcem aby si sa riadila zopár pravidlami. To nie je návrh, ale rozkaz. Je životne dôležité aby si počúvala každé moje slovo a nikdy nereptala, hlavne nie v blbej situácii. Netvrdím, že som neomylný, ale... jedno zaváhanie a obaja môžeme byť mŕtvi." Začal hovoriť a za každou vetou sa uistil, či ho Nasťa pozorne počúva. Andreiov vek nepoznala, no v pustatine musel žiť už desiatky rokov a vaše skúsenosti boli neporovnateľné. Navyše bol pre Kladivákom skúseným pilotom, čo znamenalo, že cestovanie nebezpečnou krajinou mu bolo druhým životom.
"Vždy sa drž blízko mňa, prípadne blízko auta. Ak niekoho stretneme, nechaj ma hovoriť. Ak sa dostaneme do sračiek, riaď sa mojimi pokynmi. A znova - rob iba to čo ti poviem." Pokračoval a premýšľal čo by jej ešte mohol povedať. Nasťa si všimla, že ste sa znova dostali na námestie. Tam predsa sídlila flotila nákladiakov, takže to dávalo zmysel. No dnes bola nálada na námestí odlišná. V jeho strede boli zhromaždení vojaci, hľadiaci na akési pódium s vysokými stĺpmi. Rýchlo si uvedomila, že práve prebieha poprava.
"Ako ti ide streľba? Pištole, pušky? Vieš sa biť? Niekoho zložiť na zem? Omráčiť?" Vyzvedal Andrei a zhluk ľudí si nevšímal. Potreboval odhadnúť čo od Nasti môže očakávať - lepšie teraz ako počas smrteľnej situácie. "A predpokladám, že si nikdy nesedela za volantom."

Dostali sme sa k tej informačnej časti. Už som sa ho chcela spýtať, aké pravidlá a akú dohodu to vlastne myslel, keď sme odchádzali z bunky, v ktorej som prespala. No on začal sám od seba a tak som ho len pozorne počúvala. Síce som sa stále pozerala či už pod nohy, alebo do okolia, aby ma náhodou niečo nezrazilo, alebo aby som do nikoho nevrazila.
"Zapamätám si to." Odvetila som na jeho prvý prejav. Tento krát som sa neusmievala, skôr som len prikyvovala a tvárila sa čisto neutrálne. Zazdalo sa mi, že sme tadeto už niekedy išli, teda že som tadeto už niekedy išla ja. Celkom ma zaujalo to niečo o aute. Budeme v aute? Na chvíľku som strelila pohľadom po Andreiovi. Mohol všimnúť, že ma to celkom zaujímalo. Aj keď bolo ťažké povedať, čo z toho, čo mi hovoril.
"Dobre, proste.. robiť to čo povieš. Mám to." Poťukala som si po hlave na znak, že to mám uložené.
Ocitli sme sa na námestí, kde sa nachádzalo niekoľko ľudí. Pripravovala sa.. poprava? Odvrátil som odtiaľ pohľad, keďže na mňa začal znova rozprávať. Nebola som tu od toho, aby som sa pozerala na podobné veci.
"Mám základný výcvik. Viem narábať so strelnými zbraňami, ak sú .. no ľahšie. Ale nie som žiaden expert. Zväčša som sa zo situácií vedela vykecať." Nemala som moc schopností k boji, no.. nedalo sa čomu diviť. Vo Vaulte sme to jednoducho nepotebovali, aj keď bol jeden VBS.
Znova som len kývla hlavou na nesúhlas. Nikdy som v aute ani len nesedela, nie to ho ešte riadila.
"Naučíš ma to?" Spýtala som sa s celkom nehraným záujmom.

