▶ "Pád neba"

BUM. Ticho. BUM. Ticho. TRESK. Otrasy. Padajúca omietka. Neprestajne a neprestajne. Posledné dni nemohli obyvatelia vaultu 94 takmer ani oka zažmúriť. Odkiaľ pochádzali tie hrozné, dunivé zvuky? Kto, alebo čo ich spôsobovalo? Blížil sa váš koniec? Možno na povrchu prebiehala vojna. Ďalšia vojna, ešte väčšmi zničujúca ako predošlá. Alebo sa jednoducho rúcala baňa samotná. Čo ak tento nápor už steny vaultu nevydržia? Každou chvíľou vám na hlavy mohli spadnúť tisíce ton zeme a kameňa, a nikto s tým nemohol nič robiť. Zo školy ste vedeli, že vchod do vaultu je už odjakživa zahrabaný a neprechodný. Snažil sa k vám niekto dostať? Záchrana... alebo nepriatelia?
Na tieto otázky nemal odpovede nikto. Obavy nedokázal upokojiť ani Riaditeľ. Jeho vysvetlenie o početných slabých zemetraseniach bolo viac ako nedostačujúce, a málokto si ho zobral k srdcu. Tieto hromy a "výbuchy" boli na zemetrasenie príliš nepravidelné, príliš... organizované. Niekedy prestali úplne. Niekedy ste ich počuli po celý deň.
"Vincent. Vincent! Marov!" Ozval sa náhle hlas kapitána. Mladý muž sa strhol z denného sna a vyplašeným pohľadom zisťoval prečo niekto volá jeho meno. Za krátko mu to došlo, postavil sa zo stoličky a prebehol ku kapitánovi sediacemu za katedrou. Červený ako paprika sa začal ospravedlňovať. Bolo to zbytočné. Kapitán Jarovský nechcel počuť ani slovo. Neznášal lenivé a drzé deti. Zaspať počas deľby úloh? Zlý nápad, naozaj zlý nápad. Jarovský navalil svojim podriadeným službu v spracovni odpadu aj za menšie prečinenia. A tak sa stalo. Kapitán mu ako bonus vlepil jednu za ucho, a Vincent sa vrátil na svoje miesto zo stiahnutým chvostom. Jeho orliemu pohľadu neunikol nikto. Kapitánova tvár sa odrazu skrivila, z katedry schmatol ovládač na projektor a šmaril ho po dvoch dievčatách, ktoré sa vzadu bavili. Jedna z nich vykríkla od bolesti, no obe rýchlo sklapli. "Hanbu robíte svojim rodičom!" Takto ste sa spoločne zabávali každé ráno. Ako nových členov bezpečnosti vás na starosti mal kapitán, a teda aj rozdeľovanie denných úloh. Seniori si svoje zaradenie vybavovali priamo u sekretárky, no vám bolo potrebné niektoré zaradenia vysvetliť - čo presne robiť, čo je náplňou vašej práce, ako sa správať, kedy zavolať kapitána, a množstvo iných otázok. V takomto veľkom vaulte akým je 94 bola organizácia dôležitá. Stovky ľudí sa denne spoliehali na sekuriťákov, ktorí udržiavali pokoj a mier. Nemohli ste vedieť naisto, no Baňa bol jeden z najväčších vaultov na československom území, ak nie najväčší. Ktorý iný vault sa mohol chváliť vlastnými štvrťami? "Hôrková!" Zrúkol namosúrený kapitán a zabodol do nej spaľujúcim pohľadom. Nasťa si bola istá, že Jarovský je na ňu zasadnutý. Už odjakživa jej strpčoval život, vrátane počas tréningu, a narozdiel od ostatných zvyčajne dostávala hrozné zaradenia bez akéhokoľvek previnenia. Sama nevedela či je to pravda. Okrem toho ju nikdy neoslovil jej menom, len priezviskom. Aké zaradenie asi dostane dnes?

