▶ "Pohľad na oblohu"

Chceli sme pokračovať k dverám, no ozval sa výbuch naozaj veľmi, veľmi blízko. To ma zhodilo na nohy úplne. Ani nie tak nejaká tlaková vlna, ale skôr to hrozné pískanie, ktoré sa mi ozývalo v hlave a vďaka ktorému som nič iné nepočula. Chytila som sa za helmu a zarevala som od bolesti. V tom ma ešte aj niečo zavalilo a ja som ostala rozčapená na zemi. Bolo to telo poručíka a bol naozaj hrozne ťažký. Trvalo mi, kým som sa spod neho dokázala dostať. Prevalila som mŕtve telo na stranu a konečne som sa zas bola schopná postaviť. Vôbec som si neuvedomila, že som pri tom stratila pištoľ. No celkovo streľba trocha ustala po tom, ako VBSka zahádzala oslepovákmi a dymovnicami magnozbroj. Nepochopila som kapitánov rozkaz, no ani som už zbraň nemala. No ozval sa podivný zvuk ktorý som nevedela k ničomu konkrétne priradiť. V tom som pocítila niekoľko malých vecí, ktoré do mňa vrazili keď sa začali priťahovať k zbroji. Zväčša to boli nejaké náboje alebo malé kovové čiastočky, ktoré mi neublížili. Nestavala som sa. Len som tam tak sedela a snažila som sa zorientovať. Pohľad mi padol na Val, ktorá bola zranená na predlaktí a vôbec to nevyzeralo pekne. Trocha som zbledla, schmatla som Valériu pod rameno a začala snažila som sa ju potiahnuť k východu.
"Val.. VAL!" Snažila som sa ju trocha prebrať z toho šoku. Naozaj hrozne krvácala. Nakoniec som ju popod rameno podoprela tým svojim a či sa jej to páčilo, alebo nie, zamierila som k stále zavretému výkonu. Pozrela som sa na podporučíčku.
"Otvorte tie dvere, inak tu všetci zomrú! Ako asi máme poraziť niečo také? Pistoľami?" Prehovorila som k nej nahlas. Určite som nebola jediná, kto stratil vôľu bojovať.

Nadporučíčka vás už tiež chcela odsotiť naspäť do boja, no čo chvíľou aj ona začala strácať presvedčenie, že kapitán vie čo robí, a že máte akúkoľvek šancu zvíťaziť. Jarovského rameno bolo na tom čoraz horšie, a kapitán samotný v streľbe prestal. S hlbokými výdychmi ležal za barikádou, a keď si to ostatní všimli, morálka padla na bod mrazu. Možno aj on si uvedomil že na tomto mieste zrejme nič nedosiahnete. Nadporučíčka na to prišla skôr - najmä čo sa týkalo juniorov. Tí boli jedine tak na obtiaž, a situáciu len zhoršovali. Navyše, boli ste len deti stojace proti skúsenými vojakmi s omnoho lepšou výzbrojou. Po slovách Nasti a pohľade na vážne zranenie Valérie sa nadporučíčka rozhodla. "Juniori! Len juniori! A zranení!" Zakričala, ťukla do terminálu a dvere do relatívneho bezpečia vaultu sa so škripotom otvorili. Nasťa a Val mali šťastie, že ste boli prvé v rade, inak by sa mohla odohrať podobná situácia ako predtým v podzemných chodbách. K východu sa neprihnali len juniori a zranení, ale rovno každý kto nadporučíčku počul. Strhla sa mela o záchranu, a kapitán si uvedomil, že hala je stratená. Oficiálne nariadil plný ústup.
V spletitých chodbách vaultu ste mali väčšiu šancu. Úzke chodby boli lepšie obrániteľné ako mohutné miestnosti, a navyše ste mali k dispozícii obranné veže. No VBS sa na ústup nerozbehla takticky, ale chaoticky, s úmyslom ukryť sa na prvom mieste ktoré nájdu - organizácia a morálka boli celkom vytratené, a vaša "armáda" bola celkom na úteku.
Chodby a takmer celý vault boli prázdne. Obyvatelia boli ukrytí v bytoch, bunkách, kdekoľvek. "Nasťa... domov. Ku mne. Mamka... mám tam rodičov. Potrebujem zastaviť... tú zasranú krv." Hovorila zadýchane počas behu, a nebol to zlý nápad - Nasťa od Lipkových nebývala ďaleko. Jej rodičia pravdepodobne vedeli poskytnúť prvú pomoc.

