▶ "Pád neba"

Nechala som, nech si tam sadne na lavičku. Muselo byť blbé, byť starým.  Vôbec som sa na tú fázu života netešila. Zazvonila som a už to vyzeralo, že sa nikto neozve. Ako keby nikto nebol doma. S povzdychom som sa otočila, nevediac ako ďalej pokračovať v tejto situácií, keď sa zrazu objavilo zelené svetielko a ja som z interkomu započula mladý, roztrasený a trocha ufňukaný hlas. Že by jej vnúča?
"Ahoj, moje meno je Nasťa. Som od strážnikov. Vedel by si mi k mikrofónu zavolať maminku alebo otecka?" Spýtala som sa najmilšie, ako som len vedela. Nevedela som byť na deti zlá. Boli rozotmilé. Aj keď sama som žiadne ani náhodou mať nechcela. Čakala som, čo mi odpovie. To pre čo bol taký roztrasený no.. divila som sa, ale mohlo to mať svoje dôvody. Mohol práve dostať na zadok od mamky, ja som tiež už pár dostala, keď som bola menšia.

Bernard zaváhal. Akoby premýšľal. Interkom na moment stíchol. Tentoraz Nasťa v pozadí, kdesi v inej miestnosti bytu, začula akýsi krik. Mužský a ženský hlas. Hádka. Hlasná. Veľmi hlasná. Niekto trieskal do stola. Do steny. Rýchlo jej došlo že ide o vážnu hádku medzi manželmi, a preto je Bernard uplakaný. Žena - zrejme pani Hrmová - bolestne skríkla a hurhaj na chvíľu prestal. V interkome sa ozval srdcervúci plač, akési dupanie, a v tom sa dvere otvorili. Eduard Hrma sa z nahnevaným výrazom rútil k svojmu synovi, z rukou zdvihnutou nad hlavu, s cieľom uštedriť mu jednu riadnu otcovskú. "S kým tu vyprávaš?!" Zrúkol, no pohľad na Nasťu ho zastavil. Hrma ju prebodol pohľadom a agresívne k nej pristúpil. "Fagan jeden, potom sa s tebou porátam. A ty! Vypadni z môjho domu!" Jeho červená tvár bola len centimetre od jej vlastnej tváre. Zacítila jeho horúci dych. Z obývačky počula vzlykanie pani Hrmovej. Mladý Bernard s plačom odbehol do svojej izby. Drž sa stranou a drž jazyk za zubami... Strieborná je peklo... zober si to k srdcu... Varovania kapitána aj kolegyne mala dobre na pamäti, no toto bola jej práca - zabezpečiť mier a pokoj. Chrániť slabších. Riešiť problémy. Nech boli títo ľudia akokoľvek vplyvný, akokoľvek bohatý, kapitán ju sem musel priradiť z dobrého dôvodu.

Situácia sa teda o dosť zhoršila. Respektívne bola zlá, len ja som do nej vošla najprv z okraja a teraz? Centimetre pred tvárou som mala rozčúleného muža, ktorý ma viac menej odtiaľto chcel vykopnúť preč. V pozadí plakala žena a ten pohľad rozčúleného pána Hrma bol viac než zastrašujúci. No.. bola som už raz taká. Čím ku mne niekto pristupoval agresívnejšie, tým som bola pokojnejšia. Pravda bola taká, že to ľudí ešte viac znervózňovalo. Volalo sa to pasívna agresivita a oh bože, ako ja som sa v nej vyžívala. Naklonila som hlavu na stranu, ruku som dala v bok a chvíľku som sa do očí pána Hrma pozerala. Mohol byť čím chcel, ale voči členom VBS patrili určité pravidlá.. napríklad už len tie, že sa vedel človek dostať do nepríjemných problémoch, ak na nejakého bezdôvodne zaútočil. Nebála som sa, že by mi vyťal. Keby aj, mala som helmu.
"Vaša matka pán Hrma.. sa nevie dostať domov. Zabudla heslo. Sedí a čaká na vás na lavičke pred jej bunkou." Vysvetlila som mu pokojne. Možno by sa niekto zariekol a zľakol, no ja nie. Úprimne to bola asi moja najhlavnejšia cahrakteristická črta, pre čo ma vlastne do VBS vybrali.

