▶ "Pohľad na oblohu"

Zherdev nemal v očiach nenávisť alebo hnev. Len chlad a... ničotu. Tak ako občas zamestnanec v úmornej práci. Pre neho to bola len robota. Nič iné, nič viac. Robil to čo mu plukovníčka nakázala a nereptal. Svoju úlohu spĺňal na jednotku. Keď ste robili takúto vec, museli ste vypnúť, ak vám to teda nerobilo psychopatické potešenie. Kapitánovi nie. Táto povinnosť bola nepríjemná, ale nutná. "Chytré dievča." Zdalo sa akoby si kapitán vydýchol - konečne mal niekto dosť rozumu. "Ale jeho meno je generál Struzacky. Zopakuj, ktorému generálovi prisaháš vernosť?" Vážne sa v tejto situácii hral na slovíčka? Ale mal pravdu. Nasťa mohla prisahať vernosť aj generálovi Slovanského Frontu. V Centrálnej pustatine bolo generálov dosť. Vedel že iných ako Struzackeho poznať nemôže, ale cieľom tohto cvičenia bolo nastoliť disciplínu a hlavne strach. Zlomiť odhodlanie. Zadupať nádej. Svoju prácu poznal, a vedel čo má robiť.
Ak Nasťa zmúdrela a spravila čo jej nakázal, Zherdev pristúpil k Val. "Valéria Lipková. Prisahaj vernosť generálovi Struzackemu." Bolo to jednoduché. Stačilo odpovedať jedinou vetou. Pár slovami. No Val sa javila ako v kóme. Na ghúla ani len pohľad nezdvihla. Dívala sa kamsi do zeme, celkom bez reakcie. "Tri. Dva. Jed..." "Pri... prisahám vernosť generálovi... Struzackemu." Povedala konečne tak slabým hlasom, že to kapitán takmer nepočul. Mohol ju provokovať a žiadať aby to zopakovala. No sám bol otrávený, povzdychol si a prešiel k ďalšiemu členovi VBS. Po vás dvoch to išlo perfektne hladko. Každý vyslovil svoju repliku akoby sa ju naučil v škole, a kapitán Zherdev znova prešiel k plukovníčke. "Pokračujeme. Mládshiy serzhánt Baranka bol zastrelený bez akejkoľvek provokácie. Kto tento čin vykonal?" Ozvala sa otázka Struzackej. Baranka bol vojak, ktorý ako prvý vošiel do vaultu a spustili ste naňho paľbu. No každý člen VBS vedel kto vystrelil ako prvý. Všetci teraz mlčali. Vinný Michal Dančák sa roztriasol, no pokúšal sa neprezradiť. Zherdev rozhodil rukami, prešiel ku koncu rady a na prvého kolegu VBS namieril hlaveň. "Druhé kolo?"

Meno som po ňom zopakovala. Naozaj jediný dôvod, prečo som ho prvý krát nepovedala bol fakt, že ho nevedela dobre vysloviť. A tak pokračoval ďalej k Val. Bola mimo. Úplne vypnutá.. ako keby v druhom svete. Keď však začal odpočítavať, rýchlo no potichu to zo seba vysúkala von. Sama som si vydýchla. Takto to pokračovalo ešte nejaký čas a každý postupne spravil to isté, čo ja. Išlo to ako po masle, každý svoja verzia.. no tie isté slová, to isté meno. Rozmýšľala som, či si naozaj mysleli, že teraz budeme bojovať za nich. No asi sme nemali na výber? Kto vie. A proti komu ? O svete von som vonkoncom nič nevedela, čo však nikto z nás. Keď sa znova ozvala tá.. Ghúlka v brnení, nepotrebovala som dlho rozmýšľať. Teda nemala som v pláne to povedať, no akonáhle kapitán pristúpil z druhej strany k členovi VBS, bola som rozhodnutá konať.
"Ten chalan vedľa mňa." Odvetila som a hlavou naznačila na chalana, ktorý to tu celé spustil. Mohli ma nenávidieť ako chceli, ale ja neumriem kvôli kreténovi, ktorý nevie počúvať rozkazy. Mohlo nás prežiť omnoho viac. Možno by sme sa nakoniec vzdali bez boja, ak by sme naozaj vedeli, čo majú v arzenále a že to nemá cenu. Na chlapca som sa ani nepozrela. Skôr som sa pozrela dolu. Stále mi to nebolo príjemné, keďže bol jeden z VBS a ani som nechcela vedieť, čo si o mne teraz ostatný myslia.

Zherdev sa nedostal ani k svojmu odpočtu keď Nasťa prezradila kto je na vine. Zdal sa trocha prekvapený? Možno z faktu ako rýchlo ste sa učili. Zbraň zložil a prešiel k Dančákovi. Nasti venoval uznanlivý pohľad. Hovoril pravdu, ktorá sa mu teraz potvrdila - bola naozaj chytré dievča. Zabíjanie nevinných mu nerobilo radosť, a každý kto sa postavil za spravodlivosť mal v jeho očiach rešpekt. Ako sa dalo čakať, Nasťa si vypočula zopár nenávistných hlasov, ale bolo ich minimum. Väčšina jej kolegov mlčala, no ak by im hrozila smrť, meno vinníka by isto okamžite prezradili. Mala pravdu; niekto musel robiť ťažké rozhodnutia. Valéria tiež prikývla na znak súhlasu. Kapitán schmatol Dančáka za ruku a vytiahol ho z rady. Michal znova prosíkal o život a srdcervúco plakal, no Zherdev bol ohľadom emócií ako z kameňa. "Michal Dančák. Na základe návrhu vzneseného generálnou plukovníčkou Struzackou ste obvinení zo zločinu úmyselnej vraždy mládshiyeho serzhánta Baranku. Aká je vaša obhajoba?" Vyslovil formálnym hlasom kapitán a tentoraz na odpoveď čakal trpezlivejšie. No okrem skučania, žobrania a slov zmiešaných s plačom sa mu nedostalo riadnej "obhajoby." Michal vedel že je mŕtvy a jeho popravca to len naťahoval. Mohol sa obrániť? Vyjednať menší trest? Možno. Ale bol v panike. "Daj sa dokopy! Toto je tvoja obhajoba? Skončil si?" Schmatol ho kapitán za golier a dvihol na nohy. "Ja... ja..." Zherdev sa otočil na ostatných členov VBS a prešiel k nadporučíkovi Blažejovi. "Chcem počuť verdikt. Ste jeho nadriadený." Žiadal kapitán, pričom vám mohlo dojsť na um, že v tejto armáde im naozaj záleží na "spravodlivosti." Ak bol kapitán sudcom, a generálna plukovníčka žalobkyňa, museli ste mať aj porotu. "V... vinný." Odvetil nadporučík so sklonenou hlavou. Zherdev sa vrátil k Dančákovi a zodvihol pištoľ. "Michal Dančák, rozhodnutím súdu ste boli uznaný za vinného. Nech vám Boh odpustí." Halou sa ozval ďalší výstrel, ktorý tentoraz trhol aj Valériou. Konečne sa ako tak prebrala. A VBS mala znova o jedného člena menej... boli ste si vedomí, že od civilného obyvateľstva prísahu nepožadovali. Ani ich nesúdili. Pravda, VBS bola jediná sila, ktorá mohla armádu nejako "ohroziť." Ostatní sa nezmohli na nič. Ani len nevedeli narábať zo zbraniami. Možno preto na dosahovanie svojich cieľov využívali len členov VBS. Nových vojakov nepotrebovali, boli ste viacmenej zbytoční. A vzdorovitých otrokov nechcel nikto. No ak budú plukovníčka s kapitánom pokračovať vo svojich kolách, onedlho z VBS nezostane ani živej duše.

Hlasy som sa snažila ignorovať. Možno sa im to nepáčilo, ale práve som im zachránila život. Alebo aspoň tomu, kto by sa rozhodol nepovedať, kto vlastne koho strieľal. Podľa mňa som spravila to, čo bolo treba. Ghúl okolo mňa prešiel a v jeho očiach bol.. rešpekt? Aspoň malá čas. Vytiahol Michala z radu pred ostatných a v podstate ho obvinil z vraždy. Pokojne tam mohol pridať aj vraždu všetkých VBS, ktorý zomreli v prestrelke. Pozerala som sa na tento "proces". Nepriala som mu smrť, ale niečo mi hovorilo, že sa jej nevyhne. Keď prišiel k nadporučíkovi a požiadal ho o verdikt, myslela som si, že to je nejaký hnusný vtip.
Ozval sa výstrel. Tento krát mnou nemyklo, keďže som to čakala. Mala som ale pocit, ako keby vo mne nejaké moje ja umrelo. No možno som ho len potlačila na to, aby som to tu po psychickej stránke prežila. Všimla som si, že jediný koho vlastne takto tríznia sme mi. Ostatný civilisti sa na to len prihliadali. Pravdepodobne boli radi, že nestoja na našom mieste. Začala som si myslieť, že to naozaj myslia vážne.. teda to s tým naverbovaním. Predsa len sme boli jediný schopný využívať nejaké zbrane a aspoň trocha bojovať. No na druhú strnau to proste mohla byť čistka potencionálneho risku. To by bol ten horší prípad.