V duchu som sa potešila nad tým, že dostala rozum. Štuchla do tlačidla dverí a tie sa otvorili, na čo sme tade s Val v podstate prebehli ako prvé. To čo sa odohrávalo za mnou už  šlo mimo mňa. Nie že by ma to nezaujímalo, ale vedela som, že to je stratené. Alebo som to aspoň tušila. Aj tak som ale započula, že znova nastal chaos a nás dokonca predbehli niektorí rýchlejší členovia VBS, ktorí sa trielili niekam skryť. Bola to drtivá prehra. Ani som nechcela vedieť, čo nastane teraz. Na slová Val som prikývla.
"Dobrý nápad.. poďme!" Zahla som na jednu chodbu, ktorá smerom k jej rodičom viedla. Dúfala som, že doma budú mať nejaký alkohol a bandáže. Keby aj náhodou nie, skočila by som pre to k sebe. Po ceste som mlčala. Nechcela som priznať to, že všetko išlo do sračiek... no išlo. Čo nás čakalo teraz?

Celá VBS sa úplne rozpadla, a ghúlovia zanedlho prenikli do chodieb vaultu. Obranné hniezda ich na krátky čas dokázali spomaliť, ale vojaci sa ich zbavili prekvapivo rýchlo. Pre disciplinovanú armádu boli ako otravné komáre, ktoré rozšliapli v priebehu minút. Nové barikády, za ktoré sa ukrývali členovia VBS, nepomáhali. Na čele ghúlov pomaly ale nezastaviteľne kráčala magnetická zbroj, ktorej sa zdalo ste nespôsobili absolútne žiadne poškodenie. No Nasťa a Valéria nevedeli čo sa deje - vaša jediná informácia bol krik ľudí, zvuky výstrelov a explózie granátov. Najhoršie príde až sa ghúlovia dostanú cez VBS rovno k civilom. Valéria si odtrhla kus kombinézy a ranu si uviazala, ale zdalo sa akoby jej úlomok granátu preťal žilu. Už teraz bola jej kamarátka celá bledá a zoslabnutá.
Valéria zadala prístupové heslo a bleskovo vbehla dovnútra. "Mama! Oci! Pomoc!" Zakričala s plačom, akoby počas hry na chodbe spadla na zem a rozbila si koleno. No nikto sa neozval, nikto nepribehol. Jej rodičia neboli doma. "Kde ste? Kurva, kam išli?" Od hnevu treskla do steny a poriadne si narazila hánky. Potom sa zvalila do najbližšieho kresla a pustila sa do plaču. Nasťa nemala problém v byte sa zorientovať - bol identický jej bunke, takže vedela kde je kúpeľňa.

