▶ "Pohľad na oblohu"

Bohužiaľ, vchodové dvere do chodby boli zatvorené a ako ste si pri príchode všimli, aj dosť hrubé - pôvodne síce nešlo o väznicu, skôr o nejakú polikliniku alebo nemocnicu, no to znamenalo že dvere sú veľmi pevné, a zvukovo takmer nepriepustné. Väčšiu šancu počuť vás mal niekto kto by stál vonku, možno v bočnej ulici, ale po ceste sem ste nestretli mnoho vojakov, a úprimne, koľko z nich by vám pribehlo na pomoc? Ghúlovia Nasťu vcelku ignorovali, teraz boli zažraní do Valérie a do pomsty za svojho kamaráta. Ak by držala hubu, nič z tohoto by sa nestalo. Dosiahla nejakú spravodlivosť, no stálo to za to? Po chvíli sa zdalo že na Valérii sa vybili dosť, a Nasťa mala veľmi zlý pocit, lebo kým obeť kričí, je to ešte dobré, no ticho aké nastalo bolo desivé. Možno len padla do bezvedomia. Najhoršie bolo že Nasťa bola celkom bezbranná. Následne začula trhanie oblečenia a Nasťa vedela kam presne to smeruje. Ich kamarát Anatoliy bol z rovnakého cesta, takže to len dávalo zmysel.
Skoro vyskočila z kože keď sa pred jej celou zjavil ďalší ghúl, no tento nepatril k tým trom. Na ústa si položil prst na znak toho aby Nasťa bola potichu a po špičkách sa zakradol k jej dverám. Cez svojej stonanie a tentoraz už aj Valérie nepočuli ako do zámky vložil malú kovovú ihlicu a divoko ňou štrkal. Zámok bol nepoddajný, a tento "záchranca" začal byť čoraz nervóznejší. Potom sa mu to konečne podarilo. Dvere do cely sa otvorili, ghúl ju schmatol za ruku a ťahal von z chodby. Chcel využiť šancu kým sú tí traja zamestnaní. "Ak tam pôjdeš, zabijú nás." Vyslovil potichu s prosbou na tvári. Nasťa videla, že v puzdre na opasku má pištoľ.

Nepomáhalo to, no nezačala som hystericky zjapať. Nevyzeralo to tak, že by to malo nejaký účinok. Valéria po chvíle prestala kričať, no na druhú stranu som takmer vykríkla ja. Od ľaku. Pred mojou celou sa objavil ďalší ghúl, ktorý len naznačil, aby som bola ticho a rýchlo začínal odomykať zámok. Cez stony, ktoré sa začali rozliehať priestranstvom a z ktorých mi úprimne bolo zle, nepočuli hrkótanie kľúčmi a otváranie mreží.. a ja som sa ocitla pred voľbou.

Pozerala som sa na Ghúla a na pištoľ, ktorú mal za opaskom. To čo po mne chcel.. proste odísť, sa priečilo s nejakým tým pocitom náklonnosti, ktorý som cítila pre Val. Bola pravda, že byť tam ktokoľvek iný, neváhala by som a proste by som ušla. Ale teraz? Pomaly a potichu som prikývla a bez protestov som sa nechala ťahať preč. Zvíťazil inštinkt prežitia a ja som samú seba posunula niekam vyššie. Valériu som vytesnila z hlavy s možno trocha krutou, no "realistickou" myšlienkou na to, že buď ona .. alebo ja. Proste mala smolu.