Akoby Valéria znova stratila vôľu žiť, opovážlivo jednou nohou vystúpila z radu. Blízko stojaci vojak ju zrazil na zem a namieril na ňu puškou, a Zherdev sa k nej prihnal zo záujmom v očiach. Val radšej zostala na kolenách a zamračene pozerala na kapitána. "Tento váš... "súd"... je iba hnusné kreténstvo. Hráte sa na óch ako sme spravodliví vojaci... určite ste preplnený ľudskými hodnotami, že? Zasrané hyeny." Prehodila Valéria s nenávisťou v tvári, no Zherdeva to nerozhodilo. Tušil že niekam tým smeruje a nejde len o náhodné urážky. "Odvážna alebo hlúpa? Rovnaká vec, pravda. Tak to zo seba vyklop - čo chceš?" Kľakol si k nej a naliehavo na ňu hľadel. "Koľko ste zabili ľudí? Nikdy... nič sme vám neurobili. Bezdôvodne... nemáte právo." Pokračovala Valéria, a niekoľko kolegov sa ju pokúsilo zastaviť. Mali dojem že situáciu ešte zhoršuje. No nedovolili im to. Zherdev ju chcel vypočuť. "Pozri, nepotrebujem sa ti spovedať, mladá slečna. Ale dobre, odpoviem ti. Neboli ste to náhodou vy kto po nás zaútočil ako prvý? Nič si z toho nerob - vinník bol potrestaný. Na to zabudneme. No, ak si bola vo vstupnej hale, isto si pamätáš slová vašej majorky. Váš kapitán bol presvedčený ju poslúchnuť. Vojaci padlí v boji nepodliehajú súdom. Vojna je vojna. Obe strany poznajú risk. My sa nepomstíme za našich padlých, a vy rovnako. Tvoji kolegovia ktorí sa nebránili stoja tu - živí. Jediný spôsob ako mohol niekto zomrieť je ten, že sa bránil zatknutiu alebo našim požiadavkám." Vysvetlil jej kapitán v krátkosti svoje myslenie akoby sa zhováral s dieťaťom. "Tak potom prečo... prečo ste zabili môjho otca? On... on sa nebránil. Prečo?!" Nakričala naň Val, tentoraz už s plačom. Tým sa konečne dostala k svojej pointe. Kapitán sa postavil a pozrel na plukovníčku. Tá len súhlasne prikývla. "Kto?" Valéria sa rozhliadla po hale, a potom ukázala na jedného z ghúlov. Bol to on - ten ktorý zastrelil pána Lipku. Ten, ktorý sa vám vyhrážal. "Blbosť... ten idiot sa bránil. Chcel mi zobrať pušku." Obraňoval sa ghúl, no kapitán nebol hlúpy. "Povedz to generálnej plukovníčke Struzackej do očí. Prisahaj." Ghúl sa po tomto priznal rýchlo, klamať veliacej dôstojníčke bolo nad jeho odvahu a po rýchlom procese ho kapitán popravil. Mŕtvolu okamžite kamsi odniesli. "Ešte niekto? Nie? Výborne." Zrejme nikto iný nemal čo nahlásiť alebo sa jednoducho báli. Zherdev sa potom potichu zhováral s plukovníčkou.
"Dámy a páni, musíme si dať druhé kolo. Bohužiaľ, váš osud leží v rukách iného. Dúfajme, že riaditeľ Radovan je rozumný človek." Kapitán znova pristúpil na druhú stranu rady, vytiahol pištoľ a namieril ju na Tibora Jakubku. Tentoraz prehovorila plukovníčka; cez rádio. "Riaditeľ Radovan, požadujem vstup do Striebornej štvrte, pre mňa a mojich vojakov. Dávam vám dve minúty. Po uplynutí času každú ďalšiu minútu bude popravený jeden člen bezpečnosti. Poslúchnite ma, a nikto ďalší nezomrie."

Keď valéria vystúpila, v momente som ju chcela stiahnuť späť no jeden z vojakov mi "vysvetlil", že to nie je moc dobrý nápad. Nehovorila som teda nič. Mala som ju rada, ale umrieť by som kvôli nej neumrela. Len som sa na ňu pozrela. Musela byť naozaj zdrvená. Samozrejme som jej pocit nevedela zdieľať, moji rodičia zomreli už dávno. Staré zahojené rany. Tá jej? Bola čerstvá.. navyše pred jej očami. Kto vie, ako by som v jej situácií reagovala ja. Samozrejme som si o ich konverzácií myslela svoje. Súhlasila som s Val, no mala som dosť pudu sebazáchovy na to, aby som voči nim tak otvorene vystúpila. Na druhú stranu som si musela uvedomiť, že keby že to nehovrí Val, asi by mi to bolo ukradnuté. Nebola som taký ten hrdinský typ a tak nejak som začínala chápať aspoň základným pravidlám toho, ako prežiť medzi týmito ľuďmi.
Úprimne ma prekvapilo, keď pred nami popravil jedného z vlastných. Poslal tým odkaz, že netolerujú nedisciplínovanosť alebo.. no ťaźko povedať. Tiež som bola prekvapená, že ho Val vedela identifikovať. Mne všetci prišli úplne rovnaký.
Znova raz na nás vytiahli zbraň. Tento krát na plukovníka. V tom mi to došlo.. chceli len ľahký prístup. Z nejakého dôvodu som sa zasmiala hlasnejšie, než by si to situácia vyžadovala. Možno som sa tiež zbláznila? Nebolo to jedno? Aj tak nás teraz všetkých zastrelia. Na podivné pohľady som sa len unavene usmiala.
"No čo? .. strácate čas. Rovno nás všetkých môžete odbachnúť.. hej verte mi. V tomto ste tu nový.. plukovníčka. Neotvoria vám tie blbé dvere. Aj k nám sa zväčša správali ako k odpadu..." Bolo vidieť, že som toho tiež začínala mať trocha dosť. No nemyslela som si, že som povedala niečo.. zlé. Bola to pravda. Bola som o tom presvedčená. Ak tam nenastane nejaká anarchia, silno som pochybovala o tom, že sa tie blbé dvere otvoria.

Na Nasťu sa obzrela generálna plukovníčka. Neveriacky krútila hlavou - čo to vôbec boli za móresy? Riaditeľ, ktorý nemá rešpekt svojich chránencov? "Vodca ako tento riaditeľ by v armáde dlho neobstál. Podriadení by zaraz využili jeho slabosť a vzopreli sa. Otázne je či ste vy slabí, alebo váš riaditeľ tak silný." Odvetila plukovníčka a z hlasitým dupotom magnozbroje pristúpila k Nasti. "Obe možnosti pre vás neveštia nič dobré. Ak túto smotánku tak neznášate, prečo ste sa im nepostavili?" Spýtala sa plukovníčka, keď odbili dve minúty bez akejkoľvek odpovede riaditeľa. Zherdev stlačil spúšť. Ďalší mŕtvy. Takýmto tempom z kedysi početnej VBS nezostane nikoho. A za všetko mohla vážená majorka, teraz v réžii aj s riaditeľom. "Táto slabosť vám spôsobila porážku... a utrpenie. Prežijú len tí najsilnejší." Osvietila vás lekciou z pustatiny, ktorej ste si pomaly ale isto začínali byť vedomý. "Kapitán, riaditeľovi dáme moment na rozmyslenie. Preveďte ich do centrály." Zherdev prikývol a spoločne so svojimi súdruhmi vás pekne v rade, akoby ste sa vrátili do škôlky, viedli preč z jedálenskej haly. Naprieč chodbami ste došli k centrále VBS. Bola uzatvorená (tak ako predtým keď Nasťu naháňal vrah) a niekoľko ghúlov sa pokúšalo prerezať cez dvere. Ghúlovia v prítomnosti plukovníčky vyskočili na nohy a okamžite salutovali. "Generálna plukovníčka, táto sekretárka sa ukryla vnútri a nechce otvoriť dvere!" Informoval ju jeden z rezačov a kapitán Zherdev pristúpil k interkomu. "Ak nás vpustíte hneď v tomto momente, nebudete popravená." Vyslovil a čakal na odpoveď. Pani Holíková sa neozývala. Kladiváci mali zrejme záujem o zbrojnicu.
Nasťa náhle pocítila na chrbáte slabý búchanec. Valéria jej naznačila aby sa pozrela nižšie - v jej rukáve sa blyšťal malý nožík. Nevedno odkiaľ ho zohnala, no musela to urobiť počas prechodu z haly. Mala snáď nejaký šialený plán? Dnes sa skoro zabila už párkrát, nebol by to prvý pokus o samovraždu.

Neviem čo si myslela. Sama bola vo veliacej pozícií a všetci sme videli, ako popravila niekoho, kto nebol podľa jej názoru disciplínovaný. "VBS nie je armáda." Odvetila som jej pomerne pravdivo. "Čo by ste spravila vy.. plukovníčka. Keby že sa vám niekto z vašich ľudí postaví?" Dodala som, no na jej ďalšie slová som nemala čo povedať. Boli sme slabý.. lebo sme nepotebovali byť silný. Tu vo Vaulte človeku stačil aj blbý obušok a hneď vedel spacifikovať hocikoho, pri čom sa sama do seba VBSka proste nepúšťala. Neboli sme armáda.. neboli sme vojaci a ani vrahovia. Sakra.. však do dnes som nikdy nestlačila spúšť. Ozval sa ďalší výstrel, ktorý ma už snáď vôbec neprekvapil a tak som ho len prešla mlčaním. Uvedomila som si, aká je plukovníčka v tej zbroji vysoká... a že na mňa pôsobila skôr ako nejaký obrnený tank. Nakoniec len plukovníčka vydala rozkaz a mi sme sa znova mali pohnúť. Bola som na čele, keďže Michala predo mnou popravili a toho, čo bol pred ním tiež. Prišli sme ku centrále, ktorá bola zablokovaná a v jej vnútri sa pravdepodobne nachádzala sekretárka. Prečo im každý robil zbytočné problémy? Nevedela som, čo od tejto situácie sekretárka očakáva. V tom som pocítila búchanec zozadu a len som sa otočila. Nasťa mi naznačila, aby som sa pozrela dole. Mala tam nôž... a ja som si definitívne myslela, že sa zbláznila. Len som sa na ňu pozrela no.. tvrdo. Pokývala som hlavou na nesúhlas.

Robotníci sa znova pustili do práce. Dvere do centrály boli hrubé a dobre "zapečatené," no nemohli sa rovnať vchodu do Striebornej alebo vaultu samotného. Valéria si spočiatku nebola istá ako má reagovať, ale Nasťa jej už dnes zachránila život. Najmenej dvakrát. Možno ju bolo lepšie počúvať. Nožík si sklamane odložila hlbšie do rukávu a zatiaľ svoj plán odložila.
Za pár minút sa na chodbu zvalil kruhový kovový výrez dverí a vojaci nabehli dovnútra z puškami v rukách. Pani Holíkovú našli ukrývať sa pod stolom. Kapitán ju schmatol za vlasy a hrubo vytiahol von. "Nechcem tu všetkých zastreliť, no vy jednoducho nepočúvate. Jeden jednoduchý príkaz! Moja trpezlivosť nie je nekonečná." Hovoril nervózne Zherdev, pre neho zdanlivo niečo nezvyčajné. Skutočne už nechcel nikoho dnes zabiť. Bolo to zbytočné mrhanie - ale čo sa dalo robiť? Niektorí obyvatelia vaultu si nedali povedať. "Otvor zbrojnicu." Rozkázal kapitán zatiaľ čo vás voviedli dovnútra. Nasťa si uvedomila že z VBS zostáva len hŕstka členov. V priebehu hodín vás toľko zomrelo... a Holíková sa zdala ako ďalší kandidát. "Ja... nemôžem. Naozaj! Nemám prístupový kód." Ani ste sa nenazdali, Zherdev znova v ruke držal svoju pištoľ a na tvári sa mu objavil ten chladný kamenný výraz. "Posledná šanca." Vyslovil kapitán a namieril pištoľou na Holíkovú. "NAOZAJ! Majorka Sarková ho zobrala! Zmenila! Ja neviem! Nemôžem sa do zbrojnice dostať, a to som skúšala! Bola tu počas vášho útoku, niečo odtiaľ schmatla, potom zmizla kdesi do svojej štvrte... a nemohla som tú prekliatu miestnosť znova otvoriť. Prisahám." Holíková skoro kričala, a zdalo sa že si nerobí srandu, ani nevzdoruje - prístup do zbrojnice naozaj nemala. Ak hovorila pravdu, bola to ďalšia osoba ktorú majorku odsúdila na smrť. Plukovníčka pristúpila k Holíkovej, magnetickou päsťou ju chytila a plnou silou jej treskla tvárou o kraj stola. Taký brutálny čin nemohla prežiť. "Prečo toľko nedisciplíny? Prečo? Jedno. Jednoduché. Pravidlo!" Teraz už bola nasraná aj plukovníčka, a zdalo sa že celá tá vec o spravodlivosti ju akosi opúšťala. Mohla si myslieť že sekretárka klame, ale... ako spomenul Zherdev, armáde dochádzala trpezlivosť. "Prerežte to. Chcem tú zbrojnicu! Okamžite!" Hulákala na rezačov a tí sa bleskovo pustili do práce. "Kurva aj s vaším riaditeľom. Ako sa mu bude páčiť až zmasakrujeme všetky psy? Vás? Tých civilov?"

Bola som rada, že ma Val počúvla. No ako tuto armáde, aj mne začínala dochádzať trpezlivosť. Bolo neskutočne únavné sledovať všetko to, čo sa tu dialo a byť stále pod nátlakom toho, že ma môže v momente niekto odstreliť. Bez toho, aby som s tým dokázala niečo robiť. Nakoniec sa dostali dovnútra a kapitán odtiaľ vytiahol za vlasy sekretárku, ktorá na tom vyzerala naozaj biedne.. po psychickej stránke. No nemohla som sa jej diviť. Na je mieste by som sa zosypala už dávno. Nahlas som preglgla, keď jej nespokojná plukovníčka roztrieštila hlavu o stôl. No existenčné otázky "prečo sa to deje práve mne" som ututlala niekde v hlave. Nebola som na tom tak zle, ako poniektorý. Stále som bola na žive. Plukovníčka nemala ďaleko od nejakého vybuchnutia. Na jej otázku bolo ťažké odpovedať. No nechcela som dráždiť hada bosou nohou. Len som sa na ňu pozrela s dosť veľavravným pohľadom. Pravdepodobne mu to je ale úplne jedno. Išlo im iba o vlastný krk.

Robotníkov a centrálu ste nechali za sebou, a pochodovali hlbšie do vaultu ako, do jeho najvyššej, najmodernejšej a najbohatšej časti - ku vchodu do Striebornej štvrte. Plukovníčka chcela s kapitánom Zherdevom rozbehnúť tretie kolo popráv a donútiť riaditeľa Radovana aby ich pustil, no pri pohľade na rozrezané dvere ste si mohli vydýchnuť. Tvrdohlavosť a arogancia riaditeľa by iste skončila smrťou všetkých zostávajúcich členov VBS. A potom by sa obrátili na civilistov. No vy ste boli istým spôsobom "armáda," a ak ste sa stali jej súčasťou, poznali ste risk vážneho zranenia alebo smrti. Možno v tom boli Kladiváci féroví. Aspoň tých nevinných ponechali nažive. Ale na ako dlho?
Pri vchode do Striebornej držali aj kapitána Jarovského. Predsa len prežil. Jeho zranené rameno relatívne ošetrili, a vyzeral na tom omnoho lepšie. Bohvie prečo ho držali preč od zbytku VBS, no dôvodov mohlo existovať hneď niekoľko. Nechceli aby ste v hale mali svojho vodcu. Zrejme tušili, že by za každého z vás položil život. Pri pohľade na zdecimovanú VBS sa mu prepadla tvár. Kapitána zaradili pred Nasťu. "To sú... všetci? Preživší?" Opýtal sa s nádejou v hlase, ale odpoveď mu bolo podvedome jasná.
Vojaci následne vbehli do Striebornej a čakali silný odpor... ale nič sa nestalo. Ani živej duše. Nespustili sa ani početné defenzívne veže. Vstupná chodba zívala prázdnotou. Celkom tomu nerozumela ani plukovníčka a kapitán Zherdev. Dokonca ani Jarovský. Kde všetci zmizli? Boli v nejakom úkryte? Vojaci pre istotu prehľadali niekoľko bytov a verejných priestranstiev, no nenašli nikoho. A tak ste vyrazili vopred - cieľ: riaditeľova pracovňa, z ktorej bol ovládaný viacmenej celý vault. "Kam sa vyparili?" Divila sa Valéria zatiaľ čo ste prechádzali prázdnymi koridormi. Náhle sa v rozhlase ozval riaditeľov hlas. "Hľadáte zbytočne. Majorka už dávno unikla aj s ostatnými. Zostal som tu len ja a doktor Weiss... očakávame vás." Pozvánka priamo do jeho bytu a pracovne bola podozrivá, a tak vás kapitán Zherdev popohnal vopred. Isto by na vlastných ľudí nespustili pascu?

Pochodovali sme ďalej, smerom do striebornej štvrte. Prepletala som nohami čas sa v mojom pojímaní hrozne vliekol. Už som mnohé vecí ani len nevnímala. Vyzeralo to tak, že sa im podarilo prerezať vchod do striebornej štvrti. Pri nej postával náš kapitán, ktorého pohľad na nás bol.. no poľutovaniahodný. Ostalo nás naozaj málo. Na jeho otázku mu nikto neodpovedal, keďže na to pravdepodobne nikto nemal už ani štípku chuti.
Ako sme vstúpili do štvrti, nebol aktivovaný ani jeden obranný protokol. Žiadne z veží sa neaktivovali a nikto tu nebol.. doslova ľudoprázdne. "Nemám tušenie.." Odvetila som Val. Trocha ma to šokovalo.. znamenalo to snáď, že mali zadné dvierka? Niečo, čo sme mohli použiť už pri rúcaní celého Vaultu? Až ma začala hlava bolieť od toho, koľko krát som sa dnes rozčúlila. Chodbami sa ozval riaditeľov hlas, ktorý nás v podstate pozval do svojej kancelárie.. kde nás vraj očakával. Pocítila som, ako ma niekto postrčil dopredu, ostatne ako aj ostatných z nás. Mali sme im tvoriť ľudské štíty ? No dúfala som, že si riaditeľ pre nás nepripravil nejakú.. bombu alebo čo.

Do žiadnej pasce ste nevošli. Riaditeľ si z vás neuťahoval, ani vás neviedol do istej smrti. Dvere do jeho oválnej pracovne s mohutným stolom v strede boli otvorené, a Eugen Radovan stál v miestnosti spoločne s doktorom Weissom, vedeckým dôstojníkom vaultu 94. Z vašich troch de facto vodcov sa tu nenachádzala len majorka. Členov VBS nechali stáť na chodbe zatiaľ čo dovnútra vošla generálna plukovníčka s kapitánom Zherdevom. Nevedeli ste o čom sa zhovárajú, no cez vnútorné okná ste mohli vidieť že konverzácia to bolo prekvapivo civilná. Ak nechceli aby ste počuli dôležité informácie, znamenalo to že aspoň niekoho z vás nechajú žiť. Inak by im to bolo jedno. Napokon z kancelárie vyšiel Zherdev a nahnal vás dovnútra. Kancelária bola dosť veľká pre všetkých, a vskutku luxusná. Zadnú časť miestnosti tvorila otváracia stena, za ktorou sa nachádzal hlavný trezor. Mohlo vám dojsť prečo ste tu... tretie kolo. Keď ste vošli, plukovníčka a riaditeľ sa stále zhovárali. "... mi to jedno. Sarková nás zradila, vyrabovala labáky, má všetok náš výskum. Evakuovala celú štvrť. Plukovníčka, už budú za horami. Prišli ste neskoro." Struzacka stlačila ruku v päsť a chvíľu ste mali dojem, že niečo alebo niekoho rozbije. No nestalo sa. V každom prípade, záhada prázdnej Striebornej štvrte bola rozriešená. Nasťa sa nemýlila - naozaj mali zadné dvierka. "Prečo ste tu zostali ako jediní?" Vyzvedala aj keď odpoveď sama poznala. Vault 94 fungoval na trojbodovom vedení - vedecký dôstojník (doktor Weiss), ktorý viedol výskum, hlavné poslanie tohto vaultu; bezpečnostný dôstojník (majorka Sarková), ktorej sily mali vedcov a ich výskum chrániť, a všeobecný administrátor (riaditeľ Radovan), ktorý celkovo riadil vault v bežných veciach, a zároveň mal byť akousi spojkou medzi vedcami a ozbrojencami. No každý tušil ako sa to skončilo, keď majorka prebrala väčšinu moci, a títo dvaja sa stali jej nedobrovoľnými bábkami. "Konečne sa nás mohla zbaviť. Snívala o tom už roky. Ale väčšina dôležitých systémov vo vaulte vyžaduje súhlas všetkých troch vedúcich osôb. Preto ešte žijeme." Plukovníčka sa zamyslela, a ukázala na trezor. "Chcete mi povedať, že to bez vašej majorky neotvoríme? To nebude problém. Plazmové r..." Začala hovoriť, no riaditeľ ju rýchlo prerušil. "Nie, nie... protokoly trezoru zabraňujú násilnému vstupu. Celé vnútro bude spálené na popol." Struzacka znova začala strácať trpezlivosť. Ale v tejto situácii nepomohol hnev, ani poprava nevinných ľudí. Potrebovali ste tretieho vodcu. "Dofrasa!" Magnetická päsť dopadla na drevený stôl a urobila z neho kopu pilín. Zherdev pristúpil ku plukovníčke, čosi zašepkal a jej oči sa rozjasnili. "Sarková je preč. Ale doktor a vy... máte právo zbaviť ju hodnosti. Súhlas väčšiny, som si celkom istá. A ak ju môžete hodnosti zbaviť, nového majora môžete aj vyhlásiť." Na tvári sa jej vyčaroval potmehúdsky úsmev. Riaditeľ bol šokovaný a sprvu nehovoril nič. "No... ja... neviem. Pozrite, musí to byť človek... nič proti, ale..." Koktal Radovan z neistotou v hlase. "To je mi jedno. Kapitán, "človekov" tu máme dosť. Vyberte niekoho." Zherdev prešiel k zostatkom VBS a spýtavo sa na vás zahľadel. "Dobrovoľníci?" Jarovský sa chcel prihlásiť, no bolo mu nepríjemné a zvláštne takto ukradnúť titul majorke Sarkovej, jeho priamej nadriadenej.

Vošli sme dovnútra bez toho, aby sme boli rozstrieľaný na kúsky. Dokonca nenastal ani žiaden výbuch. Moje oči sa upriamili na riaditeľa a následne aj na doktora Weissa. Posledných dvoch ľudí zo striebornej štvrte, čo tu ostali. Prišli sme práve doprostred rozhovoru medzi plukovníčkou a riaditeľom. Nevyzeralo to .. príjemne. No musela som uznať, že sa riaditeľ nenechal zastrašiť, aj keď voči nemu stál niekto v tom prapodivnom brnení. Problém bol ten, že sa nevedeli dostať do trezoru. Podľa všetkého na to potrebovali tretieho vedúceho Vaultu, a majorka proste zdrhla.

Aj by ma šokovalo, kam sa táto konverzácia uberá no.. už mi to bolo viac menej jedno. Keď sa nás kapitán spýtal, kto by chcel byť novým Majorom. Určite som nemienila zaujať túto pozíciu. Na čo aj ? pravdepodobne ich všetkých nakoniec odbachnú. Tak či tak by to podľa všetkých.. nejakých morálnych pravidiel, mal dostať náš kapitán VBS, ktorí musel znášať plný nápor tejto ich invázie v podstate sám.

Neprihlásil sa nikto. Kapitán Zherdev presne toto očakával, a už dávno mal vybranú osobu, ktorá nebude robiť problémy, s ktorou to dozaista pôjde ľahko. "Ty si rozumná žena." Predstúpil pred Nasťu a pokynul jej aby prešla k riaditeľovi a doktorovi. Tušil že sa na jej spoluprácu dá spoľahnúť - predtým bola slušná a disciplinovaná, a dokonca prezradila kto zastrelil Baranku. Perfektný materiál do armády. "Pustite sa do toho." Rozkázala plukovníčka a sledovala každý váš pohyb. "A pohnite. Žiadne prísahy, žiadne sľuby. Meno je Nasťa Hôrková." Dodal Zherdev zamračene. Vyhlasovanie nového vodcu bolo isto nejako ceremoniálne upravené, ale teraz ste mali prejsť len cez minimálne technické záležitosti. Riaditeľ prešiel k svojmu terminálu a chvíľu tam čosi nastavoval. Do programu naťukal heslo, prístupový kód a spod počítača sa vysunul nejaký druh biometrického skeneru. Najprv na neho položil ruku riaditeľ, potom doktor - pