▶ "Pohľad na oblohu"

Pokračovanie z tejto témy: [You must be registered and logged in to see this link.]
______________________________________________________________________________________________________



Vchodová hala bola vskutku priestorná, a Nasťa si uvedomila, že ju v živote videla iba raz, a aj to pred rokmi počas školskej vychádzky. Hala sa teraz zmenila na vojnovú zónu. Vynímajúc pár strážnikov sa tu zhromaždila celá armáda VBS. Prípravy na príchod... kohokoľvek, riadil kapitán Jarovský. Majorka na mieste nebola - ako zvyčajne. Vládol tu veľký zhon, a každý dostal svoju úlohu. Príprava a kontrola zbraní, počítanie nábojov, oprava a údržba zbroje, stavanie bariér, vytváranie akýchsi malých zákopov a mnoho iných zadaní. Hala sa samozrejme nevyhla silným otrasom a vo vzduchu sa vznášali kopy rozvíreného prachu. Kapitán mal roboty nad ruku, a s dvoma dôstojníkmi preberal stratégiu prípadnej obrany. Nevedeli ste či bude potrebná. Ale ak áno, budete pripravení. Napokon si vás všimol a zavolal k sebe. "Veľký deň D, juniorky. Zanedlho uvidíme kto nám tu rúca náš domov. Nevieme ako sa situácia vyvinie. Ale potrebujem každé telo. S tými obuškami zabijete tak jedine komáre." Prehodil s pomerne nadnesenou náladou a prešiel ku jednej z bední stojacich za ním. Pokynul aby ste ho nasledovali. Z bedne vytiahol veľký oceľový kufor, ktorý následne odomkol a otvoril. Naskytol sa vám pohľad na bohatý výber pištolí. "Vaša voľba. Len prosím, niečo s čím viete narábať... alebo máte dojem, že to zvládnete. Dnes môžeme všetci zdochnúť, ale neurobme im to ľahké, eh?" V kufríku bol pri každej zbrani plátok s jej názvom a základnými informáciami. Od horného rohu nadol ste videli: .45 poloautomatická pištoľ Kaiser, 5.56mm pištoľ Istrum, 9mm pištoľ Makarov, 9mm pištoľ CZ, 9mm poloautomatická pištoľ Glock, 9mm pištoľ Fort, 9mm poloautomatická pištoľ Ragun a 10mm pištoľ Pluk. Nasťa desať-milimetrovku spoznala. Bola to zbraň, ktorou vrah len včera zastrelil jej kolegyňu.

Vydali sme sa Vaultom na miesto, ktoré som pred tým videla snáď len raz v živote. Vchodová hala.. miesto, ktorým voľakedy prišli naši predkovia do toho betónového a kovového pekla. Bola som nedočkavá, no nevedela som, či by som mala byť. Bohvie, kto sa to sem prekopával no.. čoskoro sme to mali zistiť. Kapitán si nás pri spozorovaní zavolal k sebe. Pri jeho slovách som sa pozrela na Valériu. "Je to tu huh?" Uškrnula som sa, na čo som sa na výber zbraní pozrela. No neplánovala som si vyberať dlho. Zobrala som si klasiku: .9 mm CZtu. Bola ľahká, čo mi vyhovovalo. Zobrala som ju teda do rúk, spolu s niekoľkými zásobníkmi a všetky veci som si dala na miesto do ochrannej vesty, ktorá na to mala rôzne vrecká a úchopy. Pištoľ som taktiež zasunula do púzdra a konečne som si na hlavu dala aj helmu.
"Nervózna?" Spýtala som sa Val a sama som sa no.. nervózne zasmiala. Oboma rukami som si pobúchala po helme a len som sa znova otočila na kapitána.
"Kam sa máme postaviť?" Tieto pištole neboli moc na diaľku. Ale bolo to lepšie ako obušok, to určite áno.