Hrma bol jej reakciou - alebo skôr neexistenciou reakcie - zarazený. Zrejme od takého mladého a útleho dievčaťa čakal, že sa zloží na zem alebo z jeho bytu vyletí ako ustrašené mača. Vlastne ani nevedel ako pokračovať. Očakával, že také agresívne správanie bude fungovať perfektne. Od Nasti sa vzdialil na pár krokov. Na tieto veci nemal čas, nie teraz. Jej hlúpa odpoveď ho ešte väčšmi znervóznila. "Si hluchá? Povedal som - vypadni." Zdôraznil Eduard svoje slová pre istotu, ak to Nasťa prvý krát predsa len nepočula. Vzlykanie v obývačke konečne prestalo. Pani Hrmová sa objavila na konci tmavej vstupnej chodby, kde ste teraz stáli. Pomalým, malátnym krokom sa blížila k svojmu manželovi, z pohľadom plným nenávisti. Eduard si ju nevšimol; jeho pozornosť bola upretá výlučne na Nasťu a jej drzé narušovanie domáceho "pokoja." Olívia Hrmová vyzerala vskutku strašne. Modré opuchnuté oko, krvácajúca rana na líci, roztrhnutá kombinéza a strapaté vlasy. Nasťu stojacu vo dverách bytu ignorovala. Bez slova pristúpila zozadu k manželovi, v ruke odrazu kuchynský nôž (musela ho ukrývať) a v momente dlhú čepeľ bodla medzi jeho rebrá. Hrma sa strhol a rozhodil rukami. Manželku odsotil na zem; na jeho tvári sa miešalo prekvapenie s hnevom. Akoby zabudol na nôž zabodnutý v jeho chrbte, bez okolkov sa pustil do manželky ako v krčmovej bitke. Olívia mu rany opätovala, a strhla sa medzi nimi hotová trhanica. Obaja plný adrenalínu ani nepociťovali svoje zranenia.

Fungovalo to ako kúzlo, až ma to aj samú prekvapilo, no zatiaľ som to na sebe nenechala poznať. Úprimne som len naťahovala čas. Vôbec ma stará babka nezaujímala, keď som pred nosom mala v podstate prípad domáceho násilia no.. stále som váhala. Nikdy sa mi nič také nestalo a ja som jednoducho nevedela, ako presne postupovať. Keď po mne vyletel druhý krát, môj pohľad sa z ľahostajného premenil na ostrí, ako keby som sama odrazila jeho agresiu smerom na neho. Zamračila som sa a len som spravila jeden krok kupredu. 
"Myslím že teraz to už nebude možné pán Herma. Pôjd..." Nedopovedala som. Zaregistrovala som pani Hrmovú a aj pre to som sa rozhodla, naozaj zakročiť. Pre to tie slová. No skôr než som ich stihla dopovedať, zrazu pani Hrmová vytiahla nôž a než som stihla čokoľvek spraviť, Hrma sa strhol a rozhodil rukami, až mi klepol do helmy. Ustúpila som a predo mnou sa zrazu obaja začali mlátiť v podstate na zemi. To mu trčí z chrbta nôž? Zhrozila som sa, keďže z neho tieklo dosť krvi. Rýchlo sa mi v hlave objavilo, čo sme mali v týchto situáciach robiť.. zavolať posilu. Pre to som rýchlo na pip-boy nastavila tlačítko, ktoré zaslalo poplašný signál ku kapitánovi a sama som sa vrhla medzi nich. Nesnažila som sa nikoho z nich zbiť. 
"Nechajte toho! Obaja! Prestaňte! To je rozkaz!" Hlavne som sa teda snažila pána Hrma odtiahnuť rôznymi spôsobmi od pani Hrmovej, až som ho pár krát musela tresknúť. Bol ako nadrogovaný, no za to mohol adrenalín.. a ona úprimne tiež.
"Potrebujem posily! A doktora! Vaulter bodnutý nožom." Zakričala som do Pip-boya, pri čom lokáciu si už vedeli zistiť pomocou lokalizátora.
"Obaja na zem! To je rozkaz!" Začala som klasické výzvy, ktoré však asi neboli nić platné, len som sa kvôli nim a snahe tých dvoch rozdeliť, viac zadýchala.

