▶ "Pád neba"

"Tssaaach!" Zasyčala som. takmer ma to položilo na zem. Rana popod kolenom bola nepríjemná a ja som pocítila pálivú bolesť na nohy a teplú krv, ktorá mi stekala po lítku do topánky. Len som dúfala, že jej nie je moc ale.. to by som v momente začala strácať silu. Pravdepodobne to bolo len ľahšie porezanie. Stále sa mi ale nechodilo dobre. Ako som sa otočila a mala v pláne pokračovať, hlavou som narazila do nejakej trúbky a v ušiach mi začalo zvoniť. Oboma rukami som sa chytila za helmu a snažila som sa to blbé brnkanie nejak utíšiť. Upokojila som sa, až keď som sa dostala na chodbu. Stále tu boli otrasy, ale bolo to o dosť lepšie, znesiteľnejšie a aspoň mi na hlavu nepadal strop. V tom do mňa niekto vrazil, a ja som sa stĺkla k zemi. Pocítila som, ako mi tá osoba pomohla vstať.
"V pohode nič.. ja.. neviem. Strojovňa v ktorej som bola sa zasypala.. asi sa to isté stalo aj tam?" No pre čo tam volali nás, to bolo otázne. Len som na dievča kývla a naznačila som smerom, ktorým sme sa mali vydať. Bez ďalších slov, aj keď krivkajúc, som sa tam aj vydala.

Na predstavenie ste nemali čas, a ani na tom nezáležalo. Dievčinu jej odpoveď prekvapila a zatvárila sa vystrašene. Očividne netušila ako je na tom podzemie vaultu zle. "Zasypala? Ach pána... ale poďme, lebo nás kapitán zabije." Kolegyňa si pomädlila ruky a vyštartovala na miesto kde ste sa mali stretnúť, prakticky na Nasťu ani nečakala. Zdala sa vydesená.
Za krátko sa pred vami vynorila väčšia skupinka kolegov, vrátane kapitána Jarovského. Ten po prítomných štekal rozkazy a ako cvičené psy ho poslúchali na slovo. Ráznym krokom k vám podišiel. "Kde ste sa srali? To je jedno. Máme tu zosuv. Vážny. Kritický, nazvite to ako chcete. Zasypalo nám životnú podporu. Produkcia kyslíka. Všetkých desať miestností, všetkých desať zasraných strojov... ale nie všetko je stratené. Niektorým zatrepalo len vchod. Pri šťastí nám zostane zopár mašín, ale potrebujeme to rýchlo odkopať kým sa nezrúti aj zbytok. Každá ruka je dobrá!" Ak si z vás nerobil srandu - a to nebol jeho štýl - strata kyslíka by znamenala koniec celého vaultu. Alebo malú občiansku vojnu. Vedeli ste že záložná produkcia sa nachádza v Striebornej štvrti, no zďaleka nie dostatočná pre všetkých obyvateľov vaultu. Z alternatívou by prežilo len zopár desiatok vyvolených. "Pustite sa do hrabania! Kopania! Len to vyčistite!" Dokončil kapitán a rovno sa vydal naproti ďalším príchodzím. Akýsi chlap vám hodil jednu lopatu a jeden krompáč. Kolegyňa sa nevedela rozhodnúť a niet divu, pochytila ju panika a len tak postávala na mieste a hrýzla si prsty aj s nechtami.

Situácia bola zlá a keďže som sama nebola schopná nejak šprintovať, trocha som za kolegyňou Val zaostávala. Keď sme došli, v momente si nás prebral Kapitán, ktorý nás oboznámil zo situáciou. Zatiaľ čo rozprával, zodvihla som si plastový chránić na prible a snažila som ho trocha spojazdniť, teda resp vyčistiť. Na jeho rozkaz som len rázne prikývla a obzerala som sa po nieko, kto by nás vybavil. Predsa len sme to nemohli odhrabať rukami. V momente som do rúk zobrala lopatu, keďže bola jednoducho bližšie a rukou som drgla kolegyňu, aby sa trocha spamätala.
"Hej hej, v panike môžme byť po tom. Mali by sme si máknuť." Uškrnula som sa pobavene. Kto vie, kde sa vo mne zrazu tá nálada brala. No nevydržala mi dlho. V momente som sa znova rozkašľala kvôli sadziam. Chvíľku mi trvalo, kým som to zo seba dostala. No hneď na to som sa len vrhla k skupine ľudí, ktorý sa snažili odhádzať nánosy hliny z kameňov a betónu, ktorý zas rozbíjali tí z krompáčmi a strojmi.