"Kapitán tvrdí, že to je zlý nápad." Odvetil Andrei pričom narážal na jej poslednú otázku. U Zherdeva si získala istý rešpekt, a to okrem iného znamenalo, že Nasťu považuje za pomerne nebezpečný živel. Predsa len, najväčšou hrozbou vždy bývali tí najchytrejší. Dokonca to bol kompliment. Ak by chcela utiecť, ukradnúť auto počas noci by bolo jednoduché.
"Ale ja nechcem aby si bola záťažou. Čo ak nebudem kvôli zraneniu schopný jazdy? Naučím ťa to. Aspoň základy." Pokrútil hlavou a spoločne ste prešli k akejsi garážovej budove, ktorá sa nachádzala v bočnej ulici. Vyzerala ako stará hasičská stanica, s početnými veľkými dverami na prednej strane budovy. Andrei prikročil k dverám označeným S05, sklonil sa a vráta s hlasitým škrípaním vytiahol hore. V garáži stálo mohutné nákladné auto, rovnaké akých tu videla desiatky. No už len z jediného pohľadu videla, že tento ural patrí Andreiovi - nákladiak mal vlastné modifikácie, prídavky, odlišnú farbu. Na bočnej strane videla nápis: Anna.
"Zvítaj sa s mojou Aničkou." Prehodil Andrei a kapotu auta ladne pohladil. "Toto je Nasťa. Bude s nami cestovať. Isto si na tebe aj zajazdí. Správaj sa pekne, áno?" Usmieval sa Andrei zoširoka a zo svojím autom hovoril akoby Nasťa nestála priamo za ním. No, každý muž mal nejakú úchylku. Andrei bol pilotom, vodičom - dávalo zmysel že k svojmu vozidlu bude mať nejaký vzťah. Bohvie po kom svoj nákladiak pomenoval. Annu udržiaval vo vynikajúcom stave; oproti ostatným autám sa doslova blýskala. Muselo mu na tom aute naozaj záležať. Andrei zo skrinky v garáži vytiahol pištoľ a opatrne ju podal Nasti.
"Nezastrel ma, prosím." Prehodil sarkasticky. Vedel, že zbraň nie je nabitá. "Makarov. Deväť milimetrov. Nič moc, ale dá sa naň spoľahnúť." Potom jej podal krabičku z nábojmi a ukázal na terč visiaci na stene. "Chcem vidieť ako ti to ide. Nemám dojem, že ste vo vaulte mali kopu praxe."

Vyzerá to tak, že je kapitán naozaj múdry muž. Prebehlo mi hlavou, aj keď som to takmer vyriekla aj nahlas. Ale nechcela som provokovať. Andrei si asi všimol, že som mala celkom podrezaný jazyk, no na druhú stranu, že som to aj vedela ovládať. Nepárala som do ľudí, ku ktorým by sa mi to nemuselo vyplatiť.
"Už sa na to teším, vždy som chcela jazdiť." Znova som sa o niečo viac pousmiala. Dokonca mi úsmev na tvári aj vydržal. Dorazili sme do veľkej budove, ktorá v minulosti musela patriť hasićom. Vedela som to kvôli tomu, že sme niečo také mali v múzeu, respektívne len obrázky ale.. aj tak. Došli sme až ku veľkým plechovým dverám, za ktorými sa mal nachádzať Andreiov tátož.. no keď ma zoznámil, skôr kobyla? Trocha podivne som sa na Andreia pozrela. Možno som si niekde v duchu myslela, že mu šibe. Teda.. ja som nikdy nevidela človeka, ktorý by tak na niečom lpel, ak sa nejednalo len o nejakého druhého človeka. O Andreiovi som toho moc nevedela a toto bola celkom novinka. No možno som ho predsa len videla v trocha lepšom svetle.
"Ahoj Anička.." Povedala som s ľahkou dávkou sarkazmu a mala som čo robiť, aby sa príjemný úsmev nezmenil na uškieranie sa. ".. normálne sa začínam cítiť, ako tretie kolo u vozu." Poškrabala som sa na hlave. No to mi už podával pištoľ. Zobrala som ju do oboch rúk a prikývla som. "Nah.. čo by som tam vonku robila bez teba? Nič o tom svete neviem." Povzdychla som si a len som ešte od Andreia prebrala aj krabičku s nábojmi. Tú som schovala rovno do vrecka. Vytiahla som z makarova zásobník a skontrolovala som, či je naplnený. Pravdepodobne by sa mi hodil ešte jeden. Takto som mala 13 nábojov a po tom som musela ručne zásobník dopĺňať. No nesťažovala som sa. Bolo to lepšie, ako nič. Pozrela som sa na terč a len som prikývla. Natiahla som zbraň, chytila som ju do oboch rúk a nahodila som na terč. Strelila som raz, po tom druhý krát. Nesnažila som sa strieľať rýchlo. Nechcela som mať moc veľký rozptyl. Nevedela som odhadnúť, ako je terč ďaleko, no dúfala som, že na tom budem čo najlepšie.