Zdalo sa akoby kapitán hľadal čo i len jedinú vec, ktorú by mohol Nasti vytknúť. Ale nenašiel nič. Len na ňu uprel zamračený pohľad a zamyslene ju sledoval. Isto premýšľal ako jej čo najviac pokaziť deň. Niežeby mohol byť o toľko horší - otrasy a  otravné dunenie nikomu na nálade nepridávali. Jarovský sa prehrabával v kope papiera na stole, a pri každom len pokrútil hlavou. Isto mal na mysli: Príliš ľahké. Príliš jednoduché. Moc pokojné. Nasťa si zaslúžila poriadnu zábavu, kus práce, pri ktorom by sa poriadne zapotila. Kapitánov pohľad spočinul na liste, ktorý by ju zaradil ku vchodu vaultu. Len to nie. Jednoznačne išlo o najhoršie miesto na akom ste mohli v tejto chvíli byť. Zvuky výbuchov pomaly ale isto smerovali presne tam - k hlavnému vchodu. Okolité miestnosti vrátane vchodovej boli polorozpadnuté a staticky labilné. Išlo o vskutku nebezpečné zaradenie, ktorého sa desili aj seniori. A čo ak počas služby jeden z týchto výbuchov odpáli práve vchodové dvere? A ten hluk a prach... nikto tam nechcel byť. Nasťa však mala šťastie. Jarovský list odložil a pokračoval. Napokon z kopy vytiahol zaradenie do Striebornej štvrte, nazvanej podľa rovnomenného kovu, ktorý sa kedysi v tejto oblasti ťažil. A to nebol jediný dôvod. Išlo o bohatú a zámožnú štvrť obývanú najbohatšími a najvplyvnejšími obyvateľmi Bane. Každý kto mal vo vaulte nejaké slovo prebýval v Striebornej štvrti. Byt tam mal aj Riaditeľ zo svojou rodinou. Nasťa do Striebornej nevkročila takmer nikdy, ale vedela že to je čistá, slušná a pomerne pokojná štvrť, v ktorej často nebývajú problémy. Kapitán list zložil a podal Nasti. "Drž sa stranou a drž jazyk za zubami." Precedil pomedzi zuby. A to bolo všetko. Žiadne bližšie pokyny. Žiadne špeciálne inštrukcie. Možno išlo naozaj o jednoduché zaradenie?

Pozerala som sa na papiere, v ktorých sa hrabal. Bola som ale príliš unavená na to, aby sa mi chcelo čítať ich hore nohami a tak typovať, čo za prácu ma vlastne čaká. Úprimne som dúfala, že to nebude až tak pokojné miesto, inak tam pravdepodobne zaspím. Nakoniec sa na mňa na chvíľku pozrel a ja som radšej ani nechcel vedieť, čo mi vlastne mal v pláne dať. No na moje počudovanie sa znova vrátil k prehľadávaniu a ešte som tam tak chvíľku stála. Zobrala som si od neho ponúkaný list a len som sa do neho pozrela, skôr nakukla. Strieborná štvrť? To akože naozaj? Prebehlo mi hlavou a na mojej tvári muselo byť vidieť prekvapenie. Takmer som na chvíľu stratila nejakú duševnú kompozíciu. No len som rýchlo prikývla. Aby sa náhodou nerozhodol pre niečo iné.
"Áno pane, môžete sa spoľahnúť pane!" Vyhlásila som, na čo som len list zložila do výstrihu vault-kombinézy, ktorý som si ale následne zapla. Mala som v pláne vyraziť. Len si skontrolovať, či mám všetko. Všetkým sa teda myslela hlavne baterka a policajný obušok, ktorý som mala mať za opaskom. Samozrejme aj taká tá klasická uniforma pre strážnikov, ako nás vlastne od obyčajných vaulterov rozoznávali. Hurá do striebornej štvrte dievča.. povýšila si! Potešila som sa v duchu. Musela som sa pri odchode culiť ako malá. Sotva som potláčala víťazoslávny úškrn.