Dievčine to chvíľu trvalo, ale potom sa dokázala rozhýbať. Jej ruky a telo boli roztrasené a zhon navôkol nepomáhal jej rozpoloženiu, ale dokázala sa prekonať. Inak by nebola členkou VBS. A navyše by si robila hanbu, ak by ju prekonala juniorka. Zdvihla krompáč zo zeme a spoločne ste prešli k miestu, kde boli nánosy kamenia. Chlapom ktorí tu kopali sa skoro podarilo dostať na druhú stranu. Cez škáry ste videli svetlo z miestnosti, čo bolo dobré znamenie, pretože sa ešte nezrútila, a stroj na recykláciu kyslíka stále fungoval. Netrvalo dlho a zvnútra ste začuli nejaký krik. Kolegyňa si to ani nepovšimla, a nerušene kopala ďalej. Boli to len útržky, niečo čo pripomínalo hlas človeka. Možno sa jej to len zdalo. Možno počula niekoho z druhej strany chodby. Predsa len, na odkopávaní už pracovalo niekoľko tuctov dobrovoľníkov. No potom sa ozval znova. "Pomoooc! Aaach!" Zúfalý krik akéhosi chlapca bol premiešaný z bolestnými stonmi, a isto pochádzal zvnútra miestnosti, do ktorej ste sa snažili prekopať. Nikto okrem Nasti ho očividne nepočul.

Pustili sme sa do práce, čo bolo úplne peklo ale nejak sme to zvládali, aspoň zatiaľ. Človek nedokáže takýmto spôsobom makať dlho, ale keď mu ide o život, vie sa premôcť. Sama som začala cítiť ani nie tak únavu, ako skôr tŕpnutie rúk, prstov a hlavne ramien. Nebola som stavaná na takúto ťažkú fyzickú prácu, no nehodlala som s tým prestať. Odhadzovala som lopatu za lopatou nánosov. Vyzeralo to tak, že predsa len situácia nebude taká stratená, ako sa spočiatku mohlo zdať. Svetlo na druhej strane znamenalo, že miestnosť úplne nezasypalo a že stroje môžu stále fungovať.
"Niekto tam je! Nejaký chalan." Oznámila som nahlas, keď som započula zvuky. Možno niekto z inžinierskeho týmu? Ťažko povedať. Nedostali sme nejaké podrobnejšie informácie o tom, kto by tam mohol byť zavalený. Ani briefing, nebol na to čas. Okrem toho že som to oznámila, som však nemohla o moc viac robiť. Stále sme sa k nemu museli najprv dostať a až po tom ho vytiahnuť.

