▶ "Pád neba"

Celkom som ju ľutovala. Moja rodina, aspoň čo som si pamätala, na tom bola oveľa inak. Moji rodičia sa vlastne mali naozaj radi a žiadne násilie sa u nás neobjavilo. Problém bol len v tom, že som ich už niekoľko rokov nevidela. Nevyzeralo to tak, že by sa táto konverzácia uberala nejakým veselým smerom ale tak, svojim spôsobom sa takto utužovali nejaké vzťahy, priateľstvá a podobne.
Musela som sa pousmiať. "No.. ak by si si to rozmyslela, nejak tvojho otca prežijem. Ak už som prežila psychopata s nožom v chrbte.." Pousmiala som sa možno viac, než som chcela. Cítila som, že alkohol celkom začal naberať efekt no.. to je tým že neviem piť a všetkými ostatnými vecami.
"Moji rodičia? Chmm.. pamätáš si ten zosuv v starom labáku? Tak.. ani už neviem koľko rokov dozadu. V uzavretom sektore no.. tak moji rodičia boli medzi nimi." Nevyzeralo to tak, že by mi to až tak vadilo. Samozrejem vadilo, ale už som sa cez to preniesla. Bola som v tom pomerne dobrá, preniesť sa cez podobné situácie. Aj to čo sa stalo dnes, bude o pár rokov len nejaká vtipná spomienka.

Takú odpoveď Valéria teda nečakala. Myslela, že po skúsenosti s Hrmom nebude chcieť taký typ človeka už nikdy vidieť. Jej otec nebol ani zďaleka tak odporný, no zavše život s ním bol utrpenie. Skôr psychické ako fyzické, no to často býva omnoho horšie. "Uvedomila som si, že možno máš pravdu. Foter sa pri cudzích správa ako modelový občan. A mamka bude mať pre koho upiecť koláče. Dvojitá výhra." Prikývla hlavou Val a konečne mala dôvod úprimne sa usmiať. Ale po tom ako si vypočula osud Nastiných rodičov jej úsmev na tvári zamrzol. "To... to je mi ľúto. Tieto zosuvy sú zlo. A vedenie s tým nič nerobí. Aby tomu padali obete... je neskutočné." Na detaily zosuvu sa nepýtala, ani na okolnosti ich smrti - citlivých a smutných tém ste na dnešný večer mali dosť. A čo na tom vôbec záležalo? Nikto to nehovoril nahlas, no tento vault sa pomaly ale isto rozpadal. Nebolo by divu ak by sa jedného dňa zrútil celý, a všetkých by pochovalo zaraz. Valéria sa po tomto pokúsila nahodiť veselší tón konverzácie, a aspoň na hodinu ste vypli a zabudli na starosti. Napokon ste sa rozlúčili - Val trvala na zaplatení oboch drinkov - a vrátili do svojich bytov.

Vyzeralo to tak, že mám čo robiť. Prikývla som a len som sa usmiala.
"Dobre, to znie ako plán. Môžeš so mnou počítať.. ak nebudem mať nariadené domáce väzenie alebo tak heh." Keď povedala že jej je to ľúto, len som nad tým mávla rukou. "V pohode, bolo to roky dozadu. Už som sa s tým zmierila. Proste sa to stáva.. nie je to nič šťastné ale, zbytočne otvárať staré rany hm?" Bola som rada, že po zvyšok tohto nášho posedenia sa konverzácia uberala normálnym spôsobom, vlastne ma jej spoločnosť naozaj tešila a po nejakom čase som si aj užila kopec srandy. Až sa mi nechcelo vracať, no musela som. Rozlúčili sme sa a ja som zamierila späť ku mne. Nakoniec tento deň nebol až tak strašný, aj keď to ukáže až zajtrajšok.

Ďalší deň som vstala pomerne skoro. Nemala som žiadne stavy, však som v podstate nič nevypila len.. som bola neskutočne hladná. Rýchla zastávka v kafetérii po tom, ako som sa obliekla do vault kombinézy a následne som sa už len ponáhľala späť na veliteľstvo. Kde ma pravdepodobne čakalo rozhodnutie, čo so mnou. Hovorilo sa, že je ráno múdrejšie večera a ja som sa ráno naozaj cítila lepšie. Neusmievala som sa síce na každého ako slniečko, no stále lepšie ako nič. Nakoniec som došla až k sekretárke nášho kapitána a len som sa ohlásila s tým, že by ma mal očakávať. Ak tu teda už bol.