Zdalo sa že Andrei do nej vkladal dôveru výrazne väčšiu ako ktokoľvek ostatný z Kladivákov. Sľúbil, že ju naučí jazdiť na aute a bez váhania jej do rúk položil zbraň. Zo skladu vykopal pip-boy. Rozhodol sa ju oslobodiť. Nasťa jeho presné dôvody nepoznala, ale to bola vec, ktorú sa isto dozvie časom. Andrei len mohol dúfať, že sa ho tam vonku Nasťa nepokúsi zradiť.
Pozorne sledoval ako Nasťa narába zo zbraňou a zamyslene prikyvoval. Základy tam boli, ale skutočná prax jej naozaj chýbala. Veď po kom by v Bani aj strieľala? V pustatine taký problém mať nebude. Tu chceli mať ľudia od zbraní konečne pokoj.
"To nebolo zlé. Ale máš sa čo učiť." Zhodnotil jej streľbu po tom ako oba náboje trafili strednú časť terča, ale nie jeho perfektný stred. Vedel že v reálnej situácii, kde nastane panika a chaos, sa tento výsledok niekoľkokrát zhorší. Ľudia sa majstrovsky naučili strieľať behom života, nie na strelnici. Medzitým ako skúšala streľbu Andrei len tak nepostával - do auta napojil hadicu na doplnenie paliva a pomaly sa pripravoval na odchod. Ubezpečil sa že v zadnej časti je všetko čo na cestu potrebujete. Zásoby jedla a tekutín, zbrane, náboje, lekárnička. Čímkoľvek to napĺňal Annu smrdelo ako sto čertov. Podobné palivo Nasťa videla len vo veľmi starých filmoch - spred nukleárnej revolúcie. Dlho pred vojnou sa používal jadrový pohon, tak prečo používali túto smradľavú tekutinu?
"Ak máš nejaké otázky, pýtaj sa. Ako si spomenula, o pustatine nevieš nič. Každý malý fakt ti tam vonku môže zachrániť krk." Ozval sa Andrei kdesi spoza nákladného priestoru. Mali ste ešte čas, tak prečo ho nevyužiť?

Trafila som terč, celkom ma to potešilo, no viac nábojov som už nemíňala. Prišlo mi to ako niečo, čoho nebudeme mať po ceste do Brna neobmedzene. Vybrala som z pištole zásobník a obe veci som položila na kapotu auta, zatiaľ čo Andrei robil nejaké konečné prípravy. Vybrala som aj krabičku s nábojmi a doplnila som tri guľky do zásobníka.
"No.. jednu by som mala." Pred tým, než som dala zásobník späť do zbrane, ešte som z hlavne vyhodila nevystrelený náboj, ktorý mi tam automaticky natiahlo.
"Teda.. ste armáda. Aj keď by som asi mala povedať že sme. No.. a armáda zväčša proti niekomu bojuje.. nie? Proti komu bojujete vy? Proti ľuďom ako ja?" Bolo vidieť, že o tomto svete naozaj toho veľa neviem. Nakoniec som zacvakla zásobník a pištoľ som si zastrčila za opasok, zatiaľ čo krabičku s nábojmi som si znova schovala do jedného z vreciek na nohaviciach.
"Pred spádom tu muselo byť mnoho národov, o tom sme sa učili.. ako to funguje teraz?" Dodala som znova. Predsa len, potrebovala som vedieť ako to tam fonku funguje. Určite to napadlo aj jeho, len si to možno šetril na cestu.