"Trocha." Odvetila Valéria so sileným úsmevom. Chcela sa pred Nasťou javiť ako nebojácna, no popravde mala nasrané až za ušami. Keď si uvedomila rozmer tejto situácie, jej srdce začalo tĺcť a nechcelo prestať. Z čela si utrela pot - slová kapitána o potenciálnej smrti ju nepotešili. Nechcela zomrieť, nie dnes. Stále mala rodičov. Radšej by objala otca ako sa postaviť zoči voči týmto bytostiam, ktoré ste poznali len prostredníctvom ich výbuchov a otrasov. Aká bola šanca že sem prichádza záchrana, a nie nejakí démoni smrti? Spôsobili už predsa mnoho smrtí. Nie priamo, ale museli si byť vedomí, že ich metódy sú protivné a nebezpečné. Odpaľovať stovky náloží v štrukturálne labilnej bani bolo nanajvýš hlúpe. Val premkol strach - ktokoľvek kto sa sem snažil dostať... na nikom im nezáležalo. Zaujímal ich len vault a jeho bohatstvo. Na moment sa ovládla, pretože Nasťa už mala vybratú zbraň. Val bez premýšľania zobrala 10mm Pluk a zbraň si v rukách poťažkala. Toto by niekomu prestrelilo aj hlavu. Bola si istá, že jej pištoľ onedlho zachráni život. Kapitán sa vám viac nevenoval, namiesto neho k vám podišiel poručík. "Niečo vám nájdeme. Musíme vyplniť medzery." Oznámil a zamyslene sa rozhliadol po hale. Desiatky členov VBS už postávali alebo posedávali na svojich miestach, niektorí v družnej nálade, niektorí potichu a v obavách. Potom vám pokynul aby ste ho nasledovali. Niežeby ste mali v pláne dezertovať uprostred boja, no poručík vás zaradil na jedno z miest, ktoré boli od "záchrany" najďalej, teda od dverí hlbšie do vaultu. VBS bola okolo hlavných dverí vaultu zoradená do polkruhu. Vy ste sa ocitli na jeho pravom cípe, takmer celkom v rohu. Mali ste tu v blízkosti niekoľko kolegov, vrátane seniorov (Val odľahlo), krabice z nábojmi a zbierku granátov - nie výbušných, tie boli zakázané. Oslepovačky a dymáky boli rovnako užitočné. Vaším krytím bola mohutná počítačová konzola, cez ktorú nemal šancu preletieť náboj ani z najväčšieho kalibru ostreľovacej pušky. Problémom mohlo byť mechanické poškodenie, ak by teda vyústilo do ohňa, prípadne výbuchu. Poručík sa s vami postavil za konzolu a ukázal na bránu vaultu. "Keď niekto vojde dovnútra, máte v moci jeho bok. Nebudú sa môcť ukryť za vlastné barikády, a zároveň na vás nebudú môcť strieľať. Ich streľba bude zameraná na stred polkruhu, rovno oproti dverám do vaultu. Ste tu relatívne v bezpečí. Rozumeno? Výborne. Veľa šťastia." Vysvetlil čo máte presne robiť, a istým spôsobom mal pravdu. Táto pozícia bola najbezpečnejšia, pokiaľ sa nepriatelia neprebili hlbšie do haly. Potom ste nemali šancu. Vaše životy záležali na tom ako jadro polkruhu udrží nepriateľov mimo haly. "Nasťa... čo... čo ak nás všetkých...?" Ozvala sa Val tichým hlasom, šúchajúc si spánky. Strach ju ovládal čoraz viac. "Pozri na tieto zbrane... je to úbohé. Ktokoľvek to je, vieme že majú stovky ton výbušnín, a neboja sa ich použiť. A čo ešte? Pancierovky? Guľomety? Plazmu?" Val v tejto chvíli nenapadlo že by sem cudzinci mohli prichádzať s dobrými úmyslami. Bola celkom presvedčená o ich zlej morálke, rovnako ako väčšina ostatných členov VBS.

Prikývla som. Tiež som bola nervózna a.. no viac než strocha. Bolo na Val vidieť, že sa bojí. Kto by sa nebál? Sami sme nemali toľko skúseností, ako starší členovia VBS, ktorí túto prácu robili už desiatky rokov. Len včera na mňa prvý krát strieľali a nebolo to vôbec príjemné. No kapitán nám už neodpovedal. Skôr ku nám podišiel poručík a zaviedol nás na našu pozíciu. Bolo to úplne na boku, v podstate v ich slepého boku. Ak sa spustí prestrelka, budeme im strieľať do boku, možno až do chrbta. Nikto nevedel, kde presne sa vynoria či? Postavila som sa k počítačovej konzole a len som sa obzerala na okolo. Boli sme tu s niektorými známymi, čo bolo odľahčujúce, no stále som tu nechcela byť.

Pozrela som sa na Val, ktorá ku mne prehovorila. Vôbec to neznášala dobre. Horšie než ja. Chcela som jej povedať, že to bude dobré no.. nikdy som nebola dobrá klamárka. S povzdychom som sa na ňu len smutne usmiala.
"Naah.. " Chytila som ju za ruku a potiahla som si ju bližšie k sebe. "Proste .. buď pri mne a bude to fajn, dohodnuté?" Pousmiala som sa a a objala som ju. Poslednú dobu som sa usmievala nejak moc. Brala som to však ako lepší spôsob vyrovnania sa so situáciou, než tu na všetkých kričať - všetkých nás zabijú.