Nasťa mohla byť naozaj spokojná. Napokon sa ukázalo že kapitán Jarovský s ňou nemá žiadny problém. Boli tie predošlé zaradenia len náhodami? Skúškami? Nech boli čím chceli, tentoraz si mohla zrejme oddýchnuť. Stáť stráž v Striebornej štvrti rozhodne nebolo zaujímavé (aj keď si nemohla byť istá - vôbec to tam nepoznala) ale v týchto dňoch by sekuriťáci dali za pokoj čokoľvek. Jednoduchšie postávať pol dňa a popritom pospávať ako riešiť nekonečné domáce rodinné hádky. Predtým než  Nasťa odišla, jedno z dievčat v zadnej lavici na ňu potichu syklo. Chcela zaujať jej pozornosť bez toho aby schytala ďalšiu ranu do hlavy. Ešte stále si hladila ubolený spánok. "To sa mi zdá, alebo si dostala Striebornú?" Spýtala sa zo záujmom v očiach. Nasťa nevedela rozpoznať kam touto otázkou mieri. "Doteraz som tam slúžila ja." Dodala dievčina potichu a kyslo sa na Nasťu zatvárila. Bola snáď nahnevaná, že jej Nasťa "ukradla" také dobré miesto? Jej kamarátka v lavici sa zatvárila podobne - rozhodne nešlo o veselé výrazy.

Mala som v pláne odísť, bola som naozaj spokojná a aspoň raz možno prídem domov po šichte bez toho, aby som smrdela od potu ako zdochlina a nebola úplne mŕtva. Spokojne som sa teda vydala von, no ešte pred tým na mňa syklo jedno z dievčat, ktoré pred tým kapitán zdrbal za to, že sa rozprávajú. Venovala so jej pohľad, na čo som len potichu prikývla. Nesnažila som sa vyzerať ako niečo nad, s vyhrnutým nosom či bradou. No naozaj zo mňa práve spravila zlodejku? Nechápavo som sa na ňu pozrela a len som neisto pokrčila ramenom. 
"No a?" Spýtala som sa jej pri odchode. Nevedela som, kde je jej problém. Ako keby som tie priradenia zadávala ja.  Otočila som sa teda k východu, kde som si ešte zobrala svoje veci, zároveň s obuškom a malou zápisnicou. Presa len sme tiež všetky problémy museli písať. Aj keď som si myslela, že práve v striebornej štvrti moc problémov teda nebude. Tešila som sa na šichtu, teda skôr na čas po nej. Aj keď toho asi moc nenaspím, mala som v pláne prísť do mojej bunky, dať si studenú sprchu a zvaliť sa na posteľ, kde by som bola snáď až do rána. Nemala som moc aktívnu náladu.

Na tvári dievčiny sa objavil prekvapený výraz. Jej kolegyňa si zakryla ústa a potichu sa zachichotala. Pre istotu sklonila hlavu aby ju náhodou neuvidel kapitán. "Nie. Ja..." Začala hovoriť, no aj rýchlo skončila akoby nevedela čo povedať. "Ja... chcela som ti poďakovať. A zároveň ťa varovať. Strieborná je peklo." Vyslovila napokon a konečne si vydýchla. Predtým sa javila ako urazené dievčatko. No tak to nemyslela, išlo o malé nedorozumenie. Mnohí mali dojem že služba v Striebornej štvrti je pohoda, ale skutočnosť bola celkom odlišná. Nasťa vlastne nevedela prečo. "Neviem čo ti povedal Jarovský, ale... zober si to k srdcu. Vážne." Dodala varovným hlasom, no potom si vašu konverzáciu znova všimol kapitán. Medzi dvoma dievčatami preletela drevená palica, ktorá skoro trafila aj Nasťu. Ak hovorila pravdu, tak Jarovský si z Nasti znova vystrelil, bez toho že by o tom vedela. Dievča jej ale nestihlo vysvetliť prečo považuje službu v Striebornej za peklo.

Chvíľku som sa ešte pozerala na dievča, po čom som sa len zľahka uchechtla a milo som prikývla na znak vďaky. Keďže tu však letela nejaká trúbka, len som sa radšej už naozaj pozviechala k východu.