Kapitán Jarovský už akoby na Nasťu čakal. Akonáhle sa objavila vo dverách centrály, vyšiel zo svojej kancelárie a čosi pošepkal pani Holíkovej. O niečom sa chvíľu potichu dohadovali a potom už venoval plnú pozornosť Nasti. "Dobré ráno, Hôrková." Pozdravil ju a rukou naznačil aby ho nasledovala. V kancelárii si sadol za stôl a zdvihol akýsi list. Bez slova jej ponúkol stoličku a zo záujmom prezeral čokoľvek čo bolo na tom papieri napísané. "Rovno k veci. A vec sa má tak, že si neprávom zaútočila na Eduarda Hrmu a zabodla mu nôž do chrbta. Jeho slová. Vraj si ho osočovala, on požadoval tvoj odchod a potom to eskalovalo až do pokusu o vraždu. Jeho manželka to potvrdila. Ale úprimne, obaja vieme že to je nezmysel." Vysvetľoval Jarovský a s hlbokým povzdychom sa oprel do kresla. "Chceš najprv počuť dobrú alebo zlú správu?"

"Dobré ráno Kapitán." Odzdravila som ho približne rovnakým tónom hlasu. Yep, bolo to zlé. Ani som to nemusela počuť a z jeho no.. reakcie, som usúdila, že to bola naozaj katastrofa. Sadla som si a v momente to na mňa vybalil. Úprimne? Bolo mi do smiechu. To bolo tak absurdné, že tomu snáď nikto ani len na chvíľu nedokázal uveriť.
"A typujem že celá strieborná štvrť to tak videla tiež. Pretože našou bežnou výbavou bývajú kuchynské nože, a ja som sa vlastne do jeho bunky vlámala mojimi perfektnými hackerskými schopnosťami." Odvetila som až sarkasticky. Keď sa človek dostane do mojej situaćie, buď sa zosype, alebo sa z neho stane sarkastický hajzel. U mňa sa stalo to druhé. Vyzeralo to tak, že na narodeninovú oslavu Val sa nedostavím.
"Kapitán... stavím sa, že obe správy stoja za prd. Takže mi to je viac menej jedno." Zamrmlala som. Z ničoho som ho neobviňovala. Prečo by som aj mala. Neprišiel mi ako niekto, kto by rád robil podobné somariny.

Jarovský si jej malý "výbuch" pokojne vypočul, potom prekrížil ruky a predklonil sa. "Podceňuješ moje vyjednávacie schopnosti, Hôrková. Som tvoj kapitán a tvoj nadriadený. To znamená že ťa môžem trestať za previnenia, a obraňovať proti neopodstatneným obvineniam. A mojich ľudí si chránim. Sme posledná línia proti chaosu, a znevažovanie nášho mandátu je... slaboduché." Preniesol kapitán sebavedome. "Začnem zlými správami. Musím ťa preradiť na služobnú samotku. Kdesi do strojovne. Prežiješ." Začal hovoriť, no na prekvapenie nebola táto správa až tak zlá - oproti tomu čo čakala Nasťa. "Majorka ťa odporučila na psychologické vyšetrenie. Problém s hnevom a agresiou. Prežiješ. Jedno priateľské varovanie: psychologička je obyvateľkou Striebornej, a s majorkou sa pozná osobne. Správaj sa slušne, a nebuď drzá." Pokračoval vo svojom zozname trestov. Vyšetrenie bolo už vážnejšie a hlavne neférové, keďže Nasťa nebola tá ktorá ho potrebovala - skôr Eduard. "Posledná vec. Hrma ťa zažaloval a sťažoval sa priamo u riaditeľa." Ach áno, posledná zlá správa bola aj najhoršia. Žaloba znamenala súd, a Nasťa vedela akú šancu má vyhrať, najmä keď väčšina členov súdnej rady patrila medzi známych a kamarátov Eduarda Hrmu. "Teraz k dobrej správe. Všetko toť som "vybavil" ja. Samotka, vyšetrenie a súd je najľahší trest aký som dokázal vyjednať. S majorkou som sa hádal asi hodinu. Zabrali argumenty... si junior, nováčik, proste zelenáč. A Hrmov prejav bol agresívny, tak si sa bránila." Dokončil kapitán a naklonil sa bližšie k Nasti. Tak predsa len na ňu nebol zasadnutý. Vlastne jej zachránil život. "Si si vedomá, že ťa chceli vyhodiť z VBS? Dať ku kopáčom? Len včera spadli dva stropy, a minulý týždeň pri zosuve zahynuli dvaja robotníci." Hovoril potichšie akoby vás niekto mohol počuť. Možno mohol. Bohvie či jeho kancelária nebola odpočúvaná. Vo vaulte sa nachádzala vyššia moc voči ktorej ste nemali šancu stáť osamote. Práve preto sa jej kapitán zastal. Museli ste držať pospolu.