Povzbudzujúce slová Nasti pomohli Valérii pomerne dosť. Zo všetkých síl sa pokúsila ovládnuť svoj strach a nejakým zázrakom sa jej to podarilo, aspoň čiastočne. "Máš pravdu. Máš pravdu. Odrazíme ich." Objavil sa jej na tvári nádejný úsmev a svoju zbraň odhodlane stisla v rukách. No potom znova akosi posmutnela. "Nasťa. Narodeniny... dnes mám narodeniny. Skoro som celkom zabudla... mala si... mala si stretnúť moju mamu. A otca. Namiesto toho sedíme tu." Pri najlepšom sa na oslavu budete môcť dostaviť, zdravé a živé. Pri najhoršom narodeniny oslávite v plytkom hrobe alebo vo väzenskej cele. Val si len povzdychla, no ďalej to neriešila. Od nikoho dnes ani nedostala gratuláciu. Prespala predsa u Nasti, takže sa ani nerozlúčila s mamkou. Nasťa cez hluk Valériu takmer nepočula.
Vaše rozjímanie aj tak prerušil kapitán Jarovský, ktorý vykročil vopred a postavil sa na vyvýšené miesto, kde ho každý videl. "Tak, dnes to tu máme, chlapci a dievčatá. Naši záchrancovia zrútili zo tucet chodieb, no zároveň nám prinášajú vzácnu komoditu - kyslík. Mnohí z vás si myslia, že sa do nášho vaultu prekopávajú nejaké monštrá... ba aj obludy. Všetko len domnienky. Pravda ja taká, že o týchto "votrelcoch" nevieme vôbec nič. Ich úmysly. Ich ciele. Ich dôvody. Tak sa nad tým dobre zamyslite. A nech uvidíte v tých dverách čokoľvek, zadržte streľbu. Velím tu ja, a len ja jediný vám môžem dať pokyn na útok. Každý kto ho poruší bude exemplárne potrestaný, a verte mi ak poviem, že radšej by ste sa pridali ku kopáčom..." Hovoril kapitán, a potom pokračoval v dôležitých pokynoch, ktoré boli relevantné podľa vývoja situácie. Kapitán pre istotu nariadil otvorenie druhých dverí do vstupnej haly, doteraz zamknutých, takže ste na vašom cípe polkruhu mali väčšiu šancu uniknúť. Ak Jarovský nariadi ústup, žiadne hlúpe hrdinstvo. Ten nepovažoval za zbabelosť, ale rozumnú voľbu - ľahšie obraňovať vault a jeho obyvateľov ak zostane nažive čo najviac členov VBS. Vstupná hala vskutku nebola tak dobre obrániteľná, a Jarovský si toho bol vedomý. Na koniec príhovoru prihodil zopár slov na zvýšenie morálky. "Vidí tu niekto majorku? Nie? Namiesto svojich povinností - obrana vaultu a jeho ľudí - sa rozhodla neopustiť pohodlie svojej Striebornej štvrte. Preto vás vediem ja, a som na to hrdý. Kolegovia moji, táto naša podzemná kobka nie je najkrajšie miesto na život, ani najväčšie, ani najmodernejšie... ale je to náš domov. Jediné miesto ktoré poznáme, v ktorom sme vyrastali a žili celé svoje životy. Tak ako naši rodičia pred nami, a rodičia pred nimi. Baňu držíme už 160 rokov, a nejakí cudzinci nám ju nezoberú. Prežili sme aj horšie. Baňa alebo nič!" Všetci prítomní zdvihli zbrane do vzduchu a začali skandovať s ním. "Ba-ňa! Ba-ňa!" Hlasy sa po chvíli postupne vytratili, a zborovo ste si uvedomili jednu vec. Hluk prestal. Výbuchy prestali. A o otrasoch nebolo ani znania. Pohľady sa otočili na mohutné kruhové dvere - kovový kolos, jediné čo vás delilo od vonkajšieho sveta. A potom ste to začuli. Slabé, postupne silnejšie škrípanie a zvuk, ktorý pripomínal obrovskú karbobrúsku. Srdce každého sa prepadlo, a nastalo mŕtvolné ticho, prerušované len kvíliacim zvukom rezacieho nástroja.

"Už dnes? Tak.. keď sa vrátime, mám pre teba prichystaný darček." Zazubila som sa povzbudzujúco. No to, o čo sa jednalo, som si nechala pre seba. Hluk však bol taký, že som sotva počula ju a možno ani ona nezaregistrovala mňa. V tom sa ozval kapitán s niekoľkými poslednými pokynmi. Bola som nervózna a po čele mi stekal pot. Ruku som položila na pištoľ, ktorú som mala zastrčenú vo veste a ešte som si posledný krát skontrolovala zásobníky. Kapitán sa predsa len ešte raz ozval. Tento krát s povzbudivou rečou. To že tu nebola majorka, ma vôbec neprekvapovalo. Boli v striebornej štvrti. Zavretý aj pred nami a so žiadnym úmyslom odtiaľ odísť. Nech sú tam pokojne aj ďalšie dve storočia. Celkom som verila tomu že po tomto incidente, ak by sme prežili, tak by majorka a celá strieborná štvrť jednoducho skončili. Ku skandovaniu ostatných som sa nepridala. Aj keď bola pravda, že to vo mne vzbudilo rôzne emócie, ako napríklad hrdosť a taktiež ma to napumpovalo adrenalínom. Zrazu som sa nemohla dočkať, kedy sa sem tí naši zachráncovia či ničitelia vyvalia. Nastalo ticho. Až neprirodzené ticho. Žiadne ďalšie otrasy. Všetci sa pozerali na obrovské kovové okrúhle dvere. V tom sa ozvalo rezanie a ja som sa len oprela o počítačovú konzolu predo mnou. Toto im mohlo ešte nejaký čas trvať. No nevyzeralo to tak, že by niekto plánoval ešte niečo hovoriť. Všetci horeli nedočkavosťou.