Cesta do striebornej štvrte mi chvíľu trvala. Pri výťahoch som si nasadila na hlavu sekuriťácku helmu a do schovaného slúchatka v nej som si pustila hudbu priamo z môjho pip-boya. Normálne by ma asi kapitán pokarhal ale, naozaj sa nedalo celý deň len čumieť do steny a za toto vylepšenie som ešte dnes dlhovala službičku jednému môjmu dobrému kamarátovi - mechanikovi. Bolo dobré mať kamarátov u mechanikov, vedeli sa pohrať so všeličím. Vo výťahu som sa oprela o jeho stenu a ostávalo mi len čakať, kým ma odvezie do spojovacích chodieb, ktoré viedli do už spomínanej, luxusnej striebornej štvrte. 

Pravda bola tá, že som tu nikdy nebola. Pre to ma prekvapil červená dlážka, ktorá bola v podstate kobercom a steny obložené lesklými a drevenými lištami, niekoľko zrkadiel, kvetiny, obrazy a veľké obrazovky na ktorých sa prehrávali rôzne .. no rôzne veci. No neostala som tu zarazene stáť. Pomaly som sa vydala na rutinnú denú obchôdzku po striebornej štvrti. Pravda bola tá, že prvá hodina bola neuveriteľne zaujímavá. Vlastne aspoň prvé dve. Bola som tu prvý krát a všetko mi tu prišlo také nové, iné.. vyzeralo to tu tak špeciálne. Omnoho lepšie než v sektore, kde som bývala ja. Po tom ? Po tom nastala nuda. Keď som mala všetko poobzerané, tak som viac menej len postávala na svojom stanovisku a dodržovala som len odporúčané obhliadky, ktoré taktiež boli nudné. Zdalo sa mi, že ešte aj ľudia odtiaľto vyzerajú inak. Síce mali vault-kombinézy rovnako ako ja, ale.. ani som nevedela v čom to bolo. Boli také čistčie? svetlejšie? Kto vie.

Večer som ešte z pip-boya poslala hlásenie ku kapitánovy a sama som sa vydala do mojej štvrti. Bola už tma, teda.. svetlá boli nastavené na večerný režim. To znamenalo, že boli na chodbách dosť stlmené a ja som vedela, že mám už len pár minút, kým sa úplne vypnú. Došla som do svojej vlastnej bunky, po čom som za sebou elektronicky zamkla dvere. Zložila som zo seba výbavu, helmu, chrániče a nakoniec aj kombinézu. Okno na chodbu bolo zatiahnuté a sama som to tu mala veľmi, veľmi malé. V podstate som tu mala len posteľ, niečo ako kabinet na veci, stôl a to bolo všetko. Stihla som ešte zbehnúť do ženských spoločenských spŕch, na čo som sa zvalila do vlastnej postele v podstate len v spodnom prádle. Chcelo sa mi umrieť. Dnešná šichta bola naozaj dlhá. Svetlá som po chvíľke úplne vypla a snažila som sa zaspať. Našťastie bolo ticho, žiadne trieskanie či otrasy.. asi malo zemetrasenie na chvíľu pauzu. Čoskoro sa mi aj podarilo zaspať.

Ďalšie ráno ma čakala rovnaká rutina, ako pred tým.. a ja som sa znova vo vault-kombinéze na ktorom som mala vestu VBS, helme a obuškom za opaskom vydala do striebornej štvrti. Vedela som, že práve dnes začne úplne ohromná nuda.

Počas rutinnej obhliadky si Nasťa nevšimla nič zvláštne; chodby boli pomerne prázdne, sem tam kdesi prebehlo nejaké rehotajúce sa decko zo psom v pätách; uvidela zopár obyvateľov štvrte na prechádzke alebo smerujúcich na návštevu. Pracovali vôbec títo  ľudia? Možno začínali neskôr. Možno len celé dni sedeli na zadkoch. V iných štvrtiach cez ranné služby videla množstvo ľudí, ktorí boli na ceste do práce. Strieborná štvrť sa zdala menej rušná, menej aktívna. Samozrejme tu žilo najmenej obyvateľov celého vaultu, ale museli predsa pracovať. Zatiaľ čo predošlý deň sa nestalo absolútne nič - dokonca k nej ani nikto neprehovoril - dnes sa to zmenilo. Na druhej strane chodby sa objavila starenka, a veľmi pomalým krokom sa blížila k Nasti. Zrejme od nej niečo chcela. "Milá slečna. Slečna. Pomôcť potrebujem." Vyhlásila s úsmevom a pozorne si Nasťu obzrela. "Vy ste kto? Kde je Valérka?" Pokračovala bez toho aby vysvetlila ohľadom čoho potrebuje pomoc. Tvárila sa zmätene a rozhliadala sa po okolí akoby sa tam Valéria mala niekde ukrývať. Nie že by jej to bolo na osoh - starenka sa zdala poloslepá, a možno aj polohluchá. Nasťa vedela, že Valéria je dievča, ktoré ju pri zaraďovaní varovalo ohľadne služby v Striebornej štvrti.