Na jej volanie k zavaleným dverám pribehlo niekoľko ľudí. Ostatní zvedavci sa začali zbiehať, až sa vytvoril dav. Namiesto kopania sa rozhorčovali nad neriešiteľnou situáciou, ale zároveň aj oddychovali od ťažkej práce. Kapitán ich rýchlo rozohnal a vrátil do roboty. Potom prikročil k Nasti a opatrne nazrel cez svietiace medzery. "Nič nevidím dofrasa. Kto je tam?!" Zahučal Jarovský z plných pľúc, no chlapec sa neozval naspäť. "Naozaj si niečo počula?" Obzrel sa spýtavo na Nasťu, ale čo na tom vôbec záležalo? Zosuv ste potrebovali odkopať tak či tak, chlapec-nechlapec. Rýchlejšia metóda neexistovala - výbušniny by vás pochovali veľmi rýchlo, a následne aj zbytok vaultu. No potom sa znova ozval. Slabý hlas, žiadajúci o pomoc. Jarovský päsťou treskol do kamenia, a škáry sa rozšírili. "Marov! Je to Vincent!" Vyhlásil kapitán prekvapene. No potom si uvedomil, že on osobne ho sem len prednedávnom pridelil. Nasťa si na to stále pamätala. Nepozorný chalan, červený ako rajčina, Jarovský ho zdrbal. "Dostaneme ťa odtiaľ!" Prisľúbil kapitán a začal kopať ako u dušu. Mal o neho starosť, podobne ako o Nasťu keď ju obvinili z vážneho zločinu. Vincent bol v ohrození života, a Jarovský sa rozhodol ho zachrániť za každú cenu.
No to sa nemalo stať. Nové, agresívne otrasy vás zrazili na zem, a chodba sa ocitla v prachu. Stenami sa šírili pukliny ako vetvy stromu. Strojovú miestnosť zavalilo. Svetlo zo škár celkom zmizlo. Strop nad vami sa začal drobiť. "Ústup! Von!" Zrúkol kapitán, svojimi mohutnými rukami vám pomáhal na nohy a vyháňal preč. V panike sa zo dvadsať ľudí natlačilo do jedinej úzkej chodby, a tá sa stala neprechodnou. Zopár chudákov popadalo, a tých postúpal dav. Jediná úniková cesta bola zahabaná, a nevedno či ste mali dosť času kým sa uvoľní. Chodba za vami, pred vami a nad vami sa rozpadávala. Do heliem vás triafali ťažké kamene. Kolegyňa neváhala, vyskočila na chrbát nejakého chlapa, a prebila sa až vopred, stúpajúc po nešťastníkoch na zemi. Všetkým to bolo teraz jedno.

Sťažka som vydychovala pri tejto krátkej príležitosti na prestávku. Taktiež som nakukala cez śtrbiny a na kapitánovu otázku som len rozhodne prikývla.
"Určite." Prehovorila som k nemu. Nebola som hluchá a slušiny som nemala tiež. Musel tam niekto byť. Keď sa ten hlas ozval znova, až som prekvapením odskočila trocha dozadu, jak sa kapitán pustil do odpratávania. Bol to Vincent, taký mladší chalan vyzerajúci jak rajčina. Chcela som sa pridať, no v tom sa znova všetko roztriaslo a ja som sa len tak tak udržala na nohách. Ďalší ohromný otras a svetlo v momente zasypalo, ani som nečakala na rozkaz, ktorý som v kapitánovi videla ešte tak sekundu pred tým, než sa splašene otočil. V rýchlosti som vyrazila smerom von z východu, cez ktorý som sa snažila podobne ako ostatný pretlačiť. Aj keď som nebola silná, na druhú stranu som bola celkom rýchla a ohybná.. okrem otrasov a kolegov som toho moc nevnímala, dokonca už ani bolesť na nohe.
Ono to na nás spadne.. spadne a všetkých nás to zabije sakra.. pohnite sa.. Hovorila som si v hlave splašene, počas snahy sa dostať z tohto pekla von.

Bolo to strašné, ale tlačenica sa zakrátko rozplynula a chodbami a schodmi nahor ste bežali slušne za sebou. Niekoľko zúfalcov sa chcelo predbehnúť a pretlačiť vopred, no panikárili všetci, a aj tak ich ktosi zrazil na zem. Účastnili ste sa nezvyčajného behu na život a na smrť, celkom iného ako obľúbené každoročné behy zdravia, vedúcich práve cez tieto chodby. Tí čo obstáli prežili, no na účet tých pošliapaných. Im nedokázal pomôcť ani kapitán. Jarovský prešiel ako posledný a pokúsil sa zdvihnúť jednu ženu, no strop sa celkom prevalil, a ak by neodskočil, zahynul by s nimi. Väčšina unikajúcich sa dostala na vyššie poschodie, kde to nebolo tak zlé, a napokon aj na hlavné poschodie, kde ste si mohli konečne vydýchnuť. Hluk ste počuli, otrasy cítili, no oproti tomu peklu tam dole ste sa ocitli v nebi. Udivene na vás hľadela kopa civilov. Keď ste z pekla vyšli, tak ste aj vyzerali - ako čerti, snáď kominári, zafúľaní a špinaví od hlavy po päty. Kapitán okamžite zavolal majorke a aktualizoval ju ohľadom situácie. Konverzáciu ste nezačuli, no nebola spokojná. To v žiadnom prípade. Jarovský si vypočul príkazy, a zvolal preživších k sebe. "Vault za moment vojde do núdzového stavu. Všetky recyklomašiny sú v prdeli. Zostáva nám vzduch na pár dní. Juniori sa vrátia do svojich domovov, seniori so mnou - dostanete príkazy. Keď sa ľudia o týchto sračkách dozvedia, nanajvýš nastane panika." Hovoril potichu, tak aby to žiadny zo zvedavcov nepočul. Tieto informácie nepotreboval zatiaľ vedieť nikto okrem členov VBS.
Náhle všetky svetlá zhasli, a nahradili ich červené núdzové signály. Ocitli ste sa len v prítmí ožiareným neustálou rotáciou poplašných svetiel. Rozhlas zapraskal a započal dobre známy zvuk. Toľkokrát ste to v škole cvičili, a teraz išlo o skutočnú katastrofu, nie len o tréning. Siréna sa zdvihla, ľudia znepokojení a vydesení, a kapitán prebral situáciu do svojich rúk. Musel ich upokojiť. "Juniori, domov! Padajte!" Zasyčal na Nasťu, kamarátku Valérie a zopár ostatných.

