▶ "Pád neba"

Jarovský sedel za svojím stolom a bol tak hlboko zamyslený, že si opätovný príchod Nasti skoro nevšimol. Zmena v jeho rozpoložení za posledných dvadsať minút bola vskutku mimoriadna. Len pred chvíľou ju išiel vyžmýkať a zodrať, no teraz sa len tváril znepokojene, akoby ho čosi ťažilo na duši. Prekvapivo jej ponúkol stoličku a trpezlivo vyčkal kým si Nasťa sadne. Takéto správanie bolo v podaní kapitána omnoho hrozivejšie ako jeho štandardné výbuchy hnevu. "Hovoril som s majorkou. Pár slovami potvrdil vážnosť situácie. Ak sa do toho zapojila majorka Sarková - popri riaditeľovi najdôležitejšia osoba vo vaulte - aj kapitán samotný mohol byť v problémoch. "Bolo mi oznámené, že kamerové záznamy nebudú k dispozícii. Ani tie zvukové." Kapitán si položil ruku na čelo. "Chcem tým povedať, že to je tvoje slovo proti slovu pána Hrmu. Eduard Hrma, ktorého vyspovedajú ešte dnes." Jarovský vetu zakončil hlasitým vzdychnutím. Hrma musel byť jedna z tých veľkých rýb o ktorých vás varovali. Povedané inými slovami - nedotknuteľný. "Som naklonený veriť tvojej verzii, ale len preto že verne poznám... ako to v tomto vaulte funguje. Nesprávne miesto, nesprávny čas. Obávam sa že je to mimo mojich rúk." Dokončil kapitán a znova sa oprel do kresla. Bol skutočne nasraný, no  nie na Nasťu. "Na zbytok dňa si zober voľno. Chcem ťa tu vidieť ráno."

Vošla som dovnútra. Kapitán bol prekvapivo .. ústretový. No to mi iba potvrdilo, že je situácia naozaj v háji. Sadla som si na stoličku a ovládla som menšiu triašku. Nikdy v živote som sa tak nebála. Keď povedal, že záznamy nebudú k dispozícií  a že je to moje slovo proti slovám Hrmu, zbledla som o niekoľko odtieňov. Nie že by som už aj tak nebola dosť bledá. Pootvorila som ústa no ani som sa nesnažila pýtať prečo. Len som ich znova zatvorila. Na chvíľku som si rukami chytila tvár a snažila som sa no.. kto vie čo. Nechcelo sa mi plakať, možno kričať a hrozne nadávať? Nakoniec som však len prikývla a bez slova som sa postavila. Bolo to ťažšie, než sa zdalo. 
"Budem tu ráno." Prikývla som nakoniec, na čo som sa len vydala von, bez nejakej väčšej nálady. Tento krát som mojich kolegov úspešne ignorovala.. a hlavne úplne. Prešla som pomedzi nich ako duch a so sklesnutým pohľadom niekam k nohám som sa vydala na prechádzku do Vaultu. Rozmýšľala som nad mojimi možnosťami. V najhoršom prípade skončím vo väzení.. v tom lepšom .. no, ani som nevedela čo to má byť lepšie. Moje slovo proti niekomu, kto má tak blízko ku riaditeľovi celého Vaultu, to bol koniec. Nesnažila som sa situáciu prikrášľovať. 

Cez zvyšok dňa som toho moc nerobila. Vlastne som si to po chvíľke zamierila do mojej bunky, kde som sa len zvalila na posteľ a čumela som do stropu. Nebolo mi najlepšie, to čo sa dnes stalo .. nebola žiadna sranda, žiadne cvičenie.. nič normálne. Nakoniec som si len spopod postele vybrala starý časopis, ktorý som mala po otcovi a začala som ho čítať. Bola to taká tá klasika pre deti, respektívne pre týnedžerov.

Boli už podvečerné hodiny keď Nasťu vyrušil zvonček - niekto prišiel na návštevu. Mohla dúfať, že ju neprišli zobrať do basy,  alebo čosi ešte horšie. V interkome sa však ozval dobre známy hlas. "A-ahoj." Pozdravila sa Valéria zdráhavo a na moment sa odmlčala. "... Ehh, môžem vojsť?" Spýtala sa nesmelo. "Ak ťa neotravujem." Valéria očividne vedela ako sa Nasťa v tejto chvíli cíti a nechcela sa vstupu domáhať. Rešpektovala jej súkromie a pokoj.

Prečítala som ho celý, vlastne asi tak dva krát. Náladu mi to nezlepšilo no aspoň som sa stihla upokojiť. Komix som už prečítala pred tým snáď toľko krát, že som ho poznala úplne naspamäť. Zrazu sa ale ozval interkom. Nemala som moc náladu na to, s niekým hovoriť. Aj tak som sa ale nakoniec postavila, hlavne kvôli tomu, že sa jednalo o jednu z mojich kolegýň. Teda konkrétne Valériu. Pozrela som sa do Interkomu a len som stlačila zelené tlačítko, čo vlastne otvorilo dvere. 
"Pokojne poď." Pousmiala som sa na Val, aj keď ten úsmev nebol úplne úprimný. Skôr silený. 
"Ale nemám ťa moc čím ponúknuť." Dodala som. Predsa len som tých vecí nemala veľa. Otvorila som malú chladničku a len som odtiaľ vybrala dve fľašky nufa-koly. Jednu som jej podala, zatiaľ čo sama som tú svoju otvorila, sadla som si na posteľ a v tichosti som si z nej odpila.

Valéria fľašu s tichým poďakovaním zobrala a potom si sadla na druhý kraj postele. Bolo by nemiestne posadiť sa bližšie. Na to ste sa nepoznali tak dobre. Jej kolegyňa to možno - teda určite - chcela zmeniť. Nasťa sa s mnohými ľuďmi nestýkala, a či chcela alebo nie, bolo to očividné. Chodila niekedy na stretnutia? Väčšina kolegov z bezpečnosti sa stretávala každý večer v bare, kde popíjali a bavili sa. Pravda, Valéria patrila k seniorom, bola staršia ako Nasťa a teda išlo o inú spoločnosť. "Nuka-fola je super." Odvetila Val s úsmevom. Ak bola v chladničke chladená kola, vždy bolo čím ponúknuť. "Ale chcela som sa opýtať - nezašla by si na... drink?" Pozrela na Nasťu spýtavo. "Alkohol. Napadlo ma že dnešok budeš chcieť dostať z hlavy."Nasťa netušila kam týmto Val smeruje, no mohlo ísť jednoducho o priateľské gesto. Alebo sa ju Val snažila zbaliť? Bola vôbec Nasťa na dievčatá? Ak sa o jednej veci nedalo polemizovať, bol to fakt, že Valéria bola ohromne atraktívna.

Pravda bola tá, že som na stretnutia nechodila. Vlastne som celkovo moc priateľov nemala. Možno tak zo školy alebo z výcviku, no ani s tými so msa až tak často nestretávala. Prikývla som na jej slová o tom, že je Nuka-fola super. Naozaj bola, určite lepšia než voda. Znova som si odpila a na chvíľu som sa musela zamyslieť. Len som pokrčil ramenom v neistom geste.
"Neviem, nikdy som nepila.. a zajtra ráno sa mám zastaviť u kapitána." Povzdychla som si. Mohlo jej to naznačiť, že jednoducho neviem, kde mám mieru. "Ale.. asi by som mohla." Dodala som nakoniec s ľahkým úsmevom. Predsa len, kto vie ako to od zajtra bude. Možno nebudem mať najbližšie roky možnosť na nejaký drink ísť. Netušila som, kam tým smeruje. Aj keď bola naozaj atraktívna, moc som na také veci teraz nemyslela. Vlastne som nemyslela na nič, alebo som si aspoň nič normálne nevedela spojiť dohromady. Postavila som sa a len sa snažila dopiť kolu. Rozmýšľala som, kde asi tak ten alkohol podávajú. V kafetérií ? alebo tu bol možno niečo ako bar, kto vie.

Val si povšimla zdráhavý tón Nasti a predtým než si svoje rozhodnutie rozmyslela, rýchlo vstala z postele. "Najvyšší čas začať." Preniesla veselo - snažila sa jej zlepšiť náladu, a hlavne aby prestala myslieť na nasledujúci deň. Stať sa mohlo čokoľvek, mohlo to byť zlé, mohlo to byť dobré, ale prečo si pokaziť tento večer? Tak ste spoločne vyrazili. Valéria ju viedla do spoločenskej časti, kde boli rôzne kafetérie, jedálne, no a samozrejme bary. Tie fungovali aj v noci. V tejto chvíli tam bolo stále dosť rušno. Na Nasťu tu aspoň nikto nezízal. Každý sa venoval sebe, svojmu drinku a svojim spoločníkom. Zhon a hluk znamenali, že ste mohli hovoriť hlasno, a aj tak vás nikto nepočul. "Zájdeme k Janovi. Mám u neho špéci ponuku." Prešli ste k jednému z vysvietených  barov a chvíľu čakali v rade. "Odporúčam Diablovu krv. Chutí to super." Povedala keď ste sa konečne dostali k pultu. Mali tu fľaše od výmyslu sveta - hlavne množstvo alkoholických nápojov. Pivo, víno, liehoviny, snáď všetko. "Ahoj, Janko. Ako to dnes ide?" Janovi sa pri pohľade na Val rozsvietili oči. "Val! Vitaj, vitaj. Bomba deň. Až na ten bordel v Striebornej. Počula si, že? Ty tam pracuješ, nie?" Pýtal sa zvedavo a Nasťa si uvedomila že o dnešnej udalosti musí hovoriť celý vault. Ku jej šťastiu, väčšina vaultu nevedela kto sa tej tragédie zúčastnil. "Dnes som tam nebola. Poviem ti o tom inokedy." Valéria ho zrušila veľmi rýchlo a Ján sa zatváril sklamane. "Okej, v pohode. Kto je tvoja kamarátka? A čo si dáte?" Až teraz si Val uvedomila že tu Nasťa len tak postáva ako tretie kolo na voze. "Ach, prepáč. Nasťa, toto je Jano. Jano, toť je Nasťa." Predstavila vás v rýchlosti Val s ospravedlňujúcim úsmevom. "Daj mi Kladivo. A pre teba...?" Otočila sa na Nasťu, no sama netušila čo tu majú na výber. "Máme Práčkovú vodu, Diplomata, Miš-maš, Jágerovú bombu, Dúhovú vodku, Jablkový koláč, Kladivo na bosorky, Diablovu krv, Búchanú, Poľskú vlajku a kopu iných... ale tieto sú najpopulárnejšie." Vymenoval krátky zoznam drinkov Jano a spýtavo hľadel na Nasťu. Medzitým začal pripravovať drink pre Val - jablková vodka, absinth... odkiaľ tento alkohol vôbec brali? Nemohli ho vyrábať priamo vo vaulte, na to ste nemali prístroje, mechaniku, priestory. Alebo možno áno? Po dnešku jej bolo jasné, že o svojom domovskom vaulte toho mnohé ešte nevie.

A tak sme vyrazili. Možno bolo dobre, že Val neváhala, aby som si to náhodou ešte nerozmyslela. Vyrazili sme z mojej bunky do chodieb nočného Vaultu, ktorého život sa pomerne dosť zmenil. Mala som už aj nočné hliadky, takže ma to nijak neprekvapilo. Vedela som, že aj počas tmy je dosť živý.
"Kto vymýšľa názov tých drinkov?" Zasmiala som sa už trocha uvoľnenejšie, keď mi povedala o diablovej krvi. Znelo to skôr kao nejaký jed, než alkohol. Bolo tu celkom živo a hlavne svetlo. Na tvári sa mi usadil ľahký úsmev a len som sa držala Val. Takt trocha ako prívesný vozík. Medzi Val a Janom prebehla konverzácia, ktorej som sa nezúćastnila. Skôr som sa začala obzerať po ostatných a ich drinkoch. Niektoré vyzerali naozaj zaujímavu, o niektoré by som nezavadila ani obuškom. Zrazu som si uvedomila, že ma Val začala predstavovať a tak som len s úsmevom Janovi kývla rukou.
"Ahoj, Nasťa.. teší ma." Dodala som, aby som nebola za úplného somráka, čo nevie povedať ani slovo. No bola vidieť ľahká nervozita, aj keď iný typ, než pred tým. Taký ten pozitívnejší. Keď začal vymenovávať čo všetko tu majú, tak trocha som nevedela, o čom točí a tak som si nechala poradiť od Val.
"No, eh.. poprosím tú.. ako sa to volalo ? Diablova krv?" Spýtavo som sa pozrela na Val a keď mi to odkývla, len som úsmev znova venovala Janovi. Bola som naozaj zvedavá, ako to vyzerá.. ako to chutí a tak.

Ján vám drinky majstrovsky namiešal a pripravil, pričom ukázal aj zopár barmanských trikov. Až mu skoro tie poháre spadli - no vedel čo robí. Zopárkrát vám srdce vyliezlo až do krku, no napokon ste svoj alkohol dostali. Valéria si chcela sadnúť trocha pomimo. Niežeby vás niekto mohol počuť. "Mená tých drinkov pochádzajú ešte spred Spádu. Preboha, koľko to je rokov? Mama tvrdí že patrím k siedmej generácii. Aj ty." Vysvetlila Valéria poučne a pozrela na drink, ktorý Nasťa držala v rukách. Tekutina bola tmavá ako krv, skoro čierna, s plávajúcimi kockami ľadu na jej hladine. Vyzeral skutočne hrozivo. "Keď ho vypiješ, stane sa z teba upírka." Zasmiala sa Val a rukami komicky napodobnila útočiaceho cicavého tvora. "Niekde som počula, že Diablova krv je predpoveďou veľkej tragédie. Pche - povery. A ty si si už jednou prešla." Tentoraz sa tvárila celkom vážne. Nebola si istá ako to Nasťa znáša, a pre istotu sa vtipom na účet dnešného diania vystríhala. "Jeden deci červeného, pol deci rumu a dva deci nuka-foly." Prezradila jej obsah "krvi," ktorá sa nachádzala v Nastinom pohári. "Ak sa smiem spýtať... ako tu išlo u Jarovského? Zdrbal ťa moc?"

Celkom ma bavilo, sledovať barmana, ktorý pred nami vystrúhal mnoho trikov. Už som si však myslela, že sa môjho drinku nedočkám a že to niekde vyleje. Nestalo sa však tak. Zobrala som si niečo čo vyzeralo tak trocha ako tmavá krv. Možno mi tým chcela Val niečo naznačiť, kto vie.
"Siedma generácia hm? To je celkom dosť.." Zamyslela som sa, keď sme si sadli niekam stranou a ja som sa len pohodlne oprela o kreslo. "Koľko máš vlastne rokov?" Spýtala som sa jej ešte pred tým, než navodila tému toho, čo sa dnes pred obedom stalo. Až teraz som si uvedomila, že som vlastne ani nič nejedla a tak alkohol možno nebol úplne dobrý nápad. Pobavene som sa uškrnula na jej slová o upíroch. Keď som z nej odpila, tak som vlastne zistila.. že mi alkohol pravdepodobne ani vôbec nechutí. No mohlo to byť len tým, že som nebola zvyknutá. Zatváril som sa kyslo.. a to to ani nebol tka silný drink.
"Kapitán? No, ako sa to vezme.. v podstate mi to nepovedal ale.. skončila som." Povzdychla som si. "Nebudú poskytnuté žiadne záznamy, je to len moje slovo proti slovu Hrmu.." Bola som známa tým, že som nebola moc optimistická. Skôr taký realista, no aspoň som sa realitu snažila brať s nádychom čierneho humoru.
"Kto vie.. možno to je môj posledný drink.. na nejaký čas." Podvihla som pohár a len som sa do červenej tekutiny zadívala, až kým som si z toho znova neodpila.

"Za pár dní mám narodeniny. Dvadsiate prvé. Príliš sa neteším..." Odpovedala Val a jej tvár potemnela. Niečo ju muselo ohľadom narodenín trápiť. Nemal to byť náhodou šťastný deň, jeden z najkrajších počas roku? Nuž, každý mal svojich démonov. Vypočula si skleslé slová Nasti, a len neveriacky krútila hlavou. Pri zmienke o záznamoch skoro prevrátila stôl. "Žiadne záznamy?! Čo? To... tomu nechápem. A čo sa s nimi stalo? Zjedol ich pes? Alebo ich pohltila korupcia? Dofrasa aj s tými prascami." Rozhorčene hovorila Val, pričom sa jej podarilo zaujať pár zvedavých pohľadov. Potom radšej stíchla. Kritizovať vedenie vaultu bolo nemúdre, najmä na verejnosti. "To je na hovno. Pozri, aby si vedela, ja plne stojím na tvojej strane. Zajtra si pohovorím s kapitánom. To bol jeho nápad, že?" Vyzvedala namosúrene a celkom zrejme netušila, že sa do celej veci zapojila majorka samotná.

Bola staršia, celkom o dosť. Spozornela som, keď jej tiež poklesla nálada. Možno som sa nemala pýtať, ale aj tak mi to nedalo.
"Chmm, netešíš?" Spýtavo som sa na ňu pozrela, no netlačila som na ňu. Ak mi to bude chcieť povedať, tak mi to proste povie nie? Trocha ma jej reakcia pobavila, no čo už. Život bol trpký nie? Hlavne keď sme boli zavretý niekde v podzemí.
"Nom.. a teraz si zober ako to vyzerá.." Povzdychla som si. Naozaj to nevyzeralo pekne. Jedna žena zbitá pomaly do bezvedomia a ani som nevedela, či to Hrma vôbec prežil. Len som pokývala hlavou.
"Nemusíš, naozaj to nemá cenu. Je z toho von.. obula sa do toho .. no.. majorka." Posledné slov osom šepla tesne pred tým, než som sa napila. Aspoň možno pochopila, pre čo som si myslela, že som proste.. skončila.
"Hej, ak sa to nejak vyrieši a ja nepôjdem sedieť alebo tak.. prečo na narodky nezájdeš ku mne?" Napadlo ma. Možno by sa na ne viac tešila? Mala som stále nejakú nuka-folu.

Valéria pri spomenutí majorky vyvalila oči. Emília Sarková mala vo vaulte skoro také slovo ako sám riaditeľ. Ak nie väčšie. Mnohí mali dojem, že práve ona je skutočným riaditeľom. No boli to len špekulácie, bez konkluzívnych informácií a dôkazov. "Prdele, t-to naozaj? Oooh, to je... problém." Val stíchla podobne ako Nasťa. Skoro oľutovala že len pred momentom vykrikovala o korupcii na vysokých miestach. Nebezpečné reči na nesprávnom mieste. "To mení veci. Ale musím ti niečo prezradiť - dnes som sa pýtala starších kolegov ako je to... z trestaním u nás v bezpečnosti. Tvrdili, že sa stali aj horšie veci. A ak sa nebudeš brániť a provokovať nadriadených, nanajvýš dostaneš hrozné služby na samotke. Vieš prečo? Len teraz si začala. Nemajú ťa kam zraziť. Si najnižšia možná hodnosť." Vysvetľovala a z jej slov sa zdalo, že mala o jej zlú situáciu skutočný záujem. Služobné samotky boli práce na miestach bez ľudí - v podzemí, pri východe z vaultu, pri strojoch, generátoroch a mašinách. "Budem však úprimná. Je tu aj iná možnosť. Kedysi, už dávno, jedného chlapca preradili ku kopáčom." Prezradila a zúfalo sa pozrela na Nasťu. Skutočne dúfala, že sa jej to nestane. Kopáči boli chudáci odsúdení na vykopávanie miestností a chodieb, ktorým spadli stropy. Bola to otrocká práca, plná prachu, potu a navyše nebezpečná. Neraz sa stalo že kopáčov zavalilo. Popri aktuálnych otrasoch už spadlo najmenej zo sedem miestnosti v podzemí. "Neboj, to sa nestane." Ubezpečila ju Val so slabým a nepresvedčivým úsmevom. Sama si nebola celkom istá. Nie teraz keď zistila že sa do celej veci zapojila majorka. "Ohľadom tých narodenín... je to môj otec. Nechcem nechať mamu samú, vieš."

Úprimne som si sama myslela, že má Emíllia oveľa väčšie slovo, než riaditeľ. Už len z toho dôvodu, že riadila ľudí, ktorí ako jediní mali povolenie nosiť zbrane. A myslela som tým strelné zbrane. Proti tomu sa moc robiť nedalo. "To je, no." Pousmiala som sa. "Horšie veci? To by som chcela vidieť.. čo mohla byť horšia vec. Ale ďakujem za upokojenie." Uchechtla som sa. Vôbec som nebola upokojená a po jej slovách o kopačoch, mi až zaškrípalo zubami. Predstava mňa, ako štiepi spadnutý betón rôznymi strojmi či náradním.. nie, nebola to pekná predstava. Svoje miesto u VBS som mala rada. Radšej som do seba exla zvyšok nápoja, až som sa znova zatvárila extrémne kyslo. Privrela som oči a dokonca som si ich musela aj pretrieť. Trocha som zakašľala, no po chvíľke to prešlo. Mala som si na bare zobrať aspoň ešte aj vodu.
"Ahá.. dobre, tak nič. Bol to len návrh." Pokrčila som ramenom. Nijak ma to nesklamalo. Každý mal svoj život nie?

Nastin návrh sa jej páčil a potešil ju, no nemala na výber. "Veľmi rada by som ťa privítala u nás... mamka už len málokedy odchádza z domu." Začala vysvetľovať Valéria a v rukách pohadzovala pohár zo strany na stranu, miešajúc drink v ňom. "Problém je môj otec. Ani ti nemusím hovoriť aký je... dnes si niečo podobné zažila. Mama mala ale dosť rozumu a donútila ho odísť. Neviem kde na to nabrala odvahu, postaviť sa mu. Tú bojovnú povahu musím mať po nej." Pousmiala sa smutne Val a hodila do seba zvyšok alkoholu. Každá téma konverzácie bola dnes depresívna. "No, ale vybavil si návštevy... párkrát za rok. Vianoce. Moje narodeniny. Vieš, pretože som jeho dcéra a stále mu na mne záleží. Okrem toho keď ma zbil do modrín za každú zlú známku. Skutočná láska." Preniesla sarkastickým tónom Val, celkom očividne znechutená. "Predstav si - mamka sama s fotrom. Nemôžem ju v tom nechať. A nechcem aby si ho stretla. Narodeniny majú byť veselé, nie... chmúrne." Dokončila a tiež pokrčila plecami. "Ak sa smiem spýtať, čo tvoji rodičia?" Pokúsila sa Valéria zmeniť tému. Moc neskoro si uvedomila, že ani táto téma nebude radostná - predsa len, Nasťa žila osamote.