Eduard zakrátko uderil svoju manželku do tváre - poriadnou ranou - a Olívia sa zapotácala, narazila do steny a s takmer strateným vedomím ľahla na zem. Nos si držala oboma rukami, tiekli z neho prúdy krvi. Scéna v chodbe bytu sa zmenila na hotový krvák. V priebehu sekúnd. Presne na toto vás pripravovali, ale skutočná situácia bola iná ako simulovaná v tréningu. Tu naozaj o niečo šlo. O ľudské životy. O rodičov jediného syna. Pani Hrmová musela byť skutočne zúfalá aby spravila takúto drastickú vec. Hrma sa teraz mohol venovať Nasti. Z jeho pohľadu usúdila, že sa mu nepáči jej krik o pomoc. "Drž hubu!" Zrúkol, dobitý na tvári a nožom komicky trčiacim z jeho chrbta. Akoby si ho ani nevšímal. Adrenalín bola silná droga. Nastino volanie o pomoc na bezpečnosti prijali a sekretárka, ktorá bola zároveň dispečerkou, vyslala dvoch kolegov na pomoc. "VOOONN!" Domáhal sa Hrma a po Nasti sa zahnal päsťou. Jeho plán bolo zmlátiť ju do bezvedomia, podobne ako svoju manželku.

Situácia bola no.. horšia a horšia. V momente som sama vytiahla obušok a skrčila som bradu dole, čím Hrma napálil tak možno do mojej helmy. Stále to nebolo nič príjemné, otriaslo mi to ňou ale.. dúfala som, že jeho to bolelo viac. Jednu ruku som si dala pred seba ako štít a druhou s obuškom som sa zahnala po jeho bližšej nohe. Bol silnejší.. perdsa len bol muž, ale narozdiel od jeho manželky som ja bola v ochrannej veste, s chráničmi a helmou, navše s obuškom.. zatiaľ čo jeho potencionálna zbraň maximálne tak trčala z chrbta. 
"Vyzívám ... vás pán.. Hrma, prestaňte klásť odpor!" Zavrčala som po medzi zuby, na čo som sa ho ešte aj pokúsila kopnúť do brucha ťažkou botou a tak ho od seba na nejaký ten meter odsunúť. Aj ja by som mala problém, keby že ma povalí na zem a začne mordovať s päsťami.

Eduard bol silný a nasraný, ale krvácajúca bodná rana na chrbte rozhodne nepomáhala. Po údere do Nastinej helmy sa nezmohol na ďalší útok a potácavo sa pokúšal nájsť rovnováhu. Ak by mu Nasťa dala šancu, isto by ju odrovnal. Jednoducho ho musela  spacifikovať ako agresora. Tak ste to mali napísané v pravidlách. Tak ste boli trénovaní. Nemala na výber. "Tot... ti neprejde!" Hovoril zadýchaným hlasom a pokúsil sa ju znova udrieť. Nedostal šancu. Po kope do brucha sa Eduardovi zatmelo pred očami a zrúbal sa na zem ako opilec. Aby toho nebolo dosť, hlavou narazil do rohu stolíka, čo ho celkom odrovnalo. K tomu spadol na chrbát a nôž sa mu zrejme zabodol pomedzi rebrá ešte hlbšie. Celkovo: katastrofálna situácia. Bolo po bitke. Mladý synátor konečne vyliezol z izby a na chodbe uvidel oboch rodičov, dobitých a v bezvedomí. Pri pohľade na krv sa chlapec rozplakal, až to museli počuť na druhej strane vaultu. Na chodbe sa objavilo niekoľko obyvateľov štvrte - vrátane babičky - zvedavých na dianie. No Nasťa si mohla vydýchnuť. O zvedavcov sa postarali príchodzí kolegovia, ktorí ich rýchlo odpratali. Obaja vošli dovnútra a zatvorili dvere. "Pána jána..." Vyvalil oči Samovský keď uvidel ten horor. Nevedel či má poskytovať prvú pomoc alebo upokojiť plačúce dieťa. Druhá posila - Valéria - podišla k Nasti. "Doktor je na ceste... čo sa tu preboha stalo?"