Za posledné dva dni ma mohlo prekvapiť veľa vecí, no najviac zo všetkého ma práve teraz prekvapil kapitán. Ostala som na neho pozerať, nie prekvapene ani podráždene, skôr vďačne. Uvedomila som si, čo to pre neho muselo byť, vybavovanie a tak. Začala som len prikivovať. Mal pravdu, prežijem. Nedostala som sa k banníkom, ale na samotky kde som sa síce mohla zblázniť, ale aspoň som nemusela robiť priam otroka niekde v zavalených častiach vaultu.
Sklopila som pohľad. Nevedela som, ako mu poďakovať. Súd bol síce na nič, ale keby že to je až tak hrozné, ani by to nebolo potreba.
"Ďakujem.." Odvetila som jednoducho. Nepotrebovala som pridať slová ako "veľmi si toho cením" a podobne. Určite to chápal aj bez toho. Keď sa ku mne naklonil, len som so stiahnutým chvostom prikývla.
"Kedy bude súd?" Spýtala som sa nakoniec. Aj keď mi to asi bude oznámené cez Pip-boy, pravdepodobne o tom už vedel. Pochybovala som, že to bude tak skoro. Predsa len celé tie posedenia u psychologičky budú trvať večnosť. Aspoň som si to myslela podľa toho, čo som o psychológoch počula a vedela.

Kapitán tomu dobre rozumel a nepotreboval nejaké gratulácie a preslovy vďačnosti. Boj za bezpečnosť, mier, poriadok a svojich zamestnancov bol každodenný - nič výnimočné, jednoducho práca. Práca, ktorú obľuboval, až na niektoré aspekty, medzi ktoré patrila aj táto udalosť. Nuž čo, aj v ideálnej práci máme ťažké a nepríjemné dni. "Neviem. Za týždeň? Možno skôr? Nerob si z toho ťažkú hlavu. Budem za teba vypovedať, a Lipková sa zaviazala tiež." Ubezpečil ju, postavil sa a prešiel ku dverám. Samozrejme že sa za ňu Valéria zastala, menej od nej nemohla čakať. "To je všetko. A mimochodom, posedenie s doktorkou Freiovou máš dnes poobede. Voľný deň, eh?" Pousmial sa a otvoril pre Nasťu dvere.

Prikývla som. Týždeň bolo celkom dosť času. To že som mala psychologičku už na dnes znamenalo, že mám zas voľno. No nie že by tie miesta na súkromkách boli tak záživné, aby tam 100% niekto musel byť. Ako už kapitán spomínal, bolo to za trest, nie z nutnosti.
"Ešte raz ďakujem, neviem čo by som bez vás robila." Bola síce pravda, že ma tam poslal on ale, blbá zhoda náhod mohla za to, čo sa stalo s Hrmom. Nemala som ho rada, kto vie prečo? S povzdychom som si to teda zamierila von. Úprimne by som radšej pracovala. Nevedela som, čo s toľkým voľnom robiť. Val bola v práci, pravdepodobne niekde na obchôdzke. Pre to som sa ju ani nesnažila nejak kontaktovať. Navyše.. nebolo by to moc skoro? Nechcela som, aby nabrala pocit, že ju otravujem.

Čas do Poobedia som zaplnila hlavne nákupom. Vlastne som sa rozhodla pre Val kúpiť nejaký darček. Rozmýšľala som, čo by tak mohla mať rada. No moc som toho o nej nevedela. Darčeky sa vo Vaulte kupovali ťažko, aspoň pre mňa. Väčšina vecí bola už použitá a o žiadne novinky sa nikdy nejednalo. Nakoniec som však zohnala holo-kazetu s nejakým filmom. Starý špionážny film, ktorý som sama nevidela a za ktorý som musela zaplatiť pomerne dosť kreditami, no ćo, aj tak som ich nemala moc kde minúť.

Keď sa priblížil čas, kedy som sa mala stretnúť so psychologičkou, zamierila som tam. Adresu som poznala od kapitána a dala som si špeciálne pozor, aby som nemeškala. To by asi neposlalo dobrú správu a súdu by sa to tiež nepáčilo. Nedostať sa na predpísané liečenia.