Vyzeralo to na ďalší nudný deň No niekto mi raz povedal, že nudné dni sú fajn dni. Keďže som ale nepoznala nič iné než život vo vaulte, nemala som to s čím porovnať. Počas môjho času tu mi to prišlo tak, že je strieborná štvrť naozaj pokojná. Bolo tu len málo ľudí a tí čo tu boli no.. prišlo mi to tak, že snáď ani nepracujú. Ráno som videla naozaj len zopár z nich a nevyzeralo to tak, že by sa niekam ponáhľali. Ako som tak chodila po chodbách, zrazu som si všimla, ako ku mne pristúpila postaršia pani, teda už skôr babička. Chcela pomôcť a ja som len mohla typovať, s čím asi tak. Nevyzeralo to tak, že by mala okrem jej veku nejaký problém, s ktorým by som jej vôbec mala pomáhať.
"Dobrý deň, moje meno je Nasťa Hôrková. Bola som sem pridelená na najbližší týždeň." Pousmiala som sa milo, čím som jej vlastne aj odpovedala, že tu Valéria jednoducho nie je. "Aký máte problém? S čím vám môžem pomôcť?" Spýtala som sa jej trpezlivo a pozerala som sa na ňu cez plastový chránič na prilbe.

Nasťa si na jej odpoveď musela chvíľu počkať. Starenka sa snažila rozlúštiť čo to vlastne povedala. "Chcete so mnou piecť?" Spýtala sa zo širokým úsmevom. Možno bola viac ako len polohluchá. "Doma mám ešte koláčiky zo včera. A... ach, áno. Ten problém. Milá moja, neviem sa ja dostať do domu. Vymknutá som, ja chudera." Poľutovala sa babička, dúfajúc že jej táto nová slečna môže pomôcť. Nasťa nevedela čo presne znamená, že je starenka vymknutá - zabudla prístupové heslo? Pokazený terminál? Zaseknuté dvere? Babička si bola istá že Nasťa jej problém vyrieši a bez slova sa vydala naprieč chodbou. Na jej dvere ste narazili o niekoľko metrov ďalej. Starenka sa začala prehrabávať vo svojej taške. "Môj syn mi ho tu niekde napísal, viete?" Zrejme myslela heslo, a samozrejme ho nevedela nájsť. Taška sa jej nešikovne prevrhla a na chodbe sa rozsypala kopa jedla - chleba, vajíčka, kopa zeleniny, fľaška vína. Nebola na tvrdý alkohol príliš stará? Po hesle ani stopa. Nasťa si bola vedomá, že kým starenka svoje heslo nájde, bude tu postávať zbytok dňa. Okrem toho jojkala nad svojou vysypanou taškou a len tak tak sa dokázala zohnúť.