Nakoniec sa predsa len tlačenica uvoľnila a ja som sa dostala na druhú stranu, kde sme všetci behali no.. skôr ako o život čo najďalej od padajúcich sutín a stropov. Vyšli sme na jednu z vedľaších chodieb a nakoniec po nejakom čase priamo do hlavných, kde sme vpadli ako prepadovka a pravdepodobne ja vystrašili niekoľko civilistov. Sťažka som vydychovala. Prehla som sa dopredu, oprela som sa o kolená a mala som čo robiť, aby som si proste neľahla na zem. Chvíľu sme sa všetci spamätávali z toho, čo sa práve stalo. Až pokiaľ nás veliteľ neaktualizoval a nezadal ďalšie príkazy. Sprv som ho ani nepočula. Mala som ísť domov? No keď to druhý krát zopakoval, len som sa obzrela po ostatných junioroch a stroho som prikývla. Domov som aj vyrazila.. ak z neho ešte niečo ostalo. No nevyzeralo to tak, že by bol Vault zasypaný ako taký, skôr len tie dolné poschodia, strojovne.. čo bol zhodou okolností najväčší prúser. Ani som príliš nevnímala okolie. Bola som nervózna, vystrašená a vôbec som netušila, čo teraz. Celý Vault zhasol a ja som sa riadila len pomocou červených svetiel. Vyzeralo to tak, že čoskoro bude celkom panika.

Uhoľná štvrť bola napriek zlej situácii kupodivu pokojná. Sem tam otras, ale nič iného. Dávalo to zmysel - ak ktokoľvek alebo čokoľvek smeroval do vášho vaultu, mal namierené k hlavnému vchodu. A Uhoľná štvrť sa od vchodu nachádzala pomerne ďaleko. Ak by sa tu ocitol niekto kto nevie o všetkých týchto problémoch, ani by ho nenapadlo že sa vo vaulte niečo deje. Až na zhasnuté svetlá, červené rotačné signály a jačiacu sirénu, ktorá si každú chvíľu dala oddych. Bola prerušovaná len strašidelnou správou ženského hlasu: "Všetci obyvatelia Uhoľnej štvrte sa vrátia do svojich domovov. Všetci obyvatelia sa zdržia akýchkoľvek činností, ktoré majú za následok plytvanie kyslíka. Zachovajte pokoj a vráťte sa do svojich domovov. Obyvatelia sú povinní zostať vo svojich domovoch pokým sa súčasná situácia nevyrieši. Opakujem..." Nasťa za sebou začula kroky - inak boli chodby zvláštne vyľudnené. Väčšina ľudí musela byť ešte zaseknutá v práci. Bola to len kamarátka Valérie. Kolegyňa mala na tvári zúfalý pohľad. "Vchod do Striebornej za... zapečatili. Ja... j-a tam bývam. Nemám kam ísť." Jej ústa sa skrivili a zdalo sa že bude plakať. Panika ju napokon stále celkom neopustila. No, Nasťa mala v dome miesto, a boli ste už blízko.
Na druhej strane chodby sa objavil muž, asi tak zo pätnásť metrov pred vami. Neponáhľal sa. Jeho krok bol pokojný. Nanajvýš zvláštne, ale hlas v rozhlase hovoril, že máte zachovať pokoj. Jeho tvár bola zahalená, nosil tmavé okuliare a klobúk. Odrazu sa mu v ruke objavila pištoľ a bez váhania po vás vystrelil. "Pozdrav od Hrmu!" Kamarátka Valérie zhíkla, no to bola jej posledná reakcia. Zabudla na vízor. Cez oko jej preletel náboj a vnútri helmy sa rozprskol kus mozgu. Nechápavo pozrela na Nasťu, zdvihla ruku akoby na pomoc, a potom sa zrútila na zem, mŕtva. "Kurva!" Zanadával najatý vrah hlasito, uvedomujúc si že zabil nesprávnu osobu. Rozhodne to neľutoval, a pokúsil sa svoju chybu napraviť. Po Nasti niekoľkokrát vystrelil.