Ironicky, jej adresa sa nachádzala v Striebornej štvrti. Nariadením služby v samotke ju chceli dostať od Striebornej čo najďalej, no aj tak sa tam vrátila. Nedobrovoľne a z povinnosti, ale predsa len. Zdalo sa že psychologička má pracovňu vo svojom byte. Niet sa čudovať, "bunky" v tejto štvrti boli neraz gigantické a viac-izbové. Na jej dverách sa týčilo meno: Psychologická ambulancia - PhD. Freiová. Frei bolo nemecké meno. A bohvie kde získala tak vysoký titul, na ktoré bolo potrebné štúdium po vysokej škole... pokiaľ Nasťa vedela, univerzitu ste vo vaulte 94 nemali. Možno ako asistentka starších doktorov. Po zazvonení sa zvnútra ozvalo len: "Ďalej!" Doktorka Freiová bola žena v dobrých rokoch, ale omnoho mladšia ako Nasťa čakala. Mohla mať maximálne okolo tridsať. Doktori bývali... no, blízko dôchodkového veku. "Slečna Hôrková, vitajte! Posaďte sa, prosím." Ponúkla jej doktorka s úsmevom jedno z kresiel, ktoré stáli oproti sebe v strede miestnosti. Nastino kreslo vyzeralo desivo, akoby sa ocitla u nesprávneho doktora. Nachádzal sa za ním akýsi stroj, a videla niečo čo vyzeralo ako napájacie káble na ruky. "Je to len DMS. Detektor, pomocou ktorého získavam merania." Vysvetlila Freiová v krátkosti a čakala až sa Nasťa posadí do "výsluchového" kresla.

Vstúpila som na vyzvanie dovnútra. "Dobrý deň." Pozdravila som sa, pretože som bola slušne vychované dievča a proste sa to patrilo. Vnútrajšok ambulancie vlastne vyzeral ako klasická bunka, no teda klasická bunka dosť bohatej osoby. A táto bohatá osoba bola navyše dosť mladá na to, aby bola doktorka. O dosť mladšia, než napríklad môj obvodný lekár. Keď ma privítala a poukázala na kreslo, zamrazilo ma po chrbte. Vyzeralo to ako z nejakého komixu, taký ten typ, ktorý zožere mozog osoby, ktorá sa doň pokazí. Jej vysvetleniu som nechápala a vôbec to situáciu neodľahčilo. S povzdychom som si však sadla. No.. nemohla som povedať, že sa cítim pohodlne. Čakala som obrázky a nejaké rozprávanie. Nie toto.

Rozprávanie bolo isto súčasťou vášho dnešného stretnutia - doktorka si sadla na kreslo oproti Nasti. No len Nasťa mala za sebou ten hrôzostrašný prístroj. Teraz si všimla, že mašina má na svojej ohybnej robotickej ruke akýsi zvláštny monitor. To mohli byť tie obrázky. Ba možno aj nejaká nahrávka. "Sprav si pohodlie." Vyzvala ju Freiová a čosi spisovala do svojho zápisníku. Potom zdvihla pohľad. "Moje meno je Michaela Holíková, ale stačí ak ma budeš volať Michaela. Môžem ti hovoriť Nasťa, áno? Poslal ťa ku mne kapitán Jarovský, tvoj nadriadený. Vieš prečo?" Na ústach sa jej objavil celkom falošný úsmev, alebo aspoň sa zdal falošný. Doktorka si Nasťu premeriavala pohľadom. Zabudla spomenúť, že kapitán ju sem musel poslať na "odporúčanie" (priamy rozkaz) majorky, a že tu je prakticky bezdôvodne.

Aj keď som spočiatku váhala, teraz som si bola istá. Viac než istá.. Táto doktorka sa mi vôbec nepáčila. Bola mi vysoko nesympatická a najradšej by som odtiaľto išla preč. Pohodlie som si naozaj nespravila.. ako by som aj mohla? To nemohli dať na ten blbý stroj nejakú plachtu s kvetinkami alebo niečo? Len som tam sedela, pomerne dosť našponovaná, keďže som sa nevedela uvoľniť. Keď ku mne prehovorila, len som sa zľahka pousmiala.
"Teší ma.. a nie, nemôžete. Nepoznám vás." Odvetila som jej jednoducho. Netvárila som sa pri tom nejak výsmešne, skôr úplne normálne, aj keď trocha napäto. Bolo vidieť, že sa mi táto situácia nepáči. Chvíľku som rozmýšľala, pre čo ma sem asi tak môj kapitán poslal.
"Ževraj mám popracovať na mojich nervoch." Odvetila som jej odpoveď, o ktorej som si myslela, že bude dostatočujúca.