Každý trpezlivo čakal na svojej pozícii, zbrane v rukách, hlavne namierené na kruhové dvere. Rezanie dverí postupovali rýchlejšie ako ste očakávali. Neboli to obyčajné pílky, to v žiadnom prípade. Zmes kovu a betónu, z ktorej boli dvere vytvorené, sa začala doslova topiť a rozpadávať na horiace kusy magmy, z vnútornej aj vonkajšej strany. Dozaista plazmové rezačky, technológia, ktorú ste vo vaulte takmer ani nepoznali. V hale poletovali iskry a stmavené kusy roztaveného kovu, a v dverách sa začal objavovať sprvu čiara, predlžujúca sa smerom nahor, až napokon tvorila polkruh a potom celý kruh. Cudzinci za bránami si k vám doslova vyrezali dieru. Nevedno či prach alebo para, okolie dverí sa zahalilo do hustej hmly. Nemohli ste vidieť čo sa deje, ale začuli ste hlasité buchnutie, potom ako dvere spadli na zem (smerom von). Hmla sa rozvírila, a členovia VBS zatajili dych.
Sprvu len ticho, v priebehu momentov ste začuli utlmené hlasy. Možno hovorili slovenčinou, no ťažko im bolo rozumieť. Z hmly sa vynárali prvé siluety. Boli to ľudia. Nie monštrá alebo mutanti. Nádej na záchranu a dobré ukončenie tejto drámy viacerým na tvári vyčarovala výraz prekvapenia so slabým úsmevom. Tieto pocity sa rýchlo zmenili. Prví kolegovia, vrátane kapitána, získali plný výhľad na týchto... ľudí. Boli znetvorení. Prehnitý. Odporný, škaredý. Ako... zombíci, ktorých ste videli vo filmoch a komixoch. Reakcia na seba nedala dlho čakať - hala šumela znepokojenými hlasmi, strach sa menil na paniku, a tá sa začala rozlievať po celej miestnosti. Znetvorený muž v rukách držal automatickú pušku a zo záujmom, no opatrne a ostražito, pozeral na celý vojenský zbor vaultu 94. Zbraň mal zdvihnutú a namierenú, no nezdalo sa že by mal v úmysle strieľať. No jeden z kolegov VBS mal iné plány. "Netvory!" Kdesi z haly sa ozvali výstrely z 9mm pištole, a monštrózny muž postrelený spadol na zem. Z hmly sa ich vynorilo viac a tentoraz paľbu opätovali. Rovnako spravili aj ostatní členovia VBS. Spustila sa šialená prestrelka, chaos a zmätok. Nikto nevedel čo sa presne deje. Val čupela za terminálom a pre istotu sa nevystrkovala.

Zatajila som dych. Videla som žiaru, teda žiarivú čiaru, ktorá rozrezávala dvere vaultu. V podstate sa roztápali. Nebola to nejaká obyčajná rezačka. Musel to byť laser alebo plazma, čo som úprimne videla len v nejakých amgazínoch. Aj pred spádom to bol vrchol technológie, čo sa zbraní týkalo. Naozaj sme mali keď tak bojovať proti tomuto? Však nás zmasakrujú. No stále som dúfala, že sa to vyrieši po dobrom. Dvere do Vaultu nakoniec spadli.

Spočiatku som rovnako ako aj ostatný, počula pomerne známu reč. Zároveň im však bolo hrozne zle rozumieť. To bola nejaká skomolenina? alebo nárečie? Pomaly som sklopila zbraň. Predsa len. Ak by chceli bojovať, tak by sem rovno mohli nahádzať nejaké ich superzbrane nie? DO miestnosti vošiel prvý z tých ľudí, no nevidela som na neho. Aspoň spočiatku. Po tom ma ale zalialo zhrozenie. To bol zombík? Nahlas som preglgla a kukla som sa do strany. Nevedela som čo robiť. No pokoj nemal vydržať dlho. Ozval sa výkrik, neičo s netvormi a následne niekoľko vyśtreľov. Nechápala som prečo, nemali sme predsa strieľať. Ten mutant padol k zemi a za ním sa ako rojnica vynorili ďalší, ktorí opätovali streľbu. To doho sa pustili ostatný a ja som sa len rýchlo skrčila za pultom.
Chytila som sa za helmu. Nikdy som nezažila toľko hluku. Ruky sa mi znova roztriasli. Pevne som s nimi stisla pištoľ. Nemyslela som si, že to bude tak hrozne ťažké. Bála som sa čo i len vystrčiť hlavu.