Bolo po situácií, respektívne po tej časti, kedy mi reálne hrozila nejaká hrozba. Bola som zadýchaná. Predsa len ma práve napadol podľa všetkého psychopat. Aj keď som ho možno práve zabila, čo mi na situácií tiež práve nepridávalo. O chvíľku už prišli aj moji kolegovia, ktorí rýchlo rozohnali dav a zavreli dvere do miestnosti, v ktorej sme sa nachádzali. Bola som tak trocha v šoku, nebola som na takéto veci zvyknutá. Neisto som sa pozrela na kolegov a tak nejak som im nevedela odpovedať. 
"Ja.. nie .. nie sú tu niekde kamery?" Spýtala som sa. Bolo to lepšie, než teraz niečo vysvetlovať. Hlavne to tu bolo hrozne zamotané, všetko. Sama som len podišla ku žene a naznačila som, aby skontrlovali toho muža.
"Vyzeralo to ako.. domáce násilie.. bol hrozne agresívny a táto tu ho bodla nožom.. zozadu, nevidela som, že má nôž.. no a po tom sa strhla bitka a keď .. keď som sa ich snažila ja.. ja oddeliť tak.. proste.. na mňa zaútočil." Mrmlala som trocha roztrasene, no snažila som sa veľmi rýchlo spamätať a nabrať istotu do môjho hlasu. Určite tu boli záznami, niekde.. napríklad z terminálu.

Jej krátke vysvetlenie im bohato postačovalo. Sprvu pokojná situácia eskalovala a emócie zahrali zvyšok. V tejto práci celkom bežná vec - aj keď sa väčšinou končili menej krvavo. Vo vaulte nebolo násilie bežné. Dokonca by sa dalo povedať že ide o raritu. Zločinnosť bol pojem takmer neznámy - a ak áno, len malé previnenia. Občasná šikana v škole, drobné roztržky, no nič takéto. Nasťa si mohla byť istá, že tento chaos bude mať vážnu dohru, a zároveň mohla dúfať, že sa to pre ňu skončí dobre. "Záznamy počkajú. Teraz im musíme pomôcť." Zhodnotil Samovský a vykročil oproti malému Bernardovi. Dieťa nebolo možné upokojiť a teda ho vyviedol von. Cez otvorené dvere sa pokúšali nakúkať ľudia, ale Samovský ich rýchlo rozohnal. Valéria si všimla že Nasťa nie je celkom v poriadku. Opatrne jej pohladila plece a uistila ju milým úsmevom. "Vráť sa do centrály. My sa o to postaráme." Vtom dorazil aj doktor, predierajúci sa vopred, aj z akýmsi mužom v tmavých okuliaroch a čiernom obleku. Nasťa ho nepoznala, no zrejme išlo o niekoho dôležitého. Len veľké ryby mali v tejto situácii právo vstúpiť na miesto činu. Doktor sa okamžite pustil do práce. Muž si zamyslene prezrel zakrvavenú chodbu a dve obete násilia; potom zamieril kamsi hlbšie do bytu. Možno to bol nejaký inšpektor? Na zamýšľanie nemala čas. Okrem Valérie ju von hnal aj doktor, ktorý chcel mať celú chodbu vyprázdnenú. V tejto chvíli ste už len zavadzali.

Rev dieťaťa som sa mi stále ozýval v ušiach. Bolo to otravné a sotva som mojich dvoch kolegov cez neho počula. Netvárila som sa nadšene, kto by aj. Pocítila som, ako mi na rameno položila ruku Valéria. Len som sa na ňu pozrela a pomaly som prikývla hlavou. Asi to bolo najlepšie. Predsa len som musela podať hlásenie a podobne.. ani som nevedela, čo do neho napísať. Po chvíľke prišiel aj doktor, ktorý ma nakoniec tiež vyhnal von a tak som len vyšla. Predrela som sa pomedzi dav a ani som si neuvedomila, že mám na sebe pravdepodobne trocha krvi. Predsa len bolo jej tam veľa. Ponáhľala som sa do centrály a keď som sa ocitla v jednom z výťahov, len som si tam zložila helmu. Bola som úplne spotená.. a to som ani moc nespravila. Pravdepodobne adrenalín zasiahol aj mňa a teraz začal opadávať.

Cestou do centrály jej okoloidúci ľudia venovali udivené pohľady. Krv predsa len na sebe mala. A nie málo. Niektorí z nich jej toľko nevideli za celý svoj život. V centrále bolo rušno. Hotová udalosť, a Nasťa jej stredobodom, nedobrovoľnou hviezdou. Pani Holíková, sekretárka a dispečerka, jej ramenom naznačila na kapitánove dvere. "Slečna Hôrková, kapitán Jarovský očakáva vaše hlásenie." Oznámila Nasti a podľa toho ako sa Holíková tvárila, tušila že bude zle. Kapitán Nasťu neobľuboval, a teraz sa jej podarilo dostať do takejto šlamastiky. Dvere do kapitánovej kancelárie boli otvorené. Ani len do miestnosti nevstúpila, Jarovský na ňu namosúrene vyskočil. "Hôrková, čo si to zrobila? Drž. Sa. Stranou. Vieš čo tieto slová znamenajú, ty idiot? Z úst mu takmer penilo. Bolo jasné že nepozná celý obraz, jeho informácie museli byť skreslené. "Nože! Krv! Hotová katastrofa!" Trieskal do stolu až sa na ňom objavilo zopár puklín. Zdalo sa že ju má chuť zastreliť na mieste.