Jej odpoveď doktorkou ani nepohla. Úsmev na jej tvári sa rozšírili ešte väčšmi. Navonok sa javila ako milá a príjemná pani, no zlý, dusivý pocit z nej a tejto miestnosti Nasťu neopúšťal. "Chápem, slečna Hôrková. Áno, nekontrolovaný hnev môže byť zničujúca a deštruktívna vec, hlavne v rukách niekoho kto oplýva služobnou mocou. Pozerala som si váš spis a videla som, že ste bola dobrá študentka. Pravidlá poznáte. Ovládate ich. Ale aj veľmi chorí ľudia zákon poznajú, a napriek tomu sa ním neriadia. Niektorým je to jedno, zákon nerešpektujú. Niektorí majú záujem ho dodržiavať, ale nedokážu sa... prekonať." Hovorila doktorka, pričom nepriamo naznačovala na Nasťu, akoby bola nejakým šialencom a psychopatom. "Tieto osobnostné... prepáčte za laický pojem - nedostatky, často pochádzajú z detstva, zo skorého života. Neraz dieťa zažije traumatickú udalosť, ktorá ho mimoriadne silno poznačí. Zlé veci sa stávajú. Takáto udalosť sama o sebe nie je problémom. Nie ak dieťa dostane správnu starostlivosť. Vhodnú náhradu za čokoľvek čo stratilo. Trauma, ktorá by u neliečeného vyústila do "nedostatku" sa v takom prípade nemá ani šancu... rozšíriť. Stuhnúť do kameňa. Pevného a nerozbitného kameňa. Ten už nemožno vyliečiť. Kameň nemožno rozbiť. Inými slovami, je neskoro, a človek sa s následkami musí porátať celý svoj život." Pokračovala vo svojom vysvetľovaní, aj keď nebolo celkom zrejmé kam tým mieri. Doktorka sa nahla dopredu. "V spise som videla, že ste juniorka vo VBS. Práca plná zodpovednosti. Na jej členov sa spoliehame denne - čakáme že nás ochránia, pomôžu nám. Najlepší z nás, modeloví občania." Hovorila v nepríjemnej blízkosti, narušujúc osobný priestor Nasti. "Pred pár rokmi ste zažili vlastnú traumu. Vskutku tragédia. Manželov Hôrkových som dôverne poznala. Dobrí ľudia. Smrť oboch rodičov je jedna z najhorších vecí, ktoré sa dieťaťu môžu stať. Najmä v rokoch, keď sa formuje naše povedomie, naša... povaha. Bez náležitého liečenia a správnych metód sa dieťa nemôže z takej udalosti dostať samé. Slečna Hôrková, vy žijete osamote, mám pravdu?" Tentoraz jej úsmev celkom zmizol, a zatvárila sa vážne, dokonca až prísne. Jej prítomnosť bola ťaživá a nepríjemná. Nasti pozerala priamo do očí. "Isto v sebe nenosíte ten kameň?"

Prehĺbila som sa viac do kresla. Bolo mi nepríjemné, mať ju stále bližšie a bližšie. Navyše tie jej slová. Pravda bola taká, že som ich všetky nevnímala. Nebolo to priam "hádzanie hrachu o stenu", ale stále ich bolo proste príliš moc a ja som mala pocit, že sa pani "doktorka" len snaží vyzdvihnúť, aká je neskutočne inteligentná. Navyše keď rozprávala o niečom, čím som ani zďaleka netrpela. Prišlo mi to smiešne vážne, takmer som sa rozosmiala, ale .. stálo to za to, zbytočne provokovať? Aj cez to som si trocha nemohla pomôcť. Pravda bola tá, že som na kresle bola nacapená snáď ako to len šlo, v snahe oddialiť sa od doktorky, ktorá sa tak nejak stále približovala.
"Pani doktorka.. ja nemám absolútne žiadne tušenie, o čom ste teraz rozprávala.. nie som psychológ... len prostý človek. Príliš veľa slov." Naznačila som takú tú melu okolo mojej hlavy rukami. "Nedokážem to pobrať." Zasmiala som sa a trocha tne stres zo mňa opadol. Bola som na vyšetrení, nie na súde. "Úprimne som vás stratila niekde u tej zmienke o VBS." Priznala som sa. Zdalo sa mi tiež, že hovorila niečo o kameni. Ale bola som v tom, že sme boli v psychologickej ambulancii, nie na geologickom výskumnom bloku.