Neboli ste jediné ktoré po "nepriateľoch" nestrieľali. Viacero vašich kolegov si uvedomilo, že kapitán nedal rozkaz na začatie streľby. Streľba však neprestávala. Votrelci túto bitku nezapočali, a len sa oprávnene obraňovali. Pod silnou paľbou však boli nútení ustúpiť za vchod, pretože nečakali až také vrelé privítanie. Navyše nemohli nikoho na vašej strane trafiť. Barikády splnili svoju úlohu na jednotku. Kým straty na oboch stranách narástli, kapitán hlasitým kričaním zavelil aby ste prestali. "Halt! Prestaňte!" Hulákal na strelcov z VBS. Postupne ho začali počúvať. Idiotovi, ktorý začal so streľbou, nadporučík zobral z ruky zbraň a päsťou ho zrazil na zem. Ostatní kolegovia ho potom spútali. Nepríjemné ráchanie zbraní, z ktorého vám ešte stále rinčali bubienky, prestalo. Ani ste si neuvedomili ako bude streľba niekoľkých desiatok zbraní v takejto miestnosti znieť. Val spočiatku nemohla na jedno ucho ani počuť, a druhé ucho jej zabralo nepríjemné pískanie.
Znetvorení muži si uvedomili, že po nich obyvatelia vaultu prestali strieľať a spoza vlastných barikád začali vyjednávať. "Prichádzame v mieri. Bezdôvodne ste na nás zaútočili... chcem počuť jediný dôvod prečo by sme tento vault nemali vypáliť do tla." Ozval sa zvláštny, chrapľavý hlas spoza hmly, celkom isto patriaci nejakému vojakovi. Znova ste ich stratili z dohľadu, a to náladu v hale trocha upokojilo. "Bola to chyba. Jeden regrút stratil nervy. Bude náležite potrestaný." Odvetil kapitán a na znak dobromyseľnosti sa postavil, potom vyšiel spoza barikády. "Zabili Kazimira!" Zasyčal ktosi iný z cudzích vojakov. Takzvaný Kazimir bol obeťou počiatočnej streľby, a teraz ležal mŕtvy na zemi, kdesi medzi vchodom a VBS. Poručík sa pokúsil kapitána zastaviť, no Jarovský napriek tomu pokračoval. "Nechceme aby táto prvá skúsenosť definovala naše budúce vzťahy. Slovami vedúceho, je nám vašej straty ľúto, a nejako ju vynahradíme. Na môj sľub môžete bezpečne vojsť. Vítame vás vo vaulte 94." Hovoril kapitán, jeho zbraň odložená v puzdre. Neznámi muži znova, no teraz ešte pomalšie a opatrnejšie, prešli cez zahmlené dvere a pristúpili ku kapitánovi. Ich zbrane boli dvihnuté - celkom vám ešte neverili, a nechceli skončiť ako nebohý Kazimir. Ďalšia chyba, a zmasakrovali by vás. Valéria sa odvážila vykuknúť, a pri pohľade na chlapov zhíkla. "Nasťa, sú... strašní." Povedala vystrašene a sklonila sa naspäť za konzolu. "Vy ste tu generál? Kvalita vašich regrútov je priam ohromná." Odvetil Jarovskému netvorák vysoko sarkastickým tónom a znechutene sa obzeral po hale a členoch VBS, ozbrojených až po zuby. "Toť vaše celá sila?" Pousmial sa a nadvihol obočie. "Som veliaci dôstojník. Kapitán Jarovský. A nie, tu vidíte len privítací tím." Odvetil kapitán pevne, bez akejkoľvek emócie. Nechcel prezradiť vaše slabosti, a fakt, že v hale skutočne sedí veľká väčšina VBS. Javiť sa slabý mohlo byť smrteľné - postoj týchto votrelcov sa zdal povýšenecký, a nevedeli ste čo presne majú v úmysle.

Naozaj som ani raz nevystrelila a no.. nebola som jediná. Držala som sa dolu a nakukovala som len cez štrbinu, medzi masívnym počítačovým terminálom. Kapitán začal vykrikovať rozkazy na to, aby sme prestali a .. to sa po chvíľke aj stalo. Keď som si to tak vzala, bolo to až úbohé. V podstate sme do nich začali vyprázdňovať zásobníky, čo viac menej nič nezmohlo. Začalo vyjednávanie, počas ktorého som sa predsa len vystrela, aby som lepšie videla. Na zhiknutie Val som musela prikývnuť. Naozaj vyzerali odporne. Stále som v rukách držala zbraň, no bola sklopená. Naozaj som dúfala, že to kapitán nejakým spôsobom vyrieši. To že zaklamal o našej sile a počte bol možno chytrí ťah, ale nemyslela som si, že je tak ťažké cez neho prekuknúť. Znova som sa pozrela na ostatných. V mojich očiach bola neistota. Nemohli sme na nich znova vystreliť. Naozaj som verila tomu, že by sem boli schopný hodiť nejakú bombu alebo čo.. a po tom sa prevŕtať cez trosky.