Andrei zo železnej skrine vyhrabal krabicu s náradím, prikročil k bočnej strane auta, ľahol si na drevenú latku s drobnými kolieskami a zasunul sa kdesi ku podvozku. Pred odchodom sa rozhodol spraviť hotový servis. Lepšie objaviť problém teraz ako uprostred cesty, niekde na horskej križovatke, ponorený v tme. Chcel si byť istý že výprava do Brna pôjde hladko. Málokedy sa to však podarilo.
"Podaj mi kľúč. Ten najväčší, tridsaťdvojku." Objavila sa jeho ruka spod podvozku. Zatiaľ čo sa venoval údržbe mohol odpovedať na Nastine otázky.
"Dobrá otázka. Je to dlhý príbeh - pred Spádom v tejto oblasti posedával veľký kus armády Nového Zväzu. Väčšinou chlapi z východnej Európy. Blízko Bystrice sa nachádzal front, vojna sa nehýbala... potom nás to zasiahlo. Naše velenie - Nový Zväz, naši nepriatelia - Konfederácia, všetci zmizli. Tak sme tu proste zostali. Za tie roky sa tu odohralo veľa svinstiev, ale potom sa vynoril Slovanský Front, tí demokrati, Pražské Divize, zasraní vrahovia a na juhu Grazská únia. Bystrica sedí na južnej hranici Frontu, máme s nimi voľnú dohodu o obrane. A o obchode. Ale okrem severu, do každej strany tu máš divočinu. Väčšina územia starej Slovače nepatrí nikomu. Takže tu držíme ako taký poriadok. Ak ti mám pravdu povedať, sedíme na riti a nemáme čo robiť. Preto sa velenie dalo na otrocký biznis. Front s tým nie je spokojný, ale stále nám predávajú kopu zbraní a techniky. Vieš, bez nás by Front bol kompletne v prdeli. Od juhu by ich nemal kto chrániť. Zvládli by to sami, ale majú kopu starostí s tamtými Pražákmi. Odporná sorta." Rozhovoril sa Andrei a očividne ho to celkom bavilo vysvetľovať, pretože nevedel prestať. "No a my sa trepeme do Brna. Rovno na hranici Divize. Ale Karlovo Bratrstvo, čecháči, tí sa nedajú len tak. Držia to tam už desiatky rokov." V podvozku čosi zaškrípalo, buchlo a Andrei s hlasitým nadávaním vyšiel spod auta, na tvári špinavý od čierneho oleja.
"Poviem ti rovno, je to tu úplný chaos. Ale my tu dole máme relatívne pokoj. Dávame pozor na malý divoký pás, od juhu Frontu po sever Únie... lepšie bude, keď ti ukážem mapu." Andrei rýchlo vyskočil do kabíny, chvíľu sa tam prehrabával a napokon sa mu podarilo nájsť mapu. Rozložil ju na stole a prstom načrtol približné územia troch veľmocí, aby sa Nasťa aspoň trocha zorientovala.
"Tu sme. Bystrica. Rovno pod Tatrami." Pichol prstom do stredu mapy a ukázal na Brno. "Náš cieľ."

Regióny:

:

Cesta:

:

