▶ "Pohľad na oblohu"

Pozrela som sa na kapitána Zherdeva, ktorý ma v podstate na túto pozíciu vybral. Len som potichu prikývla a prešla som k riaditeľovi a doktorovi. Očividne som povýšila. Nastal proces, ktorý chvíľu trval. Riaditeľ musel najprv.. odblokovať terminál alebo čo, následne sa tam obaja prihlásili, nechali si oskenovať ruky aj sietnice. Nikdy som takúto technológiu nevidela. Čo tam bolo? Sama som priložila ruku na skener, nechala som si oskenovať sietnicu a následne sa mi do pip-boyu nahrali informácie a údaje. Síce sa to nezaobišlo bez nejakého protestu zo strany riaditeľa, no aspoň vedúci výskumu držal hubu a spolupracoval.
"Tsch.." Precedila som pomedzi zuby s nepríjemným pohľadom, smerujúcim k riaditeľovi. Nemala som ho rada, naozaj nie. Nič nepomohlo ani to, že sa práve Raiditeľ rozhodol o genocídu toho zvyšku, čo z Vaultu ostalo. Neveriacky som sa na neho pozrela. O to horšie som to znášala, keď namierili kapitán pištol na Val a očakával, že ja s tým niečo spravím. No predsa len ma niečo napadlo. Kapitán VBS sa mu snažil dohovoriť, no nemalo to na ňom moc dopad.
"A čo chceš ochrániť ty sprostý kretén? Pred čím?" Sykla som jeho smerom. "Myslíš si, že je to tam vonku také svetlé? Čo sa stane? vybuchne celá planéta? Seriem ti na tvoj názor. Prečo ti proste neodseknúť ruku a nevylúpnuť oko?" Spýtala som sa ho dosť podráždene. No hej.. mala som toho dosť. A vôbec mi nevadilo, sa do neho takýmto spôsobom pustiť. Každý človek sa dá skôr či neskôr zlomiť, nie?

Riaditeľ Radovan bol slovami Nasti šokovaný. Rozhodne nečakal že sa takto zachová. Ale zároveň mu to bolo jedno. Nadávky a urážky nikoho nezachránia, a on sám sa so smrťou už zmieril. "Dobrý nápad." Zhodnotila plukovníčka Nastin návrh s pobaveným úsmevom. "Myslíte že dizajnéri tejto technológie boli hlúpi? Okrem textúry skener sleduje aj biologické funkcie. Je to biometrický skener." Zasmial sa Radovan, no potom ho plukovníčka schmatla pod krkom a zdvihla do vzduchu. Stačil jeden malý stisk. Namiesto toho chytila jeho ruku a na predlaktí ju brutálne zlomila. Ozvalo sa hlasné puknutie kosti, a riaditeľ bolestne kričal, slzy v jeho očiach. Do terminálu trezoru čosi naťukala, ale systém ju nepustil k odtlačkom. Aby sa dostala k prvej fáze, potrebovala prístupový kód. "Kód! Lebo ti vytiahnem črevá a budeš zdochínať dva dni!" Mykala ním ako bábkou, no riaditeľ od bolesti nedokázal ani hovoriť. "Strieľajte, kapitán!" Zherdev si len povzdychol a zdvihol hlaveň na Valériu. Ale akoby sa do situácie vložila ruka Boha, do kancelárie vošli dvaja vojaci držiaci spútané dievča. Kapitán zložil pištoľ a podišiel k nim. "Prečo nás rušíte?" Vyzvedal Zherdev, na čo sa jeho súdruh zoširoka usmial. "Kapitán, krásny úlovok. Našli sme ju skrývať sa pod posteľou v jednom z bytov. Je to..." "Plukovníčka!" Zherdev ho prerušil a upútal jej pozornosť. "Dcéra." Plukovníčka si uplakané dievča udivene prezerala, no potom znova začala mykať riaditeľom. "Kód! Lebo z nej spravíme mäsovú bábku!" Nikto okrem ghúlov nemal poňatia čo môže "mäsová bábka" byť, ale rozhodne nič príjemného. "Nie... nie... len ju nie. 4513269. 4513269!" Plukovníčka kód okamžite naťukala do konzoly, priložila jeho zlomenú ruku k skeneru a potom doň vrazila aj riaditeľovu hlavu. Prístroj zapípal a vyžadoval identifikáciu ďalších dvoch osôb. Doktor bez okolkov spravil čo bolo treba, a rad prišiel na novú majorku. Bola to posledná vec potrebná na otvorenie trezoru.

