▶ "Pád neba"

Tentoraz jej reakcia bola poznateľná a jasná. Doktorka sa uškrnula a odklonila sa od Nasti naspäť do svojho pohodlného kresla. Na ústach jej pohrával samoľúby úsmev. "Možno ste predsa len neboli v škole tak všímavá. To by vysvetľovalo mnoho vecí." Odvetila slovami, ktoré by sa isto dali vyložiť ako zahalená urážka. Do notesu perom napísala niekoľko viet. "Dobre, nebudem ťa nudiť teóriou psychológie. Prejdime rovno k veci. Povedz mi čo sa presne včera stalo. A detaily, prosím. V akej nálade si vstala? Stalo sa deň predtým niečo nezvyčajné? Chcem aby si sa sústredila na tvoje emócie. Pocity. Najmä počas diania v službe. Faktické opisy ma nezaujímajú." Akékoľvek emócie z jej tváre zmizli. Nasadila si okuliare, a chladným pohľadom pozerala na Nasťu, čakajúc na jej odpoveď.

Príliš ma nezasiahla. Neopetovala som jej úsmev. Skôr som len pritatkala na jej dedukciu. Naozaj som v škole moc nedávala pozor. Bola som proste dobrá.. Chvíľku som sa pohrávala s myšlienkou, že jej poviem čo sa NAOZAJ stalo. Pre čo by som aj nemala? Aj tak to musela tušiť. Nesnaźila som sa z nej spraviť nejakého idiota. Nakoniec ma napadlo, že je presne to veľmi dobrý nápad. Na chvíľku som sa trocha pomrvila, nahla som sa dopredu a rukami som si podoprela kolená.
"Tak ja vám to teda poviem." Odvetila som, pr ićom sa z môjho hlasu nedalo vyčítať moc.
"Prišla som do striebornej štvrte, kde ku mne pristúpila mama Hrmu, že stratila heslo.. a tak som išla za Hrmom. Otvoril mi jeho uplakaný syn, následne sa do mňa obul sám agresívny otec roka a po tom mu do chrbta nôž bodla jeho pravdepodobne týraná manželka. Ale keďže je to "pán Hrma", ktorý je priateľ s bohvie kým, tak naša zlatá pani majorka si tento prípad zobrala osobne, stopla všetky záznamy, ktoré by mohli svedčiť proti nemu a zo mňa spravili nekontrolovateľného psychopata. Hej.. povedala by som, že som práve teraz trocha nasraná.. ale nemyslím si, že na to nemám dôvod." Znova som sa oprela do kresla, tento krát trocha.. s pohľadom plným očakávania. Očakávala som, ako na to zareaguje, čo spraví.. či ma rovno nezastrelí, alebo kto vie čo.
"Pochybujem.. že toto trumfnete nejakou poučkou psychológie." Dodala som celkom úprimne

Pri jej rozprávaní doktorka len prikyvovala a občas si do notesu zapísala nejakú poznámku. Provokáciu o psychologickej poučke Freiová celkom ignorovala. Zamyslene sa na Nasťu zadívala, a chcela začať hovoriť, no prerušil ju tlmený hluk. A ďalší. Znova otrasy. Nové výbuchy. Zo stropu sa spustil prach, padajúci rovno na vaše hlavy. Zanedlho otrasy prestali. "Úprimnosť je dobrá vlastnosť. Je to niečo k čomu by mal smerovať každý. Cením si pravdovravných pacientov. Aby si vedela, nie je ich mnoho. Túto verziu potvrdila aj tvoja kamarátka. Valéria Lipková, ak sa nemýlim. No ktoré dievča sa nezastane za svoju kamarátku? Priatelia pre seba urobia čokoľvek... vrátane klamania." Doktorka si hlasno povzdychla a do zápisníka vpísala jediné slovo. "Tak mi teda povedz - prečo klameš?" Spýtala sa s prísnym pohľadom, naznačujúc že to čo jej teraz Nasťa hovorila bolo klamstvo.

Nečakal som, že mi bude veriť. Teda.. nemyslela som si, že na moju verziu dá. Len som pokrčila ramenom. Jej názor ma naozaj nezaujímal.
"Oh, takže hovoríte, že som sa vlúpala do jeho domu, utekala do kuchyne pre nôž a po tom ho s ním napadla ? Uvedomujete si, že pán Hrma je tak o 20 kíl ťažší než ja? Neviem či niečo viete o VBS doktorka, ale mi nenosievame nože ako súčasť vybavenia." Vysvetlila som jej. Zas, nie naštvane, ale ako keby som bola niekde na káve.
"No na tom nezáleží. Neplánujem pri súde povedať "pravdu", pretože to nemá cenu. Proste pôjdem s vymyslenou verziou Hrmu. Prišla som k dverám.. a dostala som výpadok kvôli tomu, že bol na mňa agresívny. Nemám totiž hlavu na to, aby som si vymyslela uveriteľný scenár, ako by sa mi taká absurdná blbosť za ktorú ma zažaloval, podarila vykonať.." Dodala som nakoniec. Nemalo sa cenu s ňou snažiť hádať. Ani som sa o to nepokúsila.

"Uh-hm." Prikývla doktorka fascinovane a pohladila si bradu. "Navonok taký pokoj, ale vnútri teba vrie hnevu..." Poznamenala doktorka akoby komentovala nejaký vedecký nález. Nech sa Nasťa zdala akokoľvek vyrovnaná, nemohla odmietnuť že je z celej situácie poriadne nasraná. "Pozri, Nasťa, snažím sa ti pomôcť." O tom sa teda rozhodne dalo pochybovať. Doktorka si zložila okuliare. "Povedz mi, prečo nechceš bojovať za svoju pravdu?" Spýtala sa napokon otázku, ktorá konečne nenaznačovala že Nasťa hovorí len klamstvá.

Nemohla som sa s ňou v tomto hádať. Rozčúlená som predsa len bola. Určite viac, než by som bola, ak by sa nič takéto nestalo. Pozrela som sa niekam mimo, oprela som si hlavu o dlaň a len som si celkom zdĺhavo povzdychla.
"To nie je boj, ale sebevražda." Odvetila som jej jednoducho. Ostatne to bola pravda nie? Možno bola sebevražda zveličené slovo. Ale proti riaditeľovi a majorke sa bojovať nedalo. Moje slovo proti Hrmovi, ktorý mal za sebou manželku ktorá túto verziu potvrdila. Nemyslela som si, že mám akékoľvek vyhliadky.
"Záznamy boli jediná vec, ktoré hrali v môj prospech, ale tie neboli a nebudú poskytnuté takže.. tak." Pokrčila som ramenom. Za čo som mala bojovať?

Doktorka sa na nezvyčajne dlho odmlčala. Tentoraz Nasti nevenovala ani pohľad. Zo záujmom obzerala steny kancelárie, a pri ďalších otrasoch zdvihla oči ku stropu. "Realista, hm?" Pousmiala sa, akoby si na niečo spomenula. Na niečo príjemné. "Ja osobne... sa neviem zaradiť, ale povedala by som... nuž, bližšie k ideálom. Vieš, realisti si často myslia že sú lepší - rozumnejší, logickejší ako idealisti. Majú dojem že tento svet vidia v jeho skutočnom svetle. Ale málokedy ich napadne jedna vec. Realita nie je taká jednotvárna a jednoduchá. Ani ten najzarytejší realista ju nepozná v celku, a ich očakávania môžu byť nesprávne. A často sú - ako napríklad teraz. Tvoj pocit hovorí, že ak povieš pravdu, bude to samovražda. Tak vidíš realitu v našom vaulte. Mocní si môžu robiť čokoľvek a vždy im to prejde." Hovorila doktorka Freiová, pričom celkom zmenila svoj tón. Nebol tak povýšenecký ako predtým. Osoba sediaca oproti Nasti akoby sa v priebehu sekúnd úplne zmenila. Bola na nepoznanie. "Ja ti chcem ukázať pohľad do inej reality. Dalo by sa povedať, lepšej. Vieš že som bola študentka a asistentka tvojho otca?" Nasťa si spomenula, že otec niekedy rozprával s mamou o nejakej geniálnej študentke, a občas s tým nechcel dať pokoj - veľmi si ju vychvaľoval. Mohla to byť Michaela?

Znova som len pokrčila ramenom a rukou som naznačila na doktorku. "Vy ste psychológ." Bola moja reakcia k nej. Nastali ďalšie otrasy .. a to som si myslela, že to dnes bude bez toho. Naozaj som pochybovala o tom, že niekto riaditeľovi ešte tú jeho historku o zemetraseniach žerie.
"Neviem čo si mám myslieť. Nemám nič proti ľuďom, ktorý sa snažia všetko vidieť lepśie len, taká proste nie som." Dodala som ešte. To že pracovala s mojim otcom ma celkom prekvapilo, no na druhú stranu mi to bolo úplne jedno. Moji rodičia boli mŕtvy a téma o nich mi vždy prišla, ako zbytočné pitvanie starých rán. Skôr ma zaujímalo to, o akej realite sa to snaží hovoriť.
"Snažíte sa povedať to, že by som sa mala teraz biť za svoju pravdu? S Hrmom.. ktorého istí Majorka VBS?" Spýtala som sa jej.. tak trocha ako blázna. Rovno som mala chuť vymeniť si s ňou stoličku. No na druhú stranu ma zaujímalo, či som sa trafila a ak áno, pre čo by som to mala robiť.

"Ja sa to nesnažím povedať, ja to hovorím. Majorka sem, majorka tam. Emília Sarková je mocná, ale nie vševedúca. Riaditeľ jej žerie z ruky, ale zabúdaš, že popri majorke a riaditeľovi sú aj iní, ktorí držia istý podiel moci. Nie tak veľký, ale dostatočný." Vysvetlila doktorka, a svoj doktorský tón už úplne zahodila. Nasťa mohla prísť na to, že už nie je na vyšetrení. Freiová mala zrejme mocnou osobou okrem majorky a riaditeľa na mysli hlavu výskumu, no nikdy nepočula o tom že by bol jeden z vedúcich osôb vo vaulte. Ale vlastne o vaulte samotnom toho nevedela moc. Otec aj matka boli vždy tajnostkársky, o svojej práci hovorili len málokedy. Vlastne o ich profesionálnom živote nevedela nič. "Ach, táto šaráda ma už nebaví. Je to únavné. Nasťa, viem že hovoríš pravdu, a viem čo je Hrma za človeka. Všetci z tejto štvrte chodia ku mne. Hrma má problémy s hnevom, laicky povedané, je to násilný idiot, ktorý týra svoju manželku, a svoje sklony sa ani nesnaží potlačiť. Lebo mu to je jedno a miluje alkohol. Ak by bolo po mojom, Hrma by dávno sedel v chládku a jeho rodina by mala pokoj. No majorka moje posudky ignoruje. Zrejme je advokátkou domáceho násilia. Od momentu keď som začula o dráme v byte Hrmových, vedela som presne čo sa stalo, a ver mi ak ti poviem - môj posudok bude odrážať čistú pravdu, nech si majorka myslí čo len chce." Rozhovorila sa a zhlboka si vydýchla. Pretvarovať sa pred Nasťou nebolo jednoduché. No konečne mohla prezradiť, že nie každý sa Nasťu snaží zraziť na zem. "Nasťa, sama si to neuvedomuješ, no v tomto vaulte máš viac spojencov ako si myslíš... čo hovoríš na takú realitu?"