Keď ste sa konečne preniesli cez ich výzor a nezvyčajné hlasy, uvedomili ste si že neznejú celkom... slovensky. Hlavný hovorca mal prízvuk, ktorý ste poznali tak nanajvýš z filmov, no vedeli ste že ide o niekoho z východu - ostatných krajín predvojnového Nového Zväzu. Ukrajina? Rusko? Ako by sa sem mohli dostať Rusi? Nedávalo to zmysel. Prečo tu vôbec boli? A hlavná otázka, ktorá každému mykala hlavou - prečo tak vyzerajú, a pritom sa správajú a rozprávajú celkom ako ľudia? Snáď nejaká fyzická mutácia. "Vy ľudia ste nikdy nevideli ghúla, čo? Nerobte si z toho ťažkú hlavu, a áno, vyzeráme hnusne. Zvyknete si. My sme si zvykli. Za tie desiatky rokov... alebo vyše stovky." Hovoril muž hlasno, no nikto presne nechápal čo má na mysli. Zrejme sa volali ghúlovia, ale poznámka z rokmi väčšine členov VBS preletela nad hlavou. "Ja a moji súdruhovia sme výsledkom dlhého a agresívneho pôsobenia žiarenia." Vysvetľoval ďalej, a pri nechápavých pohľadoch domácich len otrávene krútil hlavou. "Radiácia... žiarenie. Viete vy vôbec... viete ako to vonku vyzerá? Svet sa skončil. Pred sto-šesťdesiatimi rokmi. Dobré ráno, spachtoši." Vlastne ste presne nevedeli čo sa stalo. V škole to nebol dôležitý subjekt. Nemohli ste vyjsť von, pretože baňa spadla - to bol väčšinou udávaný dôvod, a ten, ktorý ste sa učili v škole. Popravde, o istom konci sveta ste vedeli (bol to dôvod prečo tu žijete), ale aj riaditeľ si bol istý, že svet vonku sa... opravil. Za tie generácie, roky... už muselo byť všetko napravené. Valéria schmatla Nastine rameno a potichu začala hovoriť. "Mám zlý pocit. Naozaj. Mali by sme vypadnúť. Prosím." Keď volal inštinkt, nemohli ste ho ignorovať. No dôstojníci by vás rýchlo zastavili.
Sám kapitán nevedel ako odpovedať. "Mám otázku. Možno hlúpu, ale... prečo nosíte odznaky a uniformy Nového Zväzu? Ako ste povedali, vojna sa skončila pred sto-šesťdesiatimi rokmi." Ghúl sa pousmial a uznanlivo prikyvoval. "Dobrý postreh, kapitán. Viete, vyzeráme tak ako vyzeráme... ale ako sa hovorí, krása je len na povrchu. Výhodou je že sa dožívame viac ako bežný človek." Potom pichol prstom do vzduchu. "MY sme jednotky Nového Zväzu." Jeden zo súdruhov mu podal nejakú látku, a hovorca ju rozprestrel. Bola trocha roztrhaná a pomerne vyblednutá. Na vlajke bol vyobrazený predvojnový symbol Nového Zväzu - kladivo prekrížené s kosákom na červenom poli. Avšak kosák bol zmazaný, a na prvý pohľad symbol predstavoval len kladivo. "Ale volajte nás Kladiváci."

Nepáčilo sa mi to. Nepotrebovala som mu ani dokonalo rozumieť, no čisto z tónu hlasu mi skôr prišli ako dobyvatelia než osloboditelia. Naozaj sme nevedeli ako to vonku vyzerá. Aspoň ja som nemala žiadne tuśenie. Nemali sme žiadne záznamy, fotky či videá. No ak oni zobrazovali to, čo vonku máme čakať.. mala som v pláne ostať vo Vaulte. Otočila som sa za Valériou, ktorá ma schmatla za rameno a začala naliehať, aby sme odtiaľto odišli.
"Súhlasím .. ale ako? Kam?" Spýtala som sa jej potichu. Ak by padla táto obrana, Vault by bol tak či tak na pospap hocičomu. Navyše, ako by sme sa dostali cez dôstojníkov? Aj keď bola pravda, že boli celkom zažratý do konverzácie kapitána s tým ghúlom, alebo ako to o sebe hovorili. Ghúl vytasil zástavu niečoho, čo mi pripomínalo starú vlajku. Dávalo to zmysel spolu s jeho slovami a no.. ak som chcela byť k sebe úprimná, naozaj vyzeral pokojne aj sto rokov. O to horšie som však túto situáciu brala. Koľko ich je ? Akú majú techniku? Čo po nás chcú? Museli sa začať prekopávať k Vaultu za nejakým účelom. Nenapadlo ma nič iné, než proste rabovanie.