Vyzeralo to zle. Neutekala som priamo, keďže som sama bola unavená z kopania a toho, čo sa posledne stalo. Aspoň som cítila, že sa mi už omnoho lepšie dýcha, čo však čoskoro mohol byť problém. Otravný hlas hlásil núdzový stav, ktorý očividne platil aj pre juniorov, ako som bola aj ja. V tom však ku mne prišlo dievča, ktorej meno som nepoznala no bola to tá kamarátka Val. Zastavila som sa a len som ju vypočula, na čo som prikývla.
"Pokojne môžeš ísť so mnou. Zmestíš sa tam." Navrhla som jej, no v tom sa už na druhej strany chodby objavil muž, ktorého som spočiatku ignorovala. V tom sa ale ozval výstrel a mnou trhlo. Pozrav? Nechápavo som sa otočila na dievča, ktoré však v momente padlo na zem s prestrelenou hlavou. Zrazu mi mozog iba vyslal signál a ešte ako sa začal nasierať, že trafil zlú, rozbehla som sa na druhú stranu do nejakej najbližšej uličky vo Vaulte. Vlastne som v momente zamierila ku našemu veliteľstvu. Ponáhľala som sa ako nikdy, aj keď som sťažka dýchala, úplne som zabudla na nejaké hlásenie alebo tak. Nikdy na mňa predsa len nikto nestrieľal.

Nasťa sa neobzerala, no bola si celkom istá že ju vrah prenasleduje. Pekne to posral - a nieže by na tom aj v tejto chvíli záležalo - a zastrelil nevinné dievča. Popravde to dávalo zmysel; Nasťa mala obrovské šťastie. Kamarátka bola v tele podobne stavaná, rovnakej výšky ako Nasťa, a obe ste na sebe mali kombinézy VBS. Helmy na hlave robili svoje, vrátane matného a slabého osvetlenia. Niet sa divu... počas behu do centrály narazila na dav ľudí idúcich oproti nej, naspäť do Uhoľnej štvrti. Až teraz sa vracali z práce do svojich domovov. Nasťa si mohla byť zároveň vedomá, že v centrále teraz nikoho nebude. Všetci seniori slúžili v poli s kapitánom, a juniorov prinútili vrátiť sa domov.
Keď tam dorazila, centrála bola stále otvorená. V hlavnej kancelárii sedela len pani Holíková, a pri pohľade na Nasťu sa zhrozila. "Slečna Hôrková, počuli ste rozkaz! Juniori sa majú vrátiť do svojich buniek. Okamžite!" Okríkla ju nervózne. Očividne mala dosť práce s celou situáciou vo vaulte, a na Nasťu nemala čas - v tejto chvíli koordinovala takmer všetky dostupné jednotky. Na druhej strany chodby sa objavil vrah s vytiahnutou pištoľou. Rýchlym krokom postupoval vopred a hľadal Nasťu. Zatiaľ nebola na dostrel, ale to sa mohlo kedykoľvek zmeniť. Od vchodu do centrály bol iba zo dvadsať metrov.