Našla som v krabici potrebný kľúč, ktorý som mu nakoniec podala. Začal mi vysvetľovať celkom, ako už sám povedal, dlhý príbeh. Ja som sa len opierala o auto a čakala som, kedy mi povie, aby som mu podala niečo ďalšie. Počúvala som ho, zatiaľ čo som sa lakťami a chrbtom opierala o Aničku  a sledovala som.. no všetko okolo. Stále to bol tak trocha ako sen. Bola som celkom nadšená, že naozaj niekam ideme. Aj jeho rozprávanie znelo ako z nejakého akčného filmu. Bála som sa? Asi skôr nie. Bola som viac.. no nadšená.
V tom niečo prasklo, on zanadával a vysunul sa celý čierny spopod auta.
"Mapa..? " Pozrela som sa na papier, kde sa mi snažil niečo ukázať. No bolo vidieť že mi to moc nehovorí. Predsa len som celý život žila vo Vaulte, tam sme mali tak mapy miestností. Takže som si ani nevedela predstaviť, aká veľká tá pustatina je.
"No.. a.. koľko nám bude trvať cesta?" Spýtala som sa ho. "Prepáč len.. toto eh. Moc mi to nehovorí. Nemám moc dobrý odhad.. vzdialenosť a tak." Slabo som sa pousmiala, stále sa dosť pýtavo pozerajúc na mapu.

To, že Nasťa nemá poňatia o vzdialenostiach na mape, ho ani len nenapadlo. Stále zabúdal na to, že Nasťa celý život prežila v podzemnom kryte, ktorého veľkosť bola tak najviac kilometer do dĺžky. Jediná vizuálna referencia skutočného sveta, ktorú tam ľudia doteraz poznali, boli vlastne len filmy. Z tej malej telky toho nemohli moc vyčítať. Na pochopenie sa vyžadovalo zažiť to na vlastnej koži, nie vidieť kdesi na obrazovke.
"Do Brna je to čosi vyše 300 kilometrov. Ako rýchlo môžeme ísť - to záleží od stavu ciest; navyše sa chcem vyhnúť horám. Pri šťastí tam dorazíme pozajtra." Odvetil a na mape Nasti ukázal cesty a mestá, ktorými plánoval prejsť. Väčšina trasy sa nachádzala mimo územia akejkoľvek frakcie, čo znamenalo že to nebude bezpečné. Ale preto ste predsa mali obrnený nákladiak.
"Žiadne obavy, cestu poznám dobre." Uistil Nasťu sebaisto, no v tom ste vonku započuli utlmené hlasy a zvuk pochodovania. Pred garáž sa dostavil malý vojenský regiment. Dovnútra vošiel jeden z vojakov, zrejme ich veliteľ, no Nasťa ešte z farebných kovov na jeho hrudi nevedela rozpoznať o akú hodnosť ide. Za ním sa objavilo niekoľko mužov, tlačiacich na vozíčku akýsi mohutný čierny trezor. Bielou fixkou na ňom bolo načmárané ERT-08.
"Podpolkóvnik Lazarev. Priniesli sme náklad. Kapitán ma požiadal, aby som vám odporučil..."
"Major Gelensky, cestovať budem len s mojou asistentkou. Nepotrebujem zo sebou celý zbor. Posledné slovo. Naložte to dozadu." Prerušil ho Andrei, na čo sa major obzrel po garáži a konečne si všimol Nasťu. Krátky moment na ňu prekvapene zízal, skoro s otvorenými ústami, no potom sa prebral a splnil Andreiov rozkaz. Vojaci pomaly a s ochkaním trezor naložili do nákladnej časti auta - očividne bol poriadne ťažký.
"Podpolkóvnik, generálna plukovníčka ma požiadala, aby som ešte raz zdôraznil dôležitosť tejto misie." Prehovoril znova a Andreiovi podal prístupový kód k trezoru, na čo mu len Andrei poďakoval a všetkých prítomných okrem Nasti slušne vypoklonkoval von z garáže. So zamysleným pohľadom sa otočil na Nasťu, ale nehovoril nič. Namiesto toho zamieril k Anne.
"Môžeme vyraziť. Nastupuj." Vyskočil po schodíku do kabíny a počkal na Nasťu. V sedadle spolujazdca ešte nikdy nesedela, teda vôbec v kabíne žiadneho auta. V tomto nákladiaku sa sedelo nezvyčajne vysoko, až to bol nepríjemný, možno zvláštny pocit, na ktorý si musel človek zvyknúť. Andrei kľúčikom zapol motor a Anna sa hlasito prebrala zo spánku.