Jej záchranca mohol byť rád, že oslobodil niekoho kto má rozum. Potichu ste prešli chodbou až k východu; toho že vás násilníci započujú ste si ani nemuseli všímať - boli dosť zamestnaní vlastnou činnosťou. Z Valériinej cely sa ozvalo niekoľko slabých výkrikov. "Na... Nasť.. Ozval sa jej trasľavý hlas, plný paniky a strachu. Takmer ste ju nepočuli, jeden z tých sviniarov jej musel držať ruku na ústach. "Prosím, prosím, nie, nie, nie...!" Bránila sa z plných síl, ale troch chlapov nemohla premôcť, rozhodne nie vojakov. Srdcervúci plač sa rozľahol chodbou, a potom sa ozvalo niekoľko nepríjemných zvukov. "Drž hubu, nebráň sa a možno ťa nezabijeme!" No to vyvolalo len viac plaču, a ghúl ju mohol zbiť do bezvedomia, no to predsa nechceli. Aká pomsta by to bola na obeti ktorá nereaguje? Oni chceli aby sa bránila. Chceli ten pocit moci.
Konečne ste vyšli z väzenskej chodby do spojovacej haly. Tu vás už nemohli počuť; dvere boli zvukotesné. Ghúl sa narovnal, naznačil Nasti aby ho nasledovala a pomalým krokom ste prechádzali budovou. "Neber si to zle. To čo s ňou robia... to dievča je už zlomené... poškodené. Vidím to často. Tých bastardov som sledoval už od kasární... ale prišiel som neskoro. Nič sa nedá robiť." Mykol ghúl plecami no Nasťa videla že ho tento fakt serie. No nie dosť na to aby obetoval svoj život pre niekoho celkom cudzieho. "Ver mi, zabili by nás. Aby sme o ich zločine nepovedali kapitánovi. A to presne teraz urobím. Ak chceš prežiť, drž sa u mňa. Niektorí chlapi tu nevideli ženu už desiatky rokov, a pri prvej šanci ťa lapia ako muchu." Hovoril zatiaľ čo ste schádzali dolu schodmi. Zopár ghúlov si vás všimlo a túžobne sa zahľadeli na Nasťu. Záchranca jej naznačil aby ich ignorovala a bola neustále v pohybe. Len žiadne konflikty. "Kam to berieš, Andrei? Nechaj nám ten cukrík tu." Navrhol jeden z nich a na Nastine rameno položil ruku. Nielen položil, ale ju schmatol aby zastavila. Viacerí muži sa opatrne blížili z iných strán. "Najvyšší čas skúsiť novú dieru! Ak nemá, vyrobíme!" Ten druhý vytiahol nožík, a Andrei na odpoveď vytiahol svoju pištoľ. "Vediem ju za kapitánom. Chce ju nepoškodenú... tak ako to bude?" Pousmial sa Andrei, no pri spomenutí kapitána sa z opitých vojakov stali poslušné baránky. Naozaj sa ho báli. "Kapitánovo meno funguje vždy." Poznamenal Andrei a konečne ste vyšli z tej hrôzostrašnej budovy plnej násilníkov. "Ak ju nechajú žiť, tak sa ani nepredá na trhu. Nie v takom stave... kto ju dofrasa kúpi?" Povzdychol si Andrei, a ak ešte stále riešil Valériu, musel sa naozaj cítiť previnilo že vás obe nestihol zachrániť včas. "V každom prípade... ja som Andrei. Andrei Lazarev. Ako volajú teba?"

Bola som celý čas ticho. Len som sledovala môjho "záchrancu" a snažila sa držať jeho pokynov. Vlastne na mne celkom vyplytval množstvo slov. Ako keby snažil sám seba presvedčiť o tom, že sa už nič nedalo spraviť. Dala som mu to aj najavo, trocha. "Mne sa neospravedlňuj. Nepatrila k ľuďom, pre ktorých by som umrela... vlastne to nikto." Napadlo ma celkom suchým spôsobom. Samú ma prekvapilo, s akým až ľadovým pokojom to beriem. No možno som len vypla. Rovnako ako bol vypnutý ghúlsky kapitán, ktorý na rozkazy popravoval v podstate hocikoho, na koho plukovníčka utiekla. Začali sme schádzať dolu schodami a ja som zachytila pohľad zopár ghúlov ktorý no.. sa na mňa celkom túžobne pozerali. Ja som sa zamračila. Keď na mňa jeden z nich zozadu položil ruku, v momente som lakťom vyštartovala do jeho hlavy. Taký.. reflex. Bola som napätá dosť. Jediného spojenca som mala pred sebou.
"Skúste sa ma niekto dotknúť a vykastrujem vás!" Povedala som potichu, no s hlasom chladnejším než oceľ. Mohla som vyzerať trocha psycho. Stálo by im to za to? Kto vie. Môj záchranca však celú situáciu ukončil spomenutím kapitána. Pokračovali sme ďalej a ja som mala naozaj chuť mu odseknúť, aby so spomínaním Valérie prestal.
"Nasťa.. a priezvisko už asi nehrá rolu takže.. proste Nasťa." Predstavila som sa tiež, šúchajúc si lakeť, ktorý som pred tým použila k obrane.

Ako ste prechádzali pomedzi zničené budovy, viacero vojakov vám venovalo zvedavé pohľady. No nikto z nich sa neozval, a ani sa nepokúsil o podobnú vec ako ghúlovia vo väzenskej budove. Väčšina z nich sa v prítomnosti Andreia postavili do pozoru, čo znamenalo že jeho hodnosť bola aspoň dôstojnícka, no ak plánoval ísť za kapitánom, zrejme mu stále podliehal. Smerovali ste naspäť na námestie, kde vás vyložili z nákladiaku, a kde sídlil aj kapitán Zherdev. Andrei po zbytok cesty mlčal a Valériu už nespomenul. Nemohlo mu na nej tak záležať, inak by sa hodil na jej záchranu. No stále ho mohlo svrbieť svedomie. Pred vstupom na námestie Andrei zastavil v tieni akejsi starej mestskej haly. "Predpokladám že kapitána Zherdeva poznáš. Ak sa nemýlim, počas operácie Baňa bol sekundárny veliaci dôstojník. Museli ste ho aspoň vidieť." Hovoril Andrei, neuvedomujúc si ako toho muža veľmi dobre poznajú všetci obyvatelia vaultu 94. Najmä tí pracujúci pre VBS, ktorá teoreticky už ani neexistovala. "Podľa pravidiel by som ťa mal teraz strčiť do hromadnej cely, ale... všetci väzni budú zajtra rozpredaní na trhu. Ako otroci. Veľké peniaze pre armádu." Vysvetľoval a na chvíľu stíchol zatiaľ čo okolo prechádzala skupina vojakov. "Nechceš skončiť ako niekoho kurva. Väčšina otrokov neprežije ani prvý rok. Ty máš šancu sa odtiaľto dostať. So mnou. Na to ale musím - teda musíme presvedčiť kapitána." Jeho tón naznačoval, že presvedčiť Zherdeva nebude jednoduchá vec, ak sa o to Nasťa vôbec pokúsi, a ak je to vôbec možné. No alternatíva bola pomerne hrozná. Nasťa začínala tušiť ako to v tomto svete funguje. Prežitie najsilnejších. Andrei nespomenul prečo sa ju pokúša oslobodiť, no isto mal svoje dôvody. A jej pomoc bola potrebná. Ako priamo podriadený dôstojník mohol odporovať rozkazom Zherdeva len... obmedzene.

Pokračovali sme ďalej v ceste. Vyzeralo to tak, že sa Bystricou snažíme dostať späť na miesto, kde nás vysadili. Prečo to tak bolo, mi stále bola tak trocha záhada. Jeho slová tomu nijak nepomohli, v podstate mi nepovedal vôbec nič. Na jeho otázku, či poznám kapitána, som sa uškrnula. Nebol to moc pekný úškrn ale.. aspoň som tým dala najavo, že ho naozaj poznám. Aspoň z toho, ako jedného po druhom odstrelil členov VBS, ak sa niečo plukovníčke nepozdávalo. Táto ich organizácia sa mi páčila čoraz menej. Bola to vôbec armáda? Síce som spred vojny počula všeličo no..
"Mne sa neospravedlňuj, tie pravidla nepoznám." Nadhodila som zľahka sarkastickú poznámku. Možno to bol len môj spôsob, ako sa vysporiadať s no.. ani som na to už nechcela myslieť.
"Nie že by som ti nebola vďačná, ale na čo to robíš? Nie že by som ti bola schopná niečo na oplátku dať." Spýtala som sa ho počas cesty. Uvedomila som si, že som bola čulá.. ako keby som práve vyslopala liter kávy. Možno za to mohla celá zmena tejto situácie. Ešte včera som spala u seba v posteli. Život bol nepredvídateľný.

Andrei celkom isto otázku o jeho dôvodoch na záchranu Nasti očakával, no aj tak sa zdal zľahka zaskočený. Chvíľu mlčal a potichu ste kráčali zničenými ulicami mesta, ktoré Nasti pripomínali scény z apokalyptických filmov. Tie sa teraz pre ňu stali realitou. Pre zbytok sveta už mnohé desaťročia dozadu. A spoločnosť sa z tejto apokalypsy nikdy nepozbierala. Na prvý pohľad bola situácia ešte horšia. Všetky ideály zadupané a zákony zabudnuté. Zrejme celý svet sa zmenil na Divoký Západ akí ste poznali z amerických westernov. "Chcela si tam snáď zostať?" Odvetil napokon vyhýbajúc sa jej otázke. "Do tej väznice brali len zostatky vašej bezpečnosti. Máš šťastie že vôbec žiješ. Armáda má pravidlá. Ozbrojenci, väzni schopní používať zbrane, v prípade Vaultu bezpečnostné zložky - aktívne riziko." Vysvetlil čím naznačil základnú filozofiu Kladivákov ohľadom väzňov. Civili nezmohli nič, tak ich predali, ale tí znalí zbraní a boja boli nebezpeční. Mohli ich jednoducho odstrániť. Využiť na iné účely. Ako na presvedčovanie riaditeľa Vaultu. Alebo zregrutovať ku Kladivákom, pod hrozbou smrti. "A čo sa týka teba... potrebujem asistenta. Niekoho kto sa vie obracať zo zbraňou. A nevyzerá ako ja. Ako my." Nebolo zrejmé na čo alebo vôbec prečo potrebuje pomocníka, ale Nasti táto odpoveď zatiaľ musela stačiť.

"To nie, nechcela." Priznala som. To že som mala šťastie, som vedela. Teda aspoň trocha. Videla som, ako dopadli tí, ktorí mali tú smolu, že boli proste skôr v rade, než ja. Bolo až smutné uvedomiť si, že som teraz nejaký svoj osud vôbec nedokázala riadiť ja. Bola som len.. niečo, čo si pohadzovali z jednej strany na druhú. Pokojne som mohla byť teraz na mieste Val, no nebola som. To že potreboval asistenta ma však zaujalo.
"Prečo? Nevyzerajú tu snáď všetci, ako mŕtvoly?" Spýtala som sa s celkom nehraným záujmom. Mi z Vaultu sme boli v podstate nepodstatný, takže kvôli tomu to nepotreboval. Že by niekde na svete, boli aj ďalší normálni ľudia? Možno z ďalších Vaultov? Kto vie.

"Mŕtvoly? Zaujímavé prirovnanie, no nepovedz to pred žiadnym ghúlom. Ak nechceš prísť o všetky zuby." Venoval jej Andrei priateľské varovanie, ktoré snáď stačilo na to aby si Nasťa uvedomila, že tu hore nemá žiadnu moc, a ak sa niekto rozhodne ju zmrzačiť, mučiť alebo zabiť, málokto sa mu postaví do cesty.
"A nie. Je nás menej ako by si čakala. Väčšina pustovníkov je... no, povedzme že sú podobní tebe. Len podobní. Na pravdu poviem, vy z Vaultu ste najpohľadnejší ľudia, ktorých som za posledné roky videl. Čistý a... ehm, rýdzi." Zrejme to myslel ako kompliment. Obyvatelia Vaultu - noví obyvatelia pustatiny - boli ako nepopísaná tabuľa. Do akej strany ich tento svet vezme zostávalo zásadnou otázkou. Andrei chcel Nasti poskytnúť lepšiu šancu akú mala väčšina týchto zajatých chudákov.
Konečne ste sa dostali na námestie. Vládol tam obrovský ruch - Nasťa sa mohla kochať nad organizáciou a počtami tejto armády. Váš Vault nikdy nemal šancu. Ak by ste pozabíjali kohokoľvek tam poslali, spadlo by na vás kladivo ešte ťažšie a brutálnejšie. Námestím pochodovali stovky vojakov pomedzi mnohé stany. Kade tade boli zaparkované nákladiaky, kopy zbraní a munície, zásoby, a každý člen Kladivákov mal čo na práci. Aspoň si vás nikto nevšímal. Uprostred námestia, pod sochou vojaka venovanú padlým vo vojne, stál najväčší stan, alebo skôr zoskupenie stanov - veľký ako cirkusové šapitó. Andrei zastavil a uprene sa zahľadel na Nasťu.
"Kapitán Zherdev je zásadový muž. Nikdy nepôjde proti priamemu rozkazu. Ale poznám ho dobre. Musíme ho presvedčiť aby nás nechal hovoriť s generálom." Vysvetlil v krátkosti jej záchranca, ale tváril sa neisto. "Ukazuj mu rešpekt... a žiadne drzé reči. Dohoda?"

"Zapamätám si to." Pousmiala som sa. Ale k čomu inému ich prirovnať. Naozaj vyzerali ako mŕtvoli, alebo ako zombie z tých starých filmov a komiksov. Rozmýšľala som, či vôbec poznali pojem zombie? Keď povedal, že ich je vlastne celkom málo, v podstate vo mne prebudil istý typ nadšenia. Znamenalo to, že sú tu aj ľudia ktorý no.. vyzerali ako ľudia. Aj keď definoval dosť jasne, že sa na nás len podobali. Celkom ma zaujímalo, ako taký bežný "človek" z tejto pustatiny vyzerá. Ani som nevedela, či tie jeho slová brať ako kompliment a tak som radšej ostala ticho. Ruky som si strčila do vreciek kombinézy.
Dorazili sme až na námestie a mňa znova zachvátil istý údiv. Nikdy sme nemali šancu.. bolo ich tu neskutočne veľa. Nakoniec z bane bola v podstate len kobka alebo nejaké väzenie. No čo ma najviac fascinovalo, bola tá.. otvorená obloha, na ktorú sa neustále musela pozerať, ako si môj zachránca pravdepodobne všimol. Nakoniec sme dorazili až k nejakým stanom, kde sa však Andrei zastavil. Pozrela som sa do jeho mŕtvolných očí a trocha som si kusla do jazyka.. pre istotu.
"Dohodnuté.. nebudem hovoriť, ak ma nevyzvú.. a žiadne drzé reči." Prikývla som rozhodne. Aj keď som nevedela, či nejak ten druhý očakáva aj poklonu alebo tak..

"Vďaka bohu." Vydýchol si Andrei a pred vstupom do kapitánskeho stanu sa ešte pretiahol a s praskaním postláčal päste. Veril, že to zvládnete. Možno. Vlastne si nebol vôbec istý. Ale nechcel aby Nasťa skončila ako jej kamarátka. Mal na to svoje dôvody; také, ktoré Nasti neprezradil. Veď ona sa to časom dozvie. Teraz ste mali na robote dôležitejšie veci.
Keď ste neohlásene vkročili dovnútra, Zherdev práve sedel za stolom a zhováral sa s akýmsi vojakom. Ten po krátkej konverzácii s kapitánom vošiel do pozoru, zasalutoval a ráznym krokom prešiel okolo vás. Kapitán sa na vás nechápavo obzrel, zatváril sa otrávene, ale naznačil aby ste podišli ku stolu. Zrejme tušil čo bude nasledovať, a ak ho Andrei dobre poznal, táto známosť isto fungovala na obe strany. Možno sa Andrei často snažil zachrániť zajatcov? Alebo pekné mladé zajatkyne?
"Kapitán." Vzpriamil telo Andrei a jeho ruka vystrelila k čelu.
"Pohov, podpolkóvnik." Mávol rukou a ponúkol mu stoličku. Bola tam len jedna. Sadnúť si mal Andrei, Nasťa musela zostať stáť. "Prečo si ešte tu, Andrei?" Zahľadel sa spýtavo na Andreia, pričom Nasťa netušila čo má na mysli. Mal Andrei zadelenú nejakú úlohu?
"Plán je vyraziť zajtra. Ale..."
"Ale namiesto toho si mi sem doniesol zajatkyňu." Pokrútil kapitán hlavou a znechutene sa pozrel na Nasťu. Jeho pohľad sa pri pohľade na dievča aspoň trocha rozjasnil. "Teba si pamätám. Chytré dievča. Zapredala si vlastného na smrť." Postavil sa zo stoličky a prešiel bližšie ku nej. Nebolo jasné či to myslel obdivne alebo s odporom. Nasťa na jeho opasku videla zbraň, ktorou zastrelil niekoľkých členov VBS. Andrei ju chcel zachrániť, no kapitán ho mávnutím ruky zastavil.
"Ako členka ozbrojených zložiek isto chápeš, že rozkaz je rozkaz. Rozumieme si, však?" Spýtal sa Zherdev, pričom sa k jej tvári priblížil až moc. Jeho pištoľ bola na dosah, ale kapitán pravdepodobne len čakal až Nasťa spraví nejakú hlúposť.

Podľa dohody som bola potichu. Po celý čas. Len som tam stála, keď začal Andrei hovoriť s kapitánom. Pri pohľade na tých dvoch mi bolo jasné, že sa už nejaký ten čas poznajú a vedia, čo od seba navzájom očakávať. Vyzeralo to tiež tak, že nie som prvým Andreiovím.. ako to povedať..
Moje myšlienky som si nechala pre seba. Však som ani nevedela, či ísť s Andreiom niekam.. kdekoľvek, bol dobrý nápad. No po tom sa na mňa kapitán pozrel a pravdepodobne ma spoznal. Trocha mi potemnel pohľad, ak to bolo možné. Už tak som bola dosť vyčerpaná a s kruhmi pod očami. Keďže som sa dohodla s Andreiom, že nechám hovoriť v podstate jeho, najprv som na kapitána verbálne nereagovala, len som sa mu zapozerala do očí, aj keď po chvíľke som jednoducho musela uhnúť pohľadom. Môžno kvôli nejakému pocitu viny? Kapitán podišiel úplne predo mňa. V podstate som sa musela dosť vystrieť, aby som do neho náhodou nevrazila hlavou. Aj keď na to, aby som sa mu pozrela do tváre, by som sa musela zakloniť. Pohľad mi skôr spadol na zbraň, ktorá bola doslova na dosah mojej ruky. No na jeho otázku som nakoniec len prikývla a pohľad som znova vrátila k jeho očiam. O nič som ho tým neprosila. Skôr som tak nejak čakala, čo sa z celej tejto situácie vykľuje. "Rozumiem, pane." Dodala som trocha vysušeným hlasom. No ku môjmu vlastnému počudovaniu sa mi netriasol. Skôr pripomínal hlas niekoho, kto rezignoval a vedel, že sa nemá príliš cenu vzpierať.

Po jej odpovedi sa kapitán odklonil a znova sa vrátil k svojmu stolu.
"Ako som povedal - chytré dievča." Pousmial sa Zherdev a sadol si naspäť na stoličku. "Ak sa niekedy dostaneš na slobodu, v pustatine obstojíš bez problémov. Správna kombinácia sebectva, pudu sebazáchovy a dobrého odhadu situácie." Zdvihol plecia prekvapene a pozrel na Andreia. Kapitán nečakal že z Vaultov môže pochádzať niekto tak rozumný. Aj napriek jeho tónu Nasťa usúdila že ju rešpektuje - aspoň trocha. "Ale kvôli tomu tu nie sme... Andrei?"
"Aleksey, znova som sledoval tých bastardov... Anatoliyho zvery. Zakradli sa do divadla a chceli znásilniť dve dievčatá... vraj pomsta. Túto som stihol zachrániť." Začal hovoriť Andrei naliehavo, na čo si Zherdev len hlasno povzdychol. "Mali sme ich obesiť už dávno. Vedel som že sa to stane."
"Ak hovoríš pravdu, možno sa ti konečne dostane tvojho priania. Koľko sa ich už snažíš zabasnúť, preboha?" Zamyslel sa kapitán akoby v hlave počítal mesiace a roky. Nasťa teraz vedela prečo sa jej dostalo záchrany. Andrei musel týchto magorov prenasledovať už nejaký čas, z dôvodov, ktoré zatiaľ nespomenul. "Zatkneme ich, vypočujeme. O tej šibenici uvidíme. Výborná práca, mimochodom. Ešte niečo?" Kapitán sa nad osudom zajatkyne ani nepozastavil. Podobné udalosti museli byť na dennom poriadku. No bolo dobré vedieť, že tu existuje nejaká spravodlivosť a zákon, aj keď v istom zvrátenom zmysle.
"Mám na teba prosbu. Chcem toť dievča zobrať zo sebou." Ukázal Andrei zdráhavo na Nasťu a na odpoveď kapitána ste nemuseli čakať dlho.
"Nie... nie. Vieš, že to je nemožné. Strč ju do skupinovej cely - tam sa jej nikto nedotkne."
"Aleksey..."
"Počuli ste môj rozkaz, podpolkóvnik." Jeho tón sa rýchlo zmenil akoby hovoril s podriadeným vojakom - už nešlo o konverzáciu medzi priateľmi.
"Kapitán, spomínate na moju pomoc? Prvá a posledná žiadosť."
"S týmto sa teraz chcete oháňať, podpolkóvnik?! Som sklamaný. Ako váš nadriadený a kapitán - vám - nariaďujem - aby - ste - túto - zajatkyňu - vrátili do cely! Okamžite!" Zherdev začal skoro kričať a každé svoje slovo zvýrazňoval. Andrei sa zúfalo obzrel na Nasťu, dúfajúc že mu nejako pomôže - a najmä sebe. Sám Andrei bol v umení presviedčania tragický čomu bola Nasťa v tejto chvíli svedkom.
"Chcem len hovoriť s generálnou plukovníčkou." Snažil sa situáciu Andrei nejako pozbierať.

Takže to predsa len bol kompliment. Spravila som na neho dojem, aspoň trocha. To bolo dobré, určite minimálne jedno malé plus. Rukou som si prehrabla pramene hnedých vlasov, ktoré mi začali padať do tváre. Nemala som ich práve čisté, takže to stačilo spraviť raz a celkom mi držali takým tým.. zľahka ulízaným spôsobom. No a znova sa rozhovoril Andrei s kapitánom. Najpr hovorili o tých mužoch, ktorý sa pustili na Valériu. Pri tej spomienke som znova zbledla. Mohla som niečo spraviť.. hocičo.. proste vtedy Adrianovi vytrhnúť pištoľ a aspoň ich vystrašiť? Striaslo ma. Ani som nechcela vedieť, čím si práve teraz musí Val prechádzať. V podstate to bola moja vina. Bolo vidieť, že som nebola úplne pokojná. Vlastne som bola na takom pokraji zrútenia, no celkom som to schovávala. Nemohla som zo seba spraviť labilného psychopata.. práve teraz.. nie?
"Tak sa odkúpim." Odvetila som zrazu a razom som sa pozrela ako na kapitána, tak aj na Adriana. "... ak by to bolo možné. Kapitán.. vaše slová. Ak sa niekedy dostanem na slobodu, v pustatine obstojím bez problémov. Nechajte ma pracovať pre podpolkóvnika a ja sa odkúpim.. rok, dva, čas nehrá rolu." Bolo to to najlepšie, s čím som vedela teraz prísť. No sama som si myslela, že tým ani jeden z nich nemal čo stratiť. Peniaze by tak či tak armáda za mňa dostala, len by to chvíľu trvalo. "Keď sa odkúpim, odídem.. no budete mať tam vonku ďalšieho spojenca. Myslím že to je lepšie, než keby sa tam potuloval ďalší psychopat, praihnuci po pomste za to, že ho niekto predal do otroctva." No, možno som to trocha ku koncu prehnala, ale risk je zisk a ja som si nemyslela, že by som dnes dokázala mať ešte väčšiu smolu, než už som stihla zozbierať.

Zherdev mal Andreia dosť a bolo jasné že nevypočuje ani jediné ďalšie slovo, ktoré vyjde z jeho úst. No keď ho prerušila Nasťa, kapitán sa pozorne započúval. Obaja ste videli, že kapitán nechce zle ani jednému z vás, ale bol viazaný rozkazmi svojich nadriadených. Zherdev bol vojakom skrz naskrz a postaviť sa priamo voči rozkazu generálnej plukovníčky bol pojem, o ktorom ani nechyroval. Nikdy by to neurobil. No mohli ste to vyriešiť tak, že neporušíte žiadne pravidlo. To by vyhovovalo každému. Niekto musel ustúpiť. Nasťa sa múdro rozhodla, že tak urobí ona - aj keď sa istým spôsobom zapredala do iného druhu otroctva.
"Staviate ma tu do nepríjemnej situácie. Nápad dobrý, za každej inej situácie... ale Andrei, Struzacka by ma zabila ak by som ti dal do služby toto dievča. Pozri sa na ňu! Vieš koľko otrokári platia za také kusy? Ani sem nemusí dojsť Výberca aby som videl že bude stáť majland." Prehovoril Zherdev, pričom sa ospravedlňujúco obzeral na Nasťu. Vedel že stojí priamo v miestnosti a počúva každé jeho slovo, no na slušnosť nemal náladu a čas. "A dobre vieš, že tie prachy potrebujeme. Rád by som ti vyhovel, Andrei, naozaj... ale čo myslíš, že Struzacka povie až za ňou prídem s týmto nápadom? Povie mi to čo vždy - nech Andrei zo sebou vezme skúsených vojakov. Na čo ti bude táto... krásavica proti banditom? Pri oprave uralu? Pomôže ti snáď viac ako ktorýkoľvek súdruh?" Kapitán mal pointu. Ak by Nasťu predali, zarobili by veľké peniaze. A ak Andrei potreboval asistenta, mohol zo sebou vziať svojich kolegov - každý jeden z nich bol v pustatine a v boji viac zbehlý ako ona. Plán, ktorý navrhla ona, nebol pre Kladivákov príliš výhodný. No Andrei to neplánoval vzdať.
"Potrebujem niekoho čistého. Nie našich." Mal samozrejme na mysli fakt, že všetci Kladiváci boli ghúlmi. Zherdev zatvoril oči a ponoril sa do stoličky. Táto konverzácia ho zrejme prestávala baviť. Chcel mať jednoducho pokoj. Boli ste veľmi blízko.