Vojak mal už dosť vysvetľovania a chcel prejsť rovno k veci. Toto detské publikum ho začalo unavovať. A oproti jeho veku ste skutočne deťmi boli. "Teraz vám odovzdám požiadavky generála Struzackeho. Na jeho rozkaz máte zložiť a odovzdať všetky vaše zbrane a vojenské objekty, a dovoliť nám voľný vstup do vaultu. Bezodkladne." Vyslovil prísne a zamračene pozrel na kapitána. Niečo takéto sa dalo čakať. Nehovorili že vás všetkých zabijú, no vzdať sa aj malej moci, akú ste držali, by bolo vskutku ponižujúce. Jarovský nad odpoveďou dobre premýšľal. Nikto nechcel aby sa toto vyjednávanie skončilo zle. Hlavne nie on. Hrozila smrť všetkých jeho podriadených, a to by nedokázal prežiť. "Nepodliehame príkazom generála Struzackeho. Moje rozkazy pochádzajú od majorky Sarkovej." Vyslovil pevne, no neznel presvedčivo. Ghúl sa obzrel okolo seba a potom vrhol na Jarovského spýtavý pohľad. "A kde že je táto majorka?" Bol jeho tón posmešný? Pravdepodobne. Niet sa divu, vaša majorka bola skutočne na smiech. Kapitánovi vtom zapípal pip-boy. Pri pohľade na volajúceho hovor okamžite zdvihol. "Kapitán Jarovský, poznáte svoje povinnosti. Za žiadnu cenu - opakujem - za žiadnu cenu nepustite týchto kreténov do vaultu. Okamžite ich zostreľte!" Konverzácia sa skončila, a v rovnakom momente sa v miestnosti vzpriamili všetky zbrane, namierené na druhú stranu. Najvyšší čas utiecť. Valéria medzitým potiahla Nasťu za kombinézu a veľmi pomaly a opatrne ste sa plížili poza chrbty vašich kolegov. No poručík, ktorý vám predtým ukázal vaše miesto, si vás všimol. "Kam idete? Naspäť! Na miesta!" Hovoril potichu, a zároveň "krikom." Val nevedela ako pokračovať, a zúfalo sa obzrela na Nasťu.
V strede miestnosti sa medzitým zdvihla dráma. Kapitán bol na majorku odôvodnene nasraný, pretože tam stál bez zbrane, rovno na muške pol tucta vojakov. "Počkajte! Stojíme na neutrálnej pôde. A na môj sľub, ak si to neželáte, do tohto vaultu už nevstúpime proti vašej vôli." Povedal ghúl, no málokto mu dokázal uveriť. Zrejme si chcel zachrániť kožu. Ale mal pravdu - ak by ste spustili streľbu, zomrel by ich hovorca, ale aj váš vodca. Vyjednávanie sa však skončilo, a ghúlovia rýchlym krokom odišli z vaultu, a stratili sa kdesi v hmle. Na ústup za barikádu sa dal aj kapitán.
No nedali na seba dlho čakať. Vo dverách sa objavila mohutná silueta. Na prvý pohľad, obrovský robot, ale nie... obrovská zbroj. S obrovskou zbraňou v ruke.
"Nechajte to na mňa." Ozval sa pobavený hlas zvnútra tej plechovky, a jeho rotačný lejzromet spustil v hale svetelnú šou. "Do riti, magnovka!" Zrúkol zdesene Jarovský, a do ramena ho trafil jeden zo stoviek lejzrových výbojov. Poručík sa zdvihol a bežal ku kapitánovi - no aspoň vám dal pokoj. "Poďme!" Val sa sklonená okamžite rozbehla smerom k východu, no stále ste boli dosť ďaleko. Nad vašimi hlavami lietali výboje, a potom aj guľky z bežných strelných zbraní. VBS paľbu opätovali, ale bolo to takmer zbytočné - magnetickej zbroji ste nič nerobili. Preboha, veď ste ju videli nanajvýš v starých filmoch! A aj to boli staršie verzie. Zúfalý boj o prežitie sa započal.