Pousmiala som sa. Bol to trocha smutný úsmev. Problém bol v tom, že som proste nechcela ohroziť napríklad kapitánovu pozíciu tým, že za mňa nastaví krk a ja to pokašlem nejakou bitkou. No bola pravda, že doktorka sa počúvala dobre. Samozrjeme tu bol stále výskum, ale o tom som nevedela nič. Vlastne som toho vedela len veľmi málo o hocičom. Bola som 17 ročnou členkou VBS, odkiaľ by som aj nejaké informácie mať mala.. zo školy?
Prekvapilo ma, čo z nej nakoniec vypadlo. Naozaj to pred tým hrala dobre. Začala som si uvedomovať, že na mňa asi použila nejaký trik, ktorý som sa ani len nesnažila nájsť, nie to ešte prekuknúť.
Chvíľu som nad jej slovami rozmýšľala. Mala som predsa len času.. pravdepodobne dosť.
"No.. " Začala som po ďalšom otrase.
"Myslím, že ak toto bude pokračovať ešte tak mesiac, tak sa tu navzájom všetci pozabíjame." Dodala som úprimne skôr na.. odľahčenie situácie? Len som prikývla.
"Páči sa mi." Pousmiala som sa. Nebolo by od veci mať nejakých spojencov, otázka len bola, či sa mi naozaj chcelo biť. "Môžem to skúsiť, máte pravdu .. asi? Čo horšieho sa môže stať." Skúsila som to poňať z toho uhla pohladu. Teda vedela som, čo horšieho sa mohlo stať, ale možno by som pre zmenu mohla byť trocha optimistická.

O napätej situácii medzi istými skupinami obyvateľov nechcela doktorka v tejto chvíli hovoriť. No zdalo sa že tento interný konflikt je vedený najmä medzi vedeckou a bezpečnostnou populáciou, a práve tá ozbrojená mala navrch. Dalo sa to čakať - čo mohli doktori a profesori vied zmôcť proti vycvičeným a trénovaným silám? Bojovať proti majorke bolo nanajvýš zúfalé. "To som rada, Nasťa. Profesor Hôrka mi o tebe často hovoril. Viem že nie si konfliktná žena, ale existujú veci za ktoré sa oplatí bojovať. Henrich bol vždy môj najlepší učiteľ. Mentor. Vždy som ho rešpektovala, a stále má môj rešpekt. A vedz, že dcére profesora Hôrku by som nikdy neublížila. Aj s tvojou matkou sa ťa snažili uchrániť pred zlom, ktoré vnútorná politika v tomto vaulte predstavuje." Jej smútok bol neprehliadnuteľný. Smrť prof. Hôrku ju musela vážne zasiahnuť. "Možno preto ste bývali v Uhoľnej štvrti. V malom, nenápadnom byte. Tvoji rodičia si mohli dovoliť ten najväčší byt tu v Striebornej, ale neurobili to. Pre teba." Pousmiala sa doktorka Freiová. Bolo to naozaj zvláštne, ale Nasťa to nikdy neriešila. Jej rodičia nikdy nenaznačil že sú vážené osoby s veľmi dôležitou prácou, ktorá ich prakticky radí do smotánky vaultu. Nasťa stále bývala v rovnakom byte. "Majorka na teba odporučila šokovú terapiu. Nedivím sa - Hôrkových nikdy nemala rada. Za každý výkyv, každé klamstvo, silný šok." Ukázala na prístroj týčiaci sa za Nasťou. Na ruky sa pripojili káble so šokovými vankúšikmi, pacient bol spútaný s monitorom rovno pred očami. Na zázname sa odohrávali rôzne modelové situácie, na ktoré mal pacient reagovať. Za nesprávnu reakciu bol potrestaný. "Na dnes máš toho dosť. Zober si k srdcu jednu vec - nemala by si sa toľko vzdávať. Nie každý boj je múdry, no pred tým ako si budeš istá že prehráš, hlboko sa zamysli a pozri do svojho srdca." Povzbudila ju Freiová aj s malým poučením. Nasťa si z neho určite niečo mohla zobrať. Náhle sa ozval buchot a otrasy, bližšie a mocnejšie ako kedykoľvek predtým. Miestnosť sa zatriasla. Doktorka vstala z kresla a natiahla pred seba ruku. Na rozlúčku. Dnešné "vyšetrenie" bolo u konca. "Vždy hľaď nahor. Zdola sa k nám neblíži hrozba." Naznačila na strop a spoločne ste prešli k dverám. "Posledná vec - kamerové záznamy vymazal Roland Hagara. Pamätaj si to meno. Už sa tu znova nestretneme."

"To nepotrebujem počuť.. môjho otca som mala rada doktorka.. ale je mŕtvy." Zamrmlala som potichu. No neboli to len negatívne slová. "Ale ďakujem." Podvihla som pohľad k nej s ľahkým, celkom úprimným úsmevom. Nakoniec som sa ešte o rodičoch dozvedela samé zaujímavé veci. Napríklad to, že boli celkom pracháči a že som v podstate medzi túto "elitu" mala patriť aj ja. No keď som videla čo za susedov by som mala eh... Bola som rada, že si vybrali uhoľnú štvrť. Mala som to tam rada. Ľudia tam k sebe boli úprimný a pomerne milý. Sem tam sa pobili, ale hneď na druhý deň spolu už zas pili pri nejakom bare.
"Č..čo?!" Spýtala som sa až zhrozene. Čítala som dosť komixov na to, aby som vedela, čo to šoková terapia je. Aspoň teda aby som si ju vedela predstaviť. Zrazu som mala doktorku radšej, než môjho najbližšieho suseda. Na druhú stranu by tým u mňa hoikto z vaultu úplne skončil. Vedela som, že snažiť sa ma "mučiť", by skončilo niekoho smrťou. Aj ja som sa vedela naštvať.. Oblial ma studený pot, keď som si uvedomila, ako som mohla skončiť, no našťastie som neskončila. Prešla som teda s doktorkou k dverám a len som prikývla. Chcela som sa síce spýtať, ako to myslí, že sa tu už neuvidíme, no s tými otrasmi by som sa nedivila, keby že tu celú štvrť zasype.  Podala som jej ruku, rozlúčila som sa s ňou a zamierila som si to do uhoľnej štvrti, kde som bývala.

Dorazila som tam. Čo ma znervózňovalo bol fakt, že otrasy vôbec neprestávali a boli naozaj zlé. Ako keby sa rúcal celý Vault. Nespokojne som teda sedela na posteli a pozerala som sa na strop, s ktorým to triaslo tiež. "Dnes nespím.." Povzdychla som si. Nie že by som nechcela, ale pochybovala som, že s týmto tu zaspí hockto. No tak či tak som sa o to pokúsila. Chcela som ešte napísať Val, čo som aj spravila. Bola to len krátka správa. Nič konkerétne, len že jej ďakujem a že sa teším na jej blížiace sa narodeniny.

Druhý deň začal inak. Po dvoch dní voľna som mala konečne službu, aj keď žiadnu príjemnú. Zobrala som si svoje vybavenie, nasadila som si na hlavu helmu a zamierila som si to zo stanice priamo k strojovni, kde bolo moje nové pôsobisko. Bola to stará strojovna niekde v riti, kde nikto nebol. Zapráśená, kopec hluku a nehorázne teplo zo strojov.  Ani som tam neprišla a začala som sa potiť. Navyše tu tie otrasy boli fakt des a hrôza. Samozrjeme neprestali, ba čo viac. Bolo vôbec možné, že boli ešte silnejšie? Opierala som sa o jednu zo stien a sledovala som nič, keďže tu nič nebolo. Skôr som rozmýšľala.. až som si myslela, že si do pip-boya donesiem nejakú hru, ak bude celý deň takýto.

Prostredie v ktorom musela Nasťa teraz pracovať by sa jednoducho dalo nazvať peklom. Aj to sedelo - nachádzala sa v útrobách vaultu, ktorý sa nachádzal v útrobách podzemnej bane, piekla sa tu, nemohla takmer dýchať a v priebehu minút bola špinavá od prachu. Ešte zopár dní služby a hrozila by jej rakovina pľúc. Už teraz mala hrdlo a nosovú dutinu zanesenú bordelom, natoľko že do servítky smrkala akýsi čierny maz. Otrasy boli čoraz intenzívnejšie. Výbuchy sa blížili. Na strope nejednej miestnosti sa objavili sprvu malé pukliny, zanedlho široké ako predlaktie. Bolo len otázkou času kedy sa celé podzemie vaultu rozpadne.
Asi do obeda musela trpieť v týchto podmienkach keď jej zapípal pip-boy - dôležitá prioritná správa od kapitána Jarovského. Hovor bol vyslaný všetkým strážnikom v službe, komukoľvek kto sa mohol dostaviť. "Núdzový stav 03. Núdzový stav 03. Mohutný zosuv. Všetky jednotky na miesto." Lokácia zosuvu sa od Nasti nachádzala len neďaleko. Len pred chvíľou hliadkovala okolo zasiahnutých miestností. Ocitla sa veľmi blízko smrti.
Vtom sa miestnosť, a snáď celý vault, zatriasol ako nikdy predtým. Nasťa stratila rovnováhu. Niekoľko trúbiek zúrivo vystrelilo zo strojov, syčali parou a poletovali po strojovni ako nahnevané hady, či biče, ktoré sa snažili Nasťu zmlátiť. Para zahalila miestnosť, a aj napriek tomu že Nasťa cez bielobu nič nevidela, nad sebou začula škrípavý zvuk rozširujúcej sa praskliny. Na prilbu jej dopadol kamienok, potom kameň. Mohol nasledovať celý strop.

Aj keď sa mi to sprv nezdalo ako až také peklo, po pol hodine som svoj názor zmenila. Bolo to úplne hrozné. Vo Vault kombinéze mi bolo neskutočne teplo a ochranný plastový štít na helme bol čierny od sadzí, ktoré som musela mať aj v pľúcach. Otrasy boli horšie a horšie a mne sa chcelo odísť. No vydržala som tu. Čo som aj mala robiť. našla som si miesto, kde sa to nezdlao až tak nechutne zaprášené ale, ani tam to nebol žiadny raj.
Za pol dňa sa otrasy stále viac horšili a horšili. Dostala som zlú predtuchu, že sa to tu celé zrúti. Tá sa mi aj sčasti naplnila. Z Pip-boyu sa mi ozvala núdzová správa od kapitána, ktorá bola vysielaná pre všetkých VBSkárov. Sotva to ale prehlučilo rachot. Všimla som si niekoľko prasklín a na moju helmu dopadlo zopár kamienkov, na mňa sa zosunul nával prachu a stroje začali kolabovať .. a kde sa sakra zobral ten biely dym? Ďalší stroj? Nečakala som ďalej. V momente som sa rozbehla a snažila som sa skôr po pamäti dostať z dosahu tohto tu všetkého. Neplánovala som tu umrieť a naozaj to vyzeralo tak, že mi na hlavu spradne celý strop.. ostatne podobne ako na mieste, kde som len pred chvíľou hliadkovala. Potrebovala som nájsť cestu von a to rýchlo. Zapla som mapu na pip-boy a snažila som sa dostať do bezpečnejších chodieb.

Nasťa mala šťastie a z miestnosti sa dostala na poslednú chvíľu. Mohutná časť stropu dopadla na miesto kde len pred momentom stála, no jej únik sa nezaobišiel bez ujmy. Na natiahnutú nohu jej zozadu spadol väčší kameň priamo na zákolenie. Kombinéza ju proti takej váhe neuchránila, a chránič bol len vpredu na kolene. Mala pocit že jej minimálne prerazil kožu. V nohaviciach ucítila teplú krv, no chodiť mohla, aj keď s ľahkým krívaním. Aby to nestačilo, v slabo viditeľných podmienkach hlavou narazila priamo do kovového potrubia, ale zachránila ju helma. Poriadne sa jej však zatriasla lebka. Pip-boy znova opakoval hlásenie. Lokácia, na ktorú vás kapitán zvolával, bola len o dve chodby ďalej. Ani chodba sa nezdala bezpečná, no otrasy tu boli menšie. Prudko do nej ktosi vrazil, hlasno sa ospravedlnil a pomohol jej vstať. "Do riti, prepáč. Kapitán nás volá. Vieš čo sa deje?" Opýtalo sa dievča, pre Nasťu povedomá tvár. Bola to tá kamarátka Valérie, s ktorou sa pred pár dňami bavila v triede keď nasrali Jarovského.