Netešila som sa na stretnutie s kapitánom. Bude to nepríjemné.. a to som si myslela že job v striebornej štvrti bude ľahký a nezáživný. Radšej by som šla k tým blbým dverám ktoré zavalilo.  Nevšímala som si slová ostatných a len som si to nakráčala priamo na "stanicu". Prikývla som sekretárke a len som sa vydala do kapitánovej kancelárie. Ani som tam nevstúpila a v momente som bola zbombardovaná od kapitána, ktorý no.. penil. Bola som rada, že mám na sebe vestu, ktorá by ževraj mala byť nepriestrelná no.. zatiaľ to tu nikto neskúsil.
"Ja som nič zlého nespravila kapitán!" Vyhlásila som rozhodne. "To oni sa tam začali mlátiť a bodať, som mala odtiaľ odísť a nechať, nech jeden druhého navzájom zabijú?" Spýtala som sa ho nechápavo. Keby že spravím to, rovno by ma niekde zavreli a ja by som do konca života vo Vaulte čistila záchody alebo čo.

Kapitán vykročil spoza svojho kancelárskeho stola a zamieril si to rovno k Nasti. "To tvrdíš ty. Len záznamy ukážu pravdu. A dúfaj, že na nich uvidím presne to čo si teraz povedala." Preniesol výhražne, ale aspoň sa trocha upokojil. Nemohol ju obviniť z ničoho, ani posudzovať jej chovanie, pretože siutácia mu bola ešte zväčša neznáma. Na pohľad to samozrejme vyzeralo zle, ale Nasťa vedela že neklame, a ku jej šťastiu existovali kamerové záznamy, a ak nie tie, tak aspoň zvukové záznamy. Nasťu pred ďalším krikom zachránilo pípanie kapitánovho pip-boya. Niekto mu volal. Pri pohľade na volajúceho sa jeho oči rozšírili. "Dôležitý hovor. Bež sa umyť, prezliecť a chcem ťa tu mať nastúpenú za... dvadsať minút. Do toho!" Prikázal jej kapitán a mávaním rúk ju popohnal zo svojej kancelárie. Dvere za ňou sa zabuchli, a Nasťa si uvedomila že v centrále na ňu čučí viacero pohľadov. Väčšina z nich nevedela čo sa deje, no dali si dve a dve dokopy - krv na Nasti a nasraný kapitán naznačovali, že sa Nasťa len nepotkla na nezaviazanej šnúrke.

Sklopila som pohľad a len som prikývla. Vedela som, že ukážu presne to, čo som povedala. Stále som však bola hrozne nervózna. Nakoniec sa trocha upokojil a na pípanie pip-boya ma poslal von s tým, že sa tu mám za 20 minút hlásiť a vyzerať pri tom ako no.. človek. 
"Kapitán.." Prikývla som a len som sa sama odprevadila von. Zavreli sa za mnou dvere a zrazu som si uvedomila, že sa na mňa pozerá snáď úplne každý. Zrazu som sa cítila hrozne malá. Čo si asi tak budú hovoriť? Vault bol v tomto hotové peklo. Aj keď bol obrovský a bolo tu hrozne veľa ľudí, stále to bola v podstate uzavretá komunita. Len som sa snažila nevšímať pohľady a zamierila som si to rovno do spŕch, ktoré sme tu mali. Ku ne by som to nestihla, navyše tu trebalo nechať uniformu a v skrinke som mala náhradnú kombinézu.

O necelých dvadsať minút som sa znova objavila u kapitánovej kancelárii. Vlasy som stále mala mokré, keďže som ich mala dlhé a sušiť som ich jednoducho nestihla. Na seb som mala čistú kombinézu, no tento krát bez ochrannej vesty, ktorú si tu niekto aj s mojou helmou a obuškom prebral. Predsa len na všetkom bola krv. Čakala som, ako sa táto situácia celá.. nakoniec vyrieši. Nejak to už dopadne. Len som dúfala, že v môj prospeh.