Moja pozornosť bola viac menej sústredená na Val, aj keď to, o čom vyjednával kapitán som staĺe zaregistrovala. Chceli, aby sme odložili všetky zbrane. No.. typická požiadavka dobyvateľov. Zobrať nám všetky spôsoby obrany. Keď sa z jeho pip-boyu ozval majorkyn hlas, dožadujúci sa v podstate genocídy, ktorá by tu nastala, Val ma definitívne stiahla na svoju stranu a ja som len s veľmi pomalým krokom začala zakrádať spolu s ňou, k dverám, ktoré boli pred tým za nami. No nemali sme šťastie. Zastavil nás poručík, ktorému som absolútne nevedela, čo povedať. Pozrela som sa na Val.
"Ja.. mi.." Pozrela som sa späť na poručíka, no v tom sa za nami spustila streľba z nejakej podivnej laserovej zbrane. V momente ako poručík bežal za kapitáno, som sa rozbehla smerom k východu z tohto prekliateho miesta.. teda do Vaultu. Bola to naša jediná cesta. Nad hlavou mi preletelo niekoľko laserových lúčov. Zľakla som sa ich natoľko, že som stratila rovnováhu, zapotácala som sa a skončila na kolenách, no hneď som sa postavila a pokračovala ďalej.

Magnozbroj bola neporaziteľná. Nie vašimi zbraniami. Každý náboj sa od nej len neškodne odrazil; bolo to akoby ste strieľali do titánovej steny. Výbušniny ste mali, ale nanajvýš kdesi v zbrojnici. Kapitán ich sem neprikázal doniesť - usúdil že by mohli narušiť aj tak veľmi labilnú statiku vaultu, no a nečakal že útočníci budú mať k dispozícii kus takejto drahej a vzácnej techniky. Nielen to, táto zbroj bola celkom očividne upravená a modernizovaná. Spoza magnozbroje vyletelo niekoľko granátov, za aj pred bariéry. Spustil sa chaos. Niektoré sa obrancom podarilo hodiť naspäť, ale väčšina vybuchla na mieste, kde pristáli. Miestami sa barikády celkom rozpadli, a obrnená osoba lejzrometom kosila členov VBS ako prezretú trávu. Výbuch jedného z granátov vás zasiahol, no z bezpečnej diaľky. Vplyvom explózie ste stratili poňatie o priestore, stratili rovnováhu a spadli na zem, pridržiavajúc sa len rukami. Okrem toho, Valérii do predlaktia vletela kovová škrupina, a jej kamarátka hlasno zanadávala od bolesti, zo slzami v očiach. Svet sa vám pred očami rozmazal, a celkom ste stratili orientáciu. Na Nasťu sa zrútila nejaká ťažká váha, ktorá ju skoro zadlávila. Bolo to bezvládne telo poručíka, ktorý vás len pred momentom zastavil. Halou sa preháňali náboje všetkých kalibrov. Ghúlovia mali k dispozícii široký sortiment zbraní, no najmä útočné pušky, ktorým sa malé pištole nemohli jednoducho rovnať.
Dostať sa k dverám, o tom ste teraz nemohli ani snívať. Už z diaľky ste videli že boli uzatvorené, a stála pri nich nadporučíčka. Tá na zem zrazila niekoľkých zúfalcov, pokúšajúcich sa o útek rovnako ako vy. Na ústup ešte nebol čas. Kapitán nedal taký rozkaz. Pokračoval v bitke aj napriek vážne zranenému ramenu. Jednu ruku vôbec nemohol používať, a napriek tomu bol rozhodnutý vault obrániť. "Slepáky! Dymáky! Každý!" Dal členom VBS najavo svoj plán - oslepiť magnozbroj, omráčiť strieľajúcich ghúlov a tak útočníkov na chvíľu zneškodniť. Hala sa ponorila do bieleho závoja. Situácia sa mierne upokojila; bolo zbytočné páliť naslepo, a v tom sa miestnosťou rozľahol podivný zvuk - znel ako štart raketových motorov krátko predtým než sa rozhoria. "Pridržte si zbrane! Rýchlo!" Zakričal kapitán, a jeho príkaz spočiatku nedával zmysel. No potom ste si uvedomili prečo sa tá vec volá magnetická zbroj. Nech ste zbrane držali pevne, alebo ich len držali v rukách, pocítili ste silné ťahanie smerom k zbroji. To sa dialo zo všetkými kovovými predmetmi, a teda aj stovkami nábojov. Magnetický pulz vychádzajúci z brnenia približne polovici členov VBS "ukradol" zbrane z rúk. Hromadne do vás narazili náboje letiace k magnozbroji. Asi zo tucet pištolí narazil do zbroje, na ktorej ich uškvarilo silné elektrické rámovanie. Zbytok zbraní len neškodne padol kamsi na zem, ďaleko od ich majiteľov. Ghúlovia samozrejme vedeli čo majú presne robiť, a počas pulzu prestali na moment strieľať, a zbrane si pevne pritisli k hrudi. Kapitán nahlas zaklial. Bezbranní kolegovia schmatli čokoľvek našli, vrátane zopár pištolí z bedien. Od istého masakru vám teraz delil len biely oblak, a ku šťastiu ho dymáky stále udržiavali. Valéria už nevedela čo má robiť, tak len sedela na zemi a rukou si pridržiavala silno krvácajúce predlaktie. Bola si celkom istá, že tu umriete.