Val naťukala heslo do terminálu a dvere sa otvorili. Vstúpila som za ňou, tresla som do tlačítak na zatvorenie a zamknutie dverí  a rýchlo som sa rozhliadla. Nikto tu nebol. Sama som zbledla, keďže som si nebola istá, či by som Val vedela pomôcť. Rýchlo som pribehla k nej, keď sa zvalila na kreslo a len som jej dala dole helmu a dotkla sa jej čela. Bola hrozne bledá.
"Vydrž, pokúsim sa ti pomôcť len.. tu vydrž." Snažila som sa nahodiť chlácholilý tón. Rýchlo som sa od nej oddialila a nasmerovala som si to priamo do kúpeľne. Bolo to tu veľmi podobné tomu, čo som mala u seba, len trocha zmenený interiér. V momente som vyhľadala lekárničku, z ktorej som zobrala všetky potrebné veci. Všetky obväzy, dezinfekcia a stimpaky. Ak ich tam teda mala. Vrátila som sa k Val a len som si pred ňu čupla, zatiaľ čo som do rúk zobrala jej ruku. Veci som zatiaľ zhodila na gauč vedľa nej. Odmotala som látku z jej rukávu a vyliala dezinfekciu na ranu.
"Pššt pššt.. za chvíľku bude dobre." Vedela som, že ju to musí hrozne štípať. Následne som jej len ranu obviazala prekladaným obväzom, na zastavenie krvácania. Poriadne som to utiahla, spravila mašlićku a uistila sa, že krv nevyteká von. Stále ale vyzerala zle. Rozopla som jej pre kombinézu a pripravila som si stimpak, ktorý som jej mala v pláne bodnúť do hrude. Malo by sa jej uľaviť. Stimpaky boli naozaj zázrak.. no boli drahé, aj tu vo Vaulte. Pozrela som sa na Val a prehrabla som jej vlasy tak, aby jej nepadali do tváre.
"Val, ako sa cítiš? Donesiem ti vodu?" Spýtala som sa starostlivo a snažila som sa pri tom ignorovať bordel vonku. Pravdepodobne nás však čoskoro z tohto bytu vyčmudia.. no nenapadlo ma nič iné, než sa vzdať.

Valéria ju chcela počas poskytovania prvej pomoci navigovať, ale postupne strácala vedomie, bola dezorientovaná a Nasťa vedela čo robí. Nepotrebovala pomoc. Jej asistencia sa zmenila len na zúfalé mávanie rukou a čosi o kúpeľni, pričom skoro Nasťu uderila do tváre. No aspoň krvácanie bolo zastavené a po pichnutí stimpakom mala Val pocit že sa zadrhne. Zhlboka dýchala, dusila sa, no potom sa jej telo konečne upokojilo. Celkom spotená a roztrasená sa na sedačke narovnala, no skoro znova stratila rovnováhu. Lepšie bolo oprieť sa. Jej ústa boli vyprahnuté. "Vodu, áno, vodu, vodu..." Valérii bolo odrazu do smiechu, akoby sa strach zo smrti preklopil z maxima na minimum, a jej táto situácia prišla smiešna. "Sme totálne v prdeli, čo?" Nahlas sa rozosmiala Valéria, potom sa pokúsila postaviť z kresla, no nebezpečne sa potácala, a vlastne nevedela kam ide alebo čo vôbec robí.

Moc som sa jej zamávaniu neuhla. Musela som sa však zasmiať. Trocha stresu zo mňa opadlo, keď sa Val prebrala k životu a ja som len prázdny stimpak pohodila niekam na zem. Sama som si dala dole helmu, postavila som sa a vykročila som do kuchyne, kde som nabrala pohár plný vody, vlastne dva. Podišla som znova k Val, jedne jej podala, zatiaľ čo obsah druhého sa len tak stratil v mojom hrdle. Položila som pohár na stôl a troha som sa splašila, keď sa Val postavila.
"Nie nie nie nie! Musíš sedieť! Odpočiň si." Obe ruky som položila na jej ramená a zatlačila som ju späť do kresla. Sama som si vedľa nej sadla. Chcelo sa mi spať, bola som naozaj vyčerpaná. "Sme.." Prikývla som s úsmevom, ktorý mi vyčaril hlavne jej smiech. ".. sme úplne v prdeli." Oprela som sa o Val a len som privrela oči. "Keď sem prídu.. vzdáme sa... nech ťa ani nenapadne na nich niečo vytiahnuť." Pripomenula som jej snáď dosť jasnú vec. Napadlo ma tiež, že by sme si mohli dať dole vesty, aby nebolo vidieť, že sme s VBS.. no.. pravdepodobne by ich aj tak našli. Ja som sa len odlepila od Val a už z princípu si začala dávť dole tú moju. Začínala mi byť ťažká, chcela som sa cítiť pohodlne.