Na chvíľku som sa zarazila. Naozaj som s ňou piecť nechcela a vlastne ani nemohla. Trpezlivo som však čakala, čo z nej vypadne a keď to vyzeralo tak, že sa konečne vykoktala, zľahka som sa pousmiala. 
"Vymkli ste sa? Pokúsim sa vám pomôcť pani, iba ma musíte zaviesť do vašej bunky." odvetila som jej a pomaly som ju naśledovala. Trvalo to len chvíľku. Po ceste som rozmýšľala, ako jej problém vyriešiť. Typovala som, že zabudla heslo k terminálu už len kvôli jej pokročilému veku. Dorazili sme až tam a pozrela som sa na dvere, u ktorých terminál bol. Sama som zapla svoj Pip-boy, prepojila som ho s terminálom a cez protokol, ku ktorému som ako vault-sec mala prístup, som vyhľadala, komu vlastne bunka patrí. No to už sa jej vytrepala taška na zem a ja som sa len rýchlo zohla. Predsa ju nenechám si to pozbierať samú.
"Nechajte tak, pomôžem vám!" Vyhlásila som odhodlane, na čo som začala veci zbierať späť do tašky, zatiaľ čo som hľadala medzi vecami nejaký papierik. No dalo sa to vyriešiť. Aspoň som v to dúfala.
Keď som všetko dovyzbierala, len som tašku položila k dverám a znova som zapojila terminál ku môjmu pip-boyu. 
"Takže.. váš syn je pán..." Čakala som, kým mi tam naskočí jeho meno. Resp meno majiteľa tohto vaultu. Mala som v plánu ho cez Pip-boy kontaktovať. Nebolo to žiadne hackovanie, len zopár jednoduchých ťuknutí.

Babička bola vďačná za pomoc, ale aj napriek tomu si kľakla na zem a hádzala rozsypané veci naspäť do tašky. "Edko, môj syn." Povedala s úsmevom a vzápätí sa rozhovorila. "Edko je dobrý, navštevuje ma často, chodí mi na nákupy, ale dnes nie. Tak som sa vybrala ja. Hovoril: Babka, zostaň doma a ja všetko vybavím. Ale Klára už nemala mliečko." Takto by pokračovala donekonečna. Nešlo o dôležité informácie, jedine to, že Eduard jej dnes nedoniesol nákup. Na pip-boyovi naskočilo meno: Hrma, Eduard. Nasťa mala dojem že to meno už niekde počula. Mohol mať niečo spoločné s Riaditeľom. Možno boli dobrí priatelia, alebo blízka známosť. Ked sa Nasťa pokúsila pána Hrmu kontaktovať, nikto sa neozval. Jeho pip-boy v krátkosti zvonil, a potom bol hovor prerušený - to znamenalo, že volanie úmyselne zložil. Na displeji videla číslo jeho bunky. Okrem Eduarda v byte žila aj jeho manželka Olívia a maloletý syn Bernard. Bývali len neďaleko od dverí, kde ste teraz stáli.

Vytiahla som pripojenie k terminálu a len som si povzdychla. Nedvíhal mi to. No, tiež tu bola možnosť, že Babku odprevadím k rodine jej syna. Možno budú vedieť, ako sa do bunky dostať? Kto vie. Pozrela som sa na ňu a po chvíľke rozmýšľania mi to predsa len prišlo ako najlepšia možnosť.
"No, dovnútra sa nedostanem pani. Ale môžem vás odprevadiť k rodine vášho syna. Možno budú poznať heslo." Navrhla som. Boli takmer susedia, naozaj len kúsok.
"Poďte, odprevadím vás teda." Navrhla som jej, na čo som vedľa nej kráčala k dverám, ktoré patrili jej synovi. Stlačila som zvonček na terminály a vyčkala, kým niekto otvorí, teda ak bol niekto doma.

"Slečna, ste milá, ale mňa kríže už bolia..." Odvetila starenka a pohľadom naznačila na plnú tašku, ktorú sem niesla cez celý vault. A rozhodne nebola ľahká. Stará pani odmietla jej návrh a zamierila k najbližšej lavičke. Tam sa spokojne usadila a  vydýchla si. Nasťa musela ísť na návštevu sama. Na zvonček nereagoval nikto. Dvere ostali zatvorené, a kvôli tesneniu nemohla zvnútra počuť ani len jediný zvuk. Nevedno či sa niekto vnútri nachádzal. Keď sa už chcela vrátiť za starenkou, kontrolka na bytovom interkome sa rozsvietila zelenou žiarou, a ozval sa tichý hlas. "D-dobrý deň..." Nielen bol tichý, ale zvláštny. Bola si istá že vnútri pri dverách stál mladý Bernard. Chlapec mal len deväť rokov. Bernardov hlas bol roztrasený, smutný, a ak sa Nasťa nemýlila, zdalo sa že chlapča potichu vzlyká.