Po ceste som mala šťastie. Nevedela som či prestal strieľať, ale netrafil ma. Aspoň som to zatiaľ necítila. Predrala som sa cez dav ľudí, ktorý som ignorovala a len som trielila ďalej. Zastavila som sa, až keď som vbehla na stanicu. Ako prvé ma privítalo reptanie sekretárky o tom, čo tu robím a podobné kecy. Ja som jej nedokázala odpovedať, pretože som sa práve snažila nadýchnuť.
"Zatvorte... zatvorte dvere! Rýchlo!! Je tam nejaký magor čo sa ma snaží zastreliť!" Teda.. predstavovala som si to tak, že tam má nejaký gombík, ktorými vie dvere zatvoriť. Sama som hľadal núdzové tlačítko, alebo čokoľvek. Možno nejakú pištol? Napadlo ma ísť do zbrojnice, kam som sa nakoniec aj vybrala. Sekretárku mohlo napadnúť, že ako Junior nemám zbraň a keby po mne naozaj niekto strieľal, v podstate by som sa ani nemala ako brániť. Ale pre čo by to vo Vaulte niekto robil? No, ja som o tom vedela.. pozdrav od Hrmu. A tak som tam len hľadala niečo, hocičo. Nejakú pištoľ? Museli tu byť niekde nejaké núdzové zbrane alebo čokoľvek.

Pani Holíková na Nasťu nechápavo zazerala, spočiatku si mysliac že ide o nejaký nevhodný vtip. No jej vystrašený pohľad ju rýchlo presvedčil a keď s tým Nasťa neprestávala a zúfalo hľadala nejakú zbraň, načiahla sa pod svoj stôl a stlačila núdzový gombík. Vstup do centrály sa okamžite zatvoril, zatesnil a okná vedúce na chodbu sa zmenili na ťažké oceľové steny. Boli ste v bezpečí. Teraz vás ten muž nemohol dostať. Jedine ak by mal prístupový a vyraďovací kód, čo bolo nemožné. Cez kamery ste videli ako pribehol k centrále a skúmal dvere - bolo mu jasné že Nasťa unikla sem. Ale nemohol s tým nič urobiť. Holíková zo zásuvky vytiahla 10mm pištoľ, podala ju Nasti a vrátila sa k svojmu rádiu. "Jednotky, centrála, 35 v priebehu." Informovala najbližšie jednotky pri centrále, a pozorne sledovala kamerové monitory. Vrah si s uzatvorenou centrálnou nevedel dať rady, a keď započul prichádzajúcich strážnikov, rovnako rýchlo sa aj vyparil. Kolegovia potvrdili že po ozbrojencovi niet ani stopy, a Holíková deaktivovala núdzový stav. Strážnici vošli dnu. "Kto to bol? Identifikovali ste ho?" Opýtal sa starší z nich, zrejme seniorský člen VBS. "Prečo po tebe strieľal? Si v poriadku? Postrelil niekoho?" Pálil kolega po nej otázky rýchlejšie ako ten vrah náboje. Nikto celkom nerozumel čo sa vlastne stalo. Taká panika vo vaulte ešte nenastala aby sa ľudia jednoducho začali zabíjať...

Zobrala som si od Holíkovej pištoľ, ktorú som natiahla a ćupla som si k jednému stolu, sledujúc zatvorené okná a dvere. Dúfala som, že sa sem nijakým spôsobom nedostane a tak sa nakoniec aj stalo. Zhlboka som si vydýchla, keď nakoniec odišiel, kvôli prichádzajúcim členom VBS. Pištoľ som sklopila a len som ju znova zaistila a položila na stôl. Ako prišli, v momente nastali otázky, čo sa dalo očakávať.
"Neviem, nemám tušenie. Zdá sa mi, že som ho už niekedy videla.. dva dni dozadu? keď sa stal ten incident s Hrmom, nakráčal si to do jeho bunky spolu s doktorom." Snažila som sa rozpametať a keď som chcela povedať, že nie som zasiahnutá.. asi, tak mnou znova striaslo.
"Zastrelil jednu Juniorku z VBS v uhoľnej štvrti. Išli sme do mojej bunky keď.. vybehol a.. a vystrelil. Chcel zabiť mňa, ale pomýlil si nás. Pozdravoval ma od Hrmu." Vysvetlila som. Bola som celkom bledá, čo našťastie cez celý ten prach a špinu na mojej tvári nebolo vidieť. Sadla som si na stoličku a rukou som si chytila miesto, kde som mala Vault kombinézu natrhnutú. Bolo to na nohe, no to bola rana ešte z toho zásypu, začala zasychať, asi nič vážne.