Val odrazu smiech prešiel. Znova si spomenula na ghúlov, a to že každú chvíľu prídu aj sem. Bohvie koľko ľudí dnes zomrie... mohli ste sa vzdať, ghúlovia by vyhrali, to áno, a stratili by ste slobodu, no majorka im vyhlásila vojnu. A teraz mali právo útočiť. Ničiť. Zabíjať a rabovať. Majorka vás všetkých odsúdila na smrť, utrpenie alebo otroctvo, zatiaľ čo sa ukrýva v bezpečí Striebornej štvrte. Ale aj na nich dôjde. Ghúlovia sa tam časom dostanú. "Vzdať sa? Vzdať sa?! Počula si... dobre si počula. Máme tých kreténov zastaviť!" Rozhorčene kričala a hrubo Nasťu odsotila. Možno toho adrenalínu bolo až príliš veľa. Rozbehla sa do jednej z izieb - zrejme patriaca jej rodičom - a otvorila skriňu s oblečením. Akoby celkom pomätená z nej začala vyhadzovať všetky veci. "Kde je, kde je tá blbá..." Mrmlala si popod nos. V tom ste na chodbe začuli nejaký ruch. Krik. Streľba. Ghúlovia sa vaultom prehnali ako hurikán, a nemala sa im vyhnúť ani Uhoľná štvrť. Pred dverami do bytu Lipkových sa zdvihlo niekoľko hlasov. Dvere do bunky sa náhle otvorili - stál v nich pán Lipko, Valériin otec. "Valérka..." Spustil Lipko z vydeseným výrazom na tvári. Nasťa si potom všimla že za ním stoja dvaja ghúlovia, s puškami namierenými dovnútra bytu. Jeden z nich spoza opasku vytiahol pištoľ. "Ďakujeme za dvere. O vašu dcéru sa postaráme." Vojak ho odzadu strelil do hlavy a pán Lipko stihol len naposledy bolestne vykríknuť. Valéria počula čo sa stalo a so slzami v očiach vbehla do obývačky a po ghúloch niekoľkokrát vystrelila. V skrini našla otcovu 9mm pištoľ. Od žiaľu celkom zošalela a isto chcela do vojakov priamo nabehnúť aj zo streľbou. No bolo jasné že ju v priebehu sekúnd zastrelia.

Nebolo to príjemné. Ako ma odsotila, takmer som sa vytrepala na zem, keďže som sa pri vyzliekaní vesty. No nejak som sa udržala. Zdalo sa mi, že jej prekročilo no možno to bolo len kvôli tomu blbému adrenalínu, kto vie. Dúfala som, že čoskoro vyprchá pretože hádať sa s ňou bolo to posledné, čo som chcela.
"Val? čo hľadáš?" Spýtala som sa jej opatrne, keď v tom sa dvere otvorili a v nich stál jej otec. Pozrela som sa na neho v momente, keď ghúl vytiahol pištoľ a strelil ho do hlavy. Znova som úplne zbledla, ucúvla o pár krokov dozadu a zo šoku ma prekvapila až Valéria, ktorá do nich s krikom začala strieľať dávky z 9 mm zbrane. V rýchlosti som po nej skočila a len som sa jej snažila v strieľaní zabrániť, vytrhnúť jej piśtoľ alebo tak.
"Val... VAL! Zabijú ťa sakra nechaj toho.. okamžite! VALÉRIA!" Okríkla som ju. Nevedela som ako ona, ale mne sa oplatilo žiť. Pretože mŕtvy človek nespraví nič. Kým som bola živá, mohla som plánovať.. pripravovať sa.. proste stále som mala šancu ale.. to o čo sa pokúsila ona, bola sebevražda.