Nemyslela som to vážne, no uvítala by som to skôr, než smrť Val. Keď nám vysvetlil že to nebude fungovať, tak ho plukovníčka len chytila pod krkom a zodvihla do vzduchu, ako keby bol absolútne ničím. vyvalila som na to oči a radšej som sa stiahla späť. Nastalo ďalšie drama. Nechcel vydať kód a keď kapitán namieril pištoľ na Val, zhrozene som sa na to pozrela a tak nejak.. som sa nevedela prinútiť k tomu, aby.. kto vie, som sa hodila pred guľku? Nebola som hrdina. No skôr než sa stalo niečo fakt otrasné, do miestnosti vstúpili ďalší Ghúlovia, ktorý držali nejaké uplakané dievča. Riaditeľovu dcéru. Bolo až odporné, ako zrazu zmenil názor.. obetoval by všetkých, okrem vlastnej rodiny.. čo vôbec čakal? Naťukala kód a nasilu prinútila riaditeľa ku skenovaní. Doktor také problémy nerobil a keď bola rada na mne, poponáhľala som sa. Naťukala som z Pip-boyu svoj kód, priložila som ruku, nechala si oskenovať oko a ustúpila som. Podľa všetkého by sa dvere mali otvoriť.

Zadná stena kancelárie sa roztriasla a chvíľu sa zdalo že toto vaše trápenie bolo zbytočné. No potom sa s rachotom mierne odsunula dozadu a následne do strany. Za stenou bola krátka chodba, pričom celá konštrukcia bola zo železobetónu a takmer nezničiteľných kovových zliatín. Istým spôsobom bol trezor malý atómový kryt umiestnený uprostred veľkého atómového krytu, ktorým bol vault. Na konci chodbičky sa skveli mohutné dvere vedúce priamo do skladového priestoru. Plukovníčke sa rozžiarila tvár, a nedočkavo vykročila k dverám trezoru. Na ich otvorenie pootočila kormidlom a nazrela dovnútra. Nadšeným hlasom k sebe zavolala kapitána Zherdeva. Bohužiaľ, nikto z vás nevidel čo sa v trezore nachádza. "Prečo, dcérka... povedz mi prečo si neutiekla z majorkou?" Načiahol sa vážne ranený riaditeľ k svojej dcére a tá ho len objala. "Nemohla som ťa tu nechať, ocko." Bolo to veru dojemné, ale nič to nemenilo na tom že jej otec bol samovražedný hlupák. Po chvíli sa z trezoru vynorila plukovníčka s kapitánom v pätách. "Riaditeľ Radovan, obsah vášho trezoru teraz patrí armáde a bude využitý na vhodné účely. Ďakujem za spoluprácu." Mala pravdu, spolupráca to bola plodná, len nie celkom dobrovoľná. "Predpokladám, že si predtým rečnil o tejto hračke?" Spýtal sa Zherdev držiaci v rukách nejakú krabičku. Bola to jediná vec, ktorej účel nikto nepoznal. Išlo o dokonale hladký a lesknúci sa kovový kváder o veľkosti niekoľkých centimetrov. Na povrchu kvádra sa nenachádzalo nič čo by naznačovalo že ide o nejaké technické zariadenie. "Tak prezraď, čo to je? Zbytočne bojovať - je v našich rukách, a tvoj vault je stratený." Riaditeľ samozrejme odmietol odpovedať. Preňho sa tento boj ešte neskončil. "Nevadí, výsluch mu jazyk rozmotá. Prehľadajte celú kanceláriu. Počítače. Chcem všetky dokumenty. Informácie. A týchto hoďte do mestských ciel." Vydala rýchle rozkazy a ukázala na zostávajúcich členov VBS. Tak sa vám podarilo prežiť toto peklo, a teraz vás čakal zaslúžený oddych - posedenie v base. Kapitán aj z plukovníčkou zaostali v kancelárii, no vás viedli naspäť do haly. Tá bola vyprázdnená, civilov už dávnejšie zobrali na povrch, pravdepodobne tiež do väznice. Pochodovali ste chodbami až do vstupnej haly vaultu. Ani sa nezdalo že tu len prednedávnom prebiehal boj na život a na smrť, okrem početných nábojníc na zemi a lejzrových ožehov na stenách. Robotníci odstránili všetku výstroj, barikády aj mŕtvych. Pred výstupom von do chodieb bane ste sa museli postaviť do radu. Všetkým odobrali pip-boyov a namiesto nich vám nachystali putá. Zakrátko došlo aj na Nasťu. "Pip-boy. Ruky za chrbát." Prikázal jej vojak a čakal pip-boy dá dole aby ju mohol spútať.

Na to, aby som bola dojatá, sa už stalo moc veľa. Bolo mi ukradnuté celé to stretnutie s jeho dcérou. Do trezoru sa teda nakoniec dostali a aj keď ma zaujímalo, čo všetko v ňom bolo. Nevyzeralo to ale tak, že by sme sa to dozvedeli. Keď sa vrátili späť, vyzerali spokojne. Kapitán držal v rukách nejakú krabičku, o ktorej som absolútne nič nevedela. To kvôli tejto malej blbosti tak riskoval? Klesol u mňa ešte viac.

No nezávidela som mu ten výsluch, o ktorom plukovníčka rozprávala. Na druhú stranu sme sa mi mali dostať do vezenia. Nevedela som si ani predstaviť, ako vezenie tam vonku vyzerá. Pochybovala som však, že bude také príjemné ako vo Vaulte. Tu som už pár krát vo vezení bola, ale ako strážnik, nie ako väzeň pochopiteľne. Znova nás zaviedli až ku vchodu do Vaultu, kde nás postavili do radu a začali nás zbavovať aj zvyšného vybavenia. Keď pristúpil jedne zo strážnikov ku mne, vypla som pip-boy, rozopla som remeň a odpojila som ho od svojej ruky, na čo som mu ho len podala. Nechala som sa spútať. Začala som byť znova nervózna. Sotva sa to dalo popísať, nikdy som vonku nebola a teraz? Aj cez situáciu v ktorej som sa nachádzala, sa vo mne kvôli kto vie čomu rozhorela nedočkavosť.

Pekne v rade za sebou vás preniesli cez vyrezaný vchod vaultu. Nebol to ešte vyslovene vonkajší svet, no za posledných sto šesťdesiat rokov sem nikto nevstúpil. Vchod do vaultu 94 sa vlastne nachádzal pomerne hlboko v bystrickej striebornej bani. Ako ste prechádzali širokými banskými chodbami, videli ste že veľká časť z nich je spadnutá a aj cez tú hlavnú sa museli Kladiváci dlho prebíjať. Raz za čas ste prechádzali cez úzke klaustrofobické chodbičky "vytesané" dynamitmi, niekedy cez skutočné pôvodné miestnosti starej bane. Baňa sa neustále triasla, a niet divu - vojaci tu museli použiť stovky ton výbušnín, len aby sa cez niektoré hromady dostali. Inde ste videli stopy po plazmových rezačoch. Chodby boli vysvietené jednoduchými žiarovkami na kábloch. Miestami Kladiváci staré chodby spevnili mohutnými železnými tyčami. V prítmí ste takto potichu kráčali najmenej pol hodinu. Baňa bola vskutku rozľahlá. Neznalý by sa tu stratil rýchlo. Potom ste nastúpili do banského výťahu, ktorý vás mal zobrať až na povrch. Celá stavba vyzerala neuveriteľne nestabilne, kábel na výťahu bol rozstrapkaný, a samotný výťah sa triasol ako epileptik, ale bezpečne vás vyniesol nahor.
"Vitajte v Centrálnej pustatine."
Do očí vám udrelo silné poludňajšie svetlo. Nie umelé. Skutočné, naturálne. Na modrej oblohe sa usmievalo slnko a počasie bolo výborné, bez jediného mráčika. Potom vás vyviedli z výťahovej haly a vy ste vystúpili na akési nádvorie, zmenené na malú základňu, pre vojakov aj kopáčov. Pocítili ste slabý vánok a prekvapivo čistý a príjemný vzduch. Chvíľu trvalo kým ste si zvykli na intenzívnu žiaru dňa. Z vyvýšenej plošiny sa vám naskytol pohľad na nekonečnú pustatinu, kilometre do každej strany. Bol to dychberúci pohľad. Samozrejme, starý svet ste videli na videu, obrázkoch - no toto nebol starý svet. Pred vami sa týčili mohutné kopce, za nimi vrcholky pohoria - ak ste sa nemýlili, išlo o Nízke Tatry. Na pravoboku, asi zo kilometer od banskej základne, stála Bystrica. Mrakodrapy sa ťahali do výšky rovnako impozantne ako hory. Už z tejto diaľky ste videli, že z mnohých budov zostali len kostry, základy. Mesto bolo roztrhané, a len zopár výškových budov sa zachovalo. Na ostatné strany sa rozjímali kopce, nížiny, rozbité cesty, staré bilbordy, pestrá vegetácia... bolo toho na vás dosť. Vojaci vám dali pár minút na aklimatizáciu - aby ste sa prebrali z prvotného šoku.

Putá sa zacvakli a keď boli všetci hotový, v rade sme začali kráčať smerom k vyrezanému východu z Vaultu. Prekročil som niekoľko kameňov a pár krát som aj kopla do nejakého náboja. Keď sme preliezli von, nachádzali sme sa v prítmí. Bolo vidieť, že si cestu sem museli prerezať tiež, rovnako ako aj dvere do Vaultu.
Bolo vidieť ich progres za celý čas, čo sa k Vaultu dostávali. Niektoré chodby zasypané neboli, no mnoho krát sme sa museli prepchať aj cez miesta, kde to bolo veľmi tesné a nepohodlné. Nakoniec sme podišli až k starému výťahu. Musela som sa diviť, ako udvihol tú zbroj. Vyzerala ťažko. Každú chvíľu som čakala, že sa lano roztrhne, alebo že sa výťah na férovku rovno rozpadne. Nestalo sa tak však. Nakoniec sme vyšli von.

V momente ma osvietilo svetlo tak silné, že som si pred oči dala obe ruky, v snahe spraviť nejaký tieň. Oči som zatvorila a pozerala sa na svet len cez úzke štrbinky. Na mojej bledej pokožke som v momente pocítila teplo, ktoré som na nej nikdy necítila. Vzduch bol čerstvý a .. omnoho inší než tam dole. Oslepená som ostala niekoľko minút. Bolo naozaj ťažké si zvyknúť, no nakoniec to moje oči zvládli. Síce slzili a ja som ich stále musela mať privreté, dokázala som rozoznať nejaké základné obrysy. Po chvíľke som už videla normálne. Ako prvé mi do očí udrela pustatina, alebo ako to nazývali. V diaľke boli obrovské hory, taktiež nejaké mesto, ktoré však bolo podstatne bližšie. Bolo vidieť, že je poznačené časom a že sa na ňom dosť poznaćila aj vojna. Nachádzali sme sa v nejakom tábore. Boli tu vojaci, no aj tí, ktorí by sa dali charakterizovať ako nejaký banníci či kopači.
"Je to.. obrovské.." Pozrela som sa na oblohu, čo som však rýchlo oľutovala, lebo sa mi zatočila hlava. Toto som si nedokázala ani predstaviť.. a zrazu som sa v tom ocitla.

Nasťa nebola jediná ktorej sa zatočila hlava. Valéria zhlboka dýchala a len tak tak dokázala tento šok prekonať. "Neskutočné... nechce sa mi veriť." Prehodila prekvapene a s vyvalenými očami sledovala šíru pustatinu, tiahnúcu sa kam až ste dovideli. Mohutnosť a zdanlivá blízkosť hôr bola desivá. A toľko miesta. Nekonečno miesta, do každej svetovej strany. Celé vaše životy ste prežili so stropom nad hlavou, ale teraz... bola vaším stropom len modrá obloha z visiacim slnkom. Niektorí z vás si rýchlo uvedomili že sa do slnka nemajú pozerať. A rýchlo ste začali pociťovať aj teplo. Bol koniec augusta, a stupne sa šplhali nad tridsiatku. Už ste chápali prečo ghúlovia pod brnením nosia len tielka a ľahké odevy. Vo vašich kombinézach ste sa začali priam piecť a pot stekajúci po celom tele bol nepríjemný. "Dobre, mali ste dosť času." Vyhlásil seržant a vojaci vás popohnali k východu z tábora. Na tú krásnu chvíľu človek aj skoro zabudol to že ste stále väzňami. Pred banským komplexom stál vojenské nákladné auto, ktoré vás malo zobrať do mesta. Na jeho boku bolo bielou farbou nasprejované 'Ural-70206.' Vojaci vás naložili do zadnej časti a auto sa rozbehlo do Bystrice. Na jeho vek bol náklaďák vo výbornom stave, no Kladiváci museli mať naozaj schopných mechanikov. Auto čmudilo, škrípalo, hegalo, triaslo sa, ale istým spôsobom fungovalo perfektne. Problém bola skôr cesta, neupravená a pomerne rozbitá. Zadná časť bola otvorená a niekoľko vašich kolegov skoro vyletelo von z auta. To nadskakovanie bolo otravné. No aspoň ste si užili príjemný vietor, pretože vodič sa akoby kamsi ponáhľal.
Bystrica vo vás vyvolávala ešte zvláštnejšie pocity... náklaďák prechádzal širokými ulicami, spočiatku pomedzi nízke budovy, potom väčšie a napokon mrakodrapy. Tie akoby sa nad vami nakláňali a hrozilo že každú chvíľu vám spadnú na hlavy. Ale stáli tu už najmenej dvesto rokov. No toho strachu ste sa nemohli zbaviť. Smerovali ste do mestského centra. Ulice boli relatívne upratané, ale z takejto blízkosti ste videli skutočnú deštrukciu. Popravde, mali ste to s čím porovnávať. Mestá vo filmoch boli krásne, čisté, upravené... dokonalé. Toto? Trosky. Kilometre a kilometre trosiek, zostatkov po civilizácii. Náklaďák prešiel niekoľkými vstupnými bránami, ktoré slúžili ako kontrolné body. Armáda mala vystavané mohutné a silné hradby, spoločne aj s vežami. Cestou do centra ste videli niekoľko stoviek hliadkujúcich vojakov. Bola to skutočná armáda - počítali sa na tisíce, o čom ste sa teraz mohli presvedčiť. Napokon auto zastavilo na obrovskom námestí, ktoré lemovali prastaré budovy, zrejme ešte z 20. storočia. Poznať sa to dalo len veľmi ťažko, lebo každá jedná budova bola prerobená na vojenské kasárne, haly a podobne. Samozrejme bola medzi nimi aj väznica. "Šup, šup, chcem ísť na obed." Popohnal vás seržant "sprievodca" a niekoľko minút ste ešte kráčali ulicami pomedzi budovy. Bystrica bola skutočne obrovská, takmer nekonečná, a pritom nešlo ani o jedno z najväčších miest v Centrálnej pustatine. Valérii to nedalo, a medzi vysokými budovami hlasno zakričala. Ozvena sa rozľahla mestom a seržant jej uštedril slabú facku.

Tiež som tomu nemohla uveriť.. toľko miesta. Do teraz sme žili v škatuli.
Vojaci nás čoskoro začali viesť ďalej po tábore. No na moje prekvapenie sme sa tu nezastavili. Bolo ich tu veľa. Pravdepodobne by sme Vault nedokázali ubrániť, ani keby sa nám chcelo. V podstate sme boli odsúdený na to, aby Vault skôr alebo neskôr niekto otvoril. Zacítila som tiež hrozné teplo. V kombinéze bolo na nevydržanie. Behom pár chvíľ som bola úplne prepotená, ako keby som skočila do vody.
Naložili nás do dodávky. Ďalší zo strojov, ktorý ma priam fascinoval. Sadla som si vedľa ostatných, zatiaľ čo oproti mne sedeli na druhej lavici ďalší členovia VBS. Zadok auta bol otvorený a mi sme videli cestu. Auto sa začalo hýbať, čo bol snáď ten najdivnejší pocit v živote. Našťastie som nesedela pri kraji. Naozaj by som si myslela, že vypadnem. Spočiatku som sa aj chcela ospravedlniť ľuďom okolo mňa, že do nich furt vrážam, no zistila som, že to nemá cenu.

Po nejakom čase sme vošli do mesta. Najprv len predmestia. Menšie budovy a domy. Už to ma celkom fascinovalo a len som vykúkala spoza ostatných, sledujúc vzdialujúcu sa krajinu za autom. No po tom sme vošli hlbšie, až k úplným mrakodrapom. Voči obrázkom a filmom to teda bolo omnoho inšie. Nebolo tu ani zďaleka toľko ľudí, vlastne žiadny, až na tie checkpointy Ghúlskej armády. Obrovské budovy boli zničené, niektoré vyzerali ako deň pred spadnutím. Nakoniec sme dorazili na miesto. Auto zastavilo a mi sme všetci povystupovali. Bolo to síce trocha nepríjemné kvôli okovám no dalo sa to prežiť. Rukávom som si pretrela spotené čelo. V aute to bolo lepśie, keďže nás tam prefukovalo.. ale teraz? Mala som pocit že umriem. Vo Vaulte nikdy nebolo tak teplo, ak ste teda nerobili pri strojoch.

Obzrela som sa po okolí a uvedomila som si.. že sme naozaj nikdy, ale nikdy nemali šancu. Však mali viac vojakov, než mi nábojov. Strážnik nás nakoniec popohnal. Valéria zrazu zakričala a ja som sa na ňu trocha podivne pozrela. Asi si to len chcela skúsiť, kto vie. Len som sa zľahka uchechtla, no nakoniec sme pokračovali ďalej.

Zvláštny bol fakt, že vás odviedli kamsi mimo centra, do budovy, ktorá sa zdala pomerne prázdna. Vo vstupnej hale posedávalo zopár ghúlov, niektorí z nich spali na lavičkách, alebo hrali stolné hry. Toto nevyzeralo ako väzenie, skôr ako oddychové centrum. Ale celá Bystrica bola istým spôsobom väznicou pre tých, ktorí neboli členmi armády. Len do tejto časti mesta ste prešli dvoma kontrolnými bodmi, a dvoma stráženými ohradami, ktoré obopínali celé mesto. Nepotrebovali vás strážiť ako zločincov najvyššieho stupňa. Stačilo vás hodiť do akejkoľvek prašivej basy, ktorú mali voľnú a basta. Členov VBS už nebolo mnoho, a tak vám stačilo zopár ciel. "Dobre, na dnes sa rozlúčte." Prehodil seržant a polovicu z vás odvádzali kamsi do iného krídla. Museli mať naozaj dosť miesta. "Každý dostane vlastnú celu. Pomaly vlastnú chodbu! Hotový luxus." Hovoril vám keď ste vychádzali po schodoch na prvé podlažie. Valériu ponechali v tejto skupinke. No rýchlo vás podelili, a seržant si nerobil srandu. Patrila vám celá jedna chodba, v ktorej sa nachádzalo asi šesť ciel. Dávalo to vlastne zmysel. Ak Kladiváci nemali príliš veľa väzňov, a počítali sa len v tisícoch, to bola priemerne jedna budova v meste na zopár ľudí. Valériu hodili do poslednej zadnej cely a Nasťu do tretej v poradí. V prvej už sedel nejaký mlčanlivý muž, no Nasťa nemala čas si ho poriadne obzrieť. Seržant zamkol dvere na cele a Nasti venoval široký úsmev. "Ráno sa uvidíme. A neponocujte." Potom ešte každému pred celu položil tanier s jedlom - cestoviny s kečupom (syr bol na vás moc drahý) - a odišiel. Nenechali vám tu ani strážnika. Neobávali sa úteku, bez akýchkoľvek nástrojov ste nemali šancu zdrhnúť. Železné tyče boli široké a pevné. Pip-boy vám zobrali, a pred vstupom do väznice vás pozorne prehľadali. "Čo teraz? Čakáme? Čo myslíš že sa bude diať ráno?" Ozval sa Valériin hlas z druhej cely. Nevideli ste sa, no zhovárať ste sa mohli.

Došli sme až do budovy, ktorá bola pomerne ďaleko od miesta, kde nás vysadili. Toto chodenie už začínalo byť naozja unavujúce. Navyše v tom teple. Aspoň v meste býval chládok, kvôli rôznym zrúcaninám a podobne. Dorazili sme až do budovy, kde nás ešte rozdelili na dve skupiny a ja som išla s jednou do nejakej chodby. Naozaj sme pre seba mali celú chodbu. Aspoň na jedno miesto, kde stál pre mňa neznámy muž. Moc som si ho nevšímala. Zavreli ma do cely, rovnako ako aj ostatných a ja som sa len konečne zvalila na nejaké blbé hadry na zemi, ktoré mali predstavovať lôžko. Chcela som sa umyť.. osprchovať a vyčistiť. No to teraz nebolo možné a kto vie, kedy bude. Nerozopínala som si kombinézu, keďže tu nebolo až také teplo. Zhasli sa svetlá a ja som po chvíľke započula Val. No odpovedať som jej nevedela.
"Čakám.. čo iné nám ostáva." Dodala som nakoniec. S tým, čo nastane zajtra, som sa nechcela moc zaoberať. Ráno.. chcela som sa vyspať a to poriadne. Napadlo ma, že mi vlastne dali k cele nejaké jedlo a tak som k tomu iba prišla, zobrala som si misku s cestovinami a kečupom, ktoré som začala potichu jesť. Netrvalo to dlho. Po tom som plánovala.. v podstate len spať.

Potichu ste sa najedli a potom zaľahli. Nebolo čo robiť, a konverzácia by bola nepríjemná s tým cudzím mužom na chodbe. Ani vám nedošlo ako bol dnešok unavujúci. Toľko behania, bojovania, utrpenia, chodenia hore dole... boli ste špinavé, vaše kombinézy roztrhané a smradľavé. Jedným slovom ťažký deň, ak nie najťažší vo vašich životoch. No ešte predtým než Nasťa zaspala sa z mužovej cely ozval podivný zvuk, akoby prudko horiaceho ohňa, a potom rinčanie železa na kamenných dlaždiciach. Hlasité vŕzganie dverí od cely a niekoľko krokov. Na chodbe pred Nasťou stál ten muž, ktorého ste videli v prvej cele. A bol na slobode. Z ruky mu trčal akýsi kybernetický nástroj, ktorý si chlap zložil naspäť pod kožu. Zo záujmom si ju prezeral, akoby sa snažil rozpamätať kde ju videl. On ju možno v rýchlosti nespoznal, ale Nasťa áno - muž, ktorý vošiel do bytu Hrmových po tej dráme, a zrejme vymazal kamerové záznamy. Roland Hagara. Doktorka Freiová ju pred týmto mužom varovala pri odchode z vyšetrenia. Musel spolupracovať z majorkou alebo riaditeľom, ale nevedno prečo neunikol z ostatnými obyvateľmi Striebornej štvrte.

Ako každý iný človek, aj ja som mala problém zaspať, keď sa na mňa niekto uprene pozeral. Otvorila som teda oči a pozrela som sa na muža, ktorý stál pred mojou celou. Stále bola tma, ale nie až taká, aby som ho nespoznala. Teda nespoznala som ho hneď, trocha sa mi to miesilo. Napadlo ma však, že sa zo svojej cely musel nejako dostať. Pre čo tu ale bol? Určite bol z Vaultu.

Zrazu som si spomenula presne, o koho sa jedná. Bol to ten muž, u Hrmu. Ten, za ktorého som si pred tým vymenila toho útočníka. Rýchlo som sa postavila a oprela som sa o zadnú časť steny, ďalej od mreží, na ktorých druhej strane stál on. Nehovorila som nič, aj keď otázok som mala viac. Skôr som rozmýśľala. Čo ak ma z nejakého dôvodu chce dostať? Pre čo by to ale robil? A čo mala sakra znamenať tá jeho ruka.. s tým nástrojom?

Potom akoby si konečne uvedomil na koho pozerá. Podišiel bližšie k železným tyčiam cely a možno ju odtiaľ chcel dostať. Nie, to by bolo príliš jednoduché. Doktorka Freiová ho nepovažovala za priateľa. "Hôrková. Stále nažive?" Spýtal sa zamračene a hovoril dostatočne potichu aby vás Valéria nepočula. Navyše už mohla dávnejšie zaspať. "Dúfal som že ťa dostane môj muž." Prezradil, a možno premýšľal že jeho zlyhaný pokus o vraždu dokončí na mieste. Nasťa by proti nemu nezmohla moc, hlavne nie ak mal viac takých kybernetických pomôcok. "Aj tvoji rodičia strkali nos kam nemali. Niektorí ľudia sa nepoučia. Máš to po nich." Hladkal si bradu a zrejme mal na mysli celú tú vec s Hrmom. No zároveň bolo zvláštne že poznal aj jej rodičov, a očividne tiež neboli priateľmi. Za dverami do väzenskej chodby ste odrazu začuli niekoľko hlasov. Hagara sa len pousmial. "Ale Kladiváci robotu dokončia. Zbohom." Po týchto slovách prešiel ku jednému z okien, opatrne ho otvoril a vyskočil von.
Do chodby vošli traja ghúlski vojaci. Podľa ich podivného správania tu nemali čo robiť, lebo prečo by inak šepkali? Zakradli sa pred Nastinu celu na miesto kde len pred momentom stál Hagara. "Toť ona?" Pozrel vojak na ostatných dvoch. "Ne, ne..." Rozhodol ich vodca a potom vykročili k cele, kde pospávala jej kamarátka. "Táto?" "Da! To táto kurva ho zapredala!" Potom sa ozval štrkot kľúčov a otváranie cely. "Zaškrtím ju... ale až si užijeme. Škoda takého tela. Nikomu ani muka." Nasťa začula nechápavý hlas Valérie a potom bolestné kričanie. Nevidela čo sa deje, no mala dobrý odhad. Ghúlovia ju schmatli za ruky a ich vodca ju hrubo päsťoval do brucha a tváre. "Za Anatoliyho! Tu máš! A ďalšia!" Nasťa si spomenula, že Anatoliy bol ghúl, ktorý zastrelil Adama Lipku a Valéria ho potom prezradila. V každom prípade, kapitán Zherdev ho popravil - a toto museli byť jeho pomstychtiví kamaráti.

"Vyzerá to tak." Odvetila som mu. Snažila som sa pôsobiť nebojácne, no nahnané som celkom mala. Koľko by mu trvalo ma teraz zabiť? Z jeho slov mu táto myšlienka tiež prešla hlavou. Keď spomenul mojich rodičov, zamračila som sa, no nepýtala som sa ho na nič. Nie že by mal potrebu mi odpovedať. Podľa jeho slov ma kladiváci tak či tak zabijú. Možno mal pravdu. "hej.. radšej utekaj..." Zašomrala som si popod nos a niekde v kútiku hlavy som si ho zapísala na zoznam nepohodlných ľudí, ktorých by som rada videla umrieť. Odišiel kvôli kladivákom, ktorý .. šepkali. Neprotebovala by som byť génius, aby som vedela, že tu nemali čo robiť. Podišla som bližšie ku mrežám a pohľad mi spočinul na troch ghúlov. Čo tu robili?

No pochopila som to v momente, keď prehovorili. Išli po Val. Rýchlo som pribehla k mreži, ktorú som chytila oboma rukami. Nevedela som čo robiť. Vkradli sa do jej celi a..
"Hej sráči!" Zakričala som na plné hrdlo, aby ma bolo počuť čo najviac. "Čo by na to povedala plukovníčka Struzacka? Videla som, čo sa stalo tomu kreténovi Antonymu hej, nemôžem sa dočkať, až uvidím vašu popravu." Stále som v podstate kričala. Dosť na to, aby to keď tak zobudilo každého v celách. No.. Ak by sa ku môjmu skandovaniu pridali. Vojaci by snáď nemali na výber, len rýchlo zdrhnúť.