"Skap! SKAP!" Kričala Valéria so slzami v očiach. Nerozmýšľala, bolo jej to jedno. V tejto chvíli mala pocit že sa jej život skončil. Ale ešte nie. V miestnosti sa nachádzal aj niekto kto dokázal zachovať chladnú hlavu. Ghúlovia takéto privítanie nečakali a aj keď sa Valéria netrafila, do bytu okamžite spustili paľbu zo svojich automatických pušiek. Nasti sa podarilo Valériu zraziť na zem, rovno za pohovku, v momente keď stenu za vami rozryli desiatky nábojov. Po páde na zem to Val celkom vzdala. Jej útok bola posledná zúfalá vec, ktorú zvládla. Na zemi sa len schúlila a rozplakala. Jej otec bol mŕtvy.
"Prestaňte! Zbraň na zem, sviňa jedna!" Okríkol vás ghúl a obaja sa ukryli za steny vo vstupnej miestnosti. Nasťa si bola istá že ak nespraví čo po nej chcú, tak ich obe na mieste zastrelia.

Nad hlavou mi zasvišťali guľky a ja som mohla ďakovať kto vie komu či čomu, že nás netrafili. Nakoniec sa mi podarilo Val spacifikovať a vytrhnúť jej z rúk zbraň. Ostala som na zemi pre prípad, že by sa znova rozhodli strieľať no.. nevyzeralo to tak.
"Dobre, okej! Len pokoj." Zakričala som s panikou v hlase a len som zbraň odhodila niekam smerom k nim. Pomaly som začala vstávať, pri čom mi pohľad padol znova na mŕtveho otca Val. Títo tu boli rozhodne neľútostný.. zbavili sa toho, čo nebudú potrebovať? Prišli mi ako zvery.

Jeden z vojakov rýchlo schmatol pištoľ a ten druhý z puškou vletel do miestnosti. Mieril na Nasťu aj na Valériu a chvíľu ste mali pocit, že vás zabije priamo na mieste. Ale nestalo sa tak. Zo slabým úsmevom kopol Nasti do hrude zatiaľ čo ste sa krčili na zemi a pokrútil hlavou. "Máme čas. Ktorú z nich si podáme...?" Valériu schmatol za bradu a hrubo zdvihol jej tvár k svetlu. Val naňho len fľusla, no ghúla tým nasrala a vyslúžila si poriadnu facku. Z pery jej začala tiecť krv. No ich plány prerušil hlas z chodby. "Vojaci! Struzacka nechce poškodené telá! Počuli ste, čisté a vzácne... alebo sa jej chcete zodpovedať?" Ktokoľvek to bol, práve jednu z vás zachránil pred istým znásilnením. Ghúlovia vás len zdvihli na nohy a otrávene šomrali; generálna plukovníčka im takto pokazila zábavu. Potom ste dostali pažbou do hlavy, a stratili vedomie.

Hlavná jedálenská hala bola prerobená na akési väzenské nádvorie. Vojaci tam zhromažďovali všetkých obyvateľov vaultu a rozdeľovali ich podľa zaradenia - členovia VBS stáli na jednej strane, kopáči tam, pracovníci inde a podobne. Podľa všetkého ste boj rýchlo prehrali. Nasťa si všimla že množstvo jej kolegov tu chýba. V strede miestnosti sa týčila kopa mŕtvol. Aj teraz na ňu hádzali nové obete. Veľká väčšina mŕtvych patrila k VBS. Videli ste v nej zopár civilov. Vchody a vlastne celá hala bola lemovaná ozbrojenými vojakmi, všetci ghúlovia. Zbavili vás všetkých zbraní, no pip-boyov vám zatiaľ ponechali. Z Valériou ste sa zobudili pomedzi vlastnými, a na hlave cítili zaschnutú krv - poriadne vás udreli. Po kapitánovi nebolo ani stopy. V hale stáli len... menej dôležití ľudia. Niekam ho museli zobrať, alebo jednoducho za vault položil svoj život.
Všetci na tom vyzerali zle. Takmer nikto sa nezaobišiel bez zranení. Tých vážne zranených ku šťastiu ošetrili, no potom ich nechali ležať kdesi na zemi.
No jedna vec sa v hale nedala prehliadnuť - pomedzi jej vojakmi tam stála magnetická zbroj, z ktorej trčala len hlava akejsi ženy - samozrejme to bola ghúlka. Helmu si držala v rukách, a blízko pri nej ležal mohutný lejzromet. Muselo ísť o generálnu plukovníčku Struzacku. Nad týmto titulom sedel len generál, a vedeli ste jeho meno - Struzacky. Plukovníčka bola jeho dcérou.
"Lipková, Hôrková, ako ste na tom?" Ozval sa ustarostený hlas nadporučíka Blažeja.

Posledné, čo som si pamätala, bolo to ako ma vojak kopol do brucha tak, že som sa inśtinktívne skrčila a nechcene vydala bolestný ston. Taktiež nejaké slová o podaní.. to nás chceli znásilniť? Pamätala som si, že mi hlavu naplnilo zhrozenie a keď sa jeden z nich zameral na Val, mala som chuť ho kopnúť do kolena. No v tom sa ozvalo niečo zvonku a.. tma. Museli ma omráčiť.

Preberala som sa pri sebe kto vie po koľkých minútach či hodinách. Boli sme v jednálni, aj keď teraz pripomínala všetko iné, než jedáleň. Keď som nabrala vedomie, Val bola pri mne a mi sme sa nachádzali medzi VBSkármi. Rukou som si nahmatala časť hlavy, ktorá mi nepríjemne pulzovala. Mala som tam zaschnutú krv a tvoriacu sa chrastu.. musela to byť fakt rana. Hlava sa mi točila a celkovo som toho moc nevnímala, no otázku som zaregistrovala. "Sotva vás počujem... hrozne mi písak v ušiach." Zamrmlala som smerom k nadporučíkovi. Nevidela som nikde kapitána, no videla som kopec mŕtvol.. a taktiež to podivné brnenie, z ktorého teraz trčala hlava nejakej odpornej ghúlky.

"Dajte sa dokopy. Toto peklo ešte neskončilo." Odvetil nadporučík a pomohol vám vstať na zem. Na váľanie sa po zemi a oddych nebol teraz čas. Valéria sa poďakovala, no nemala náladu na rozhovor. Jej hlava bola spadnutá, ústa pootvorené a oči celkom prázdne. Perfektne pri vedomí, ale bez toho aby vnímala okolie. Nasti prestalo v ušiach pískať včas na to aby započula rozhovor jedného z vojakov z plukovníčkou. Snažili sa dostať do Striebornej štvrte, ale zatiaľ nemali úspech. Bolo to jediné miesto vo vaulte ktoré nedokázali dobyť. Ghúl ju však utvrdil že aj tam sa onedlho prebijú. Predsa len, mali zo sebou tie plazmové pílky. Vchod do Striebornej nemohol byť pevnejší a hrubší ako vstupná brána vaultu. Bolo to neférové, ale majorka ani ostatní zbabelci, ako Eduard Hrma, si svoje ešte nepretrpeli.
Plukovníčka vydala nejaké rozkazy, vystúpila na jeden zo stolov a vyžiadala si ticho. "Vážení, porazení obyvatelia vaultu 94, chcem vám dať na vedomie jedno dôležité pravidlo. Musíte sa ho pevne držať. Zapamätať si ho. Je veľmi jednoduché. Ak spravíte všetko čo žiadame, nikto nemusí zomrieť." Hovorila hlasno a z dupnutím skočila na zem, ktorá sa len tak zatriasla. Viacerými ľuďmi od ľaku myklo. "Budete ju oslovovať generálna plukovníčka Struzacka, nie inak. Jasné?" Okríkol vás jeden z jej podriadených, konkrétne ghúl, ktorý predtým vyjednával s kapitánom. Plukovníčka prešla k skupinke všetkých zostávajúcich členov VBS a pokynula niekoľkým vojakom aby ju nasledovali. "Do radu! Hup! Hup!" Postrkovali vás puškami hrubo a donútili stáť v jednom rade, ako na telesnej. "Pamätajte." Varovne preniesla Struzacka. "Kapitán Zherdev, môžete začať." Prikývla na ghúla, ten vytiahol z puzdra upravenú pozlátenú pištoľ a podišiel k prvému členovi VBS v rade. Nasťa a Valéria stáli na štvrtom a piatom mieste. Kapitán si prečítal chlapcovo meno na ceduľke. "Ivan Samovský. Prisahaj vernosť generálovi Struzackemu." Ivan sa ešte nevzdal. A nebol vystrašený. Prekvapivo, väčšina vašich kolegov bola v tejto chvíli rozhodnutá pokračovať v boji, akokoľvek, snáď aj vlastnými päsťami; čakali len na vhodnú chvíľu. "N-nie. Generál Struzáčko sa môže ísť pojebať." Odvetil zaťato, a halou sa ozval výstrel. Samovský spadol mŕtvy na zem. Zherdevom to ani nepohlo, no v očiach VBS sa šírila panika miešaná s hnevom. Niekoľko kolegov sa pokúsilo bojovať, utiecť, čokoľvek, no vojaci ich rýchlo zrazili na zem a vrátili do radu. Kapitán pokračoval. "Edita Halková. Prisahaj vernosť generálovi Struzackemu." Zopakoval a namieril hlaveň rovno medzi jej oči. Jej hlúpy plán nevyšiel. Do rukávu sa jej podarilo ukryť nôž, no kým ho vytiahla, Zherdev jej prestrelil hlavu. Tretí v rade. "Michal Dančák. Prisahaj vernosť generálovi Struzackemu." Bol to ten chlapec, ktorý spustil paľbu a nazval ghúlov netvormi. Teraz toľko odvahy nemal. "Áno, áno, prisahám, prosím, prosím, nezabite ma..." Spadol na kolená, v tvári vydesený výraz. Nejaký vojak zo znechuteným výrazom ho zrazil na zem. Odhodlanie bojovať sa pomaly ale isto z haly strácalo. Valéria potichu vzlykala. Kapitán plačúceho chlapca ignoroval a prešiel rovno k Nasti. "Nasťa Hôrková. Prisahaj vernosť generálovi Struzackemu." Nasťa na čele pocítila teplú hlaveň pištole.

Nadporučík mi pomohol na nohy a ja som sa na neho len vďačne pozrela.
"Ďakujem." Povedala som smerom k nemu. Vyzerala som na tom po psychickej stránke lepšie, než Valéria. Možno to bolo tým, že som proste bola taká povaha. Keď ste realista, tie blbé veci vás tak nezaskočia a ľahšie si na ne zvyknete. Videla som odhodlanie v očiach niektorých členov VBS, chceli ešte bojovať? To nemohli myslieť vážne.
V tom prehovorila tá.. ghúlka v brnení. V hlave sa mi naskytla otázka. To bolo všetko? Stačilo prisahať vernosť a ušetria nás? Teda vedela som, čo plánujem spraviť ja. Vojaci nás začali popostrčovať a aj keď som sa na niektorých škaredo zagánila, nebránila som sa a spolupracovala som. Bola som medzi prvými a Val sa nachádzala hneď za mnou. Ten ich kapitán vytiahol pištoľ a predhodil k nám jednoduchú možnosť. Musela som uznať, že Samovský mal gule.. no tiež sa ozval výstrel, pri ktorom mnou miklo a radšej som pohľad upriamila niekam dolu.
Ozval sa ďalší výstrel. Tento krát bez toho, aby VBSkárka čo i len odpovedala. Snažila sa niečo spraviť? Chalan vedľa mňa sa takmer došťal a keď som pocítila teplú hlaveň pištole na mojom čele, podvihla som pohľad ku Ghúlovi, ktorý ju tam mal priloženú. Pozerala som sa mu do očí, aj keď ťažko povedať, čo v tých mojich videl. Únavu? Zlomenie? Možno aj ľahký vzdor. No nemienila som sa tu zosypať ako ten predo mnou.
Nadýchla som sa, otvorila som ústa a nakoniec som tie slová zo seba predsa len dala von. "Prisahám vernosť, generálovi." Na chvíľku som sa zastavila, no nakoniec som sa nerozhodla pokračovať. Bolo vidieť, že som si na jeho mene zamotala jazyk a guľku medzi oči som naozaj nechcela dostať. Pre to som nakoniec moju vetu ukončila takto a len som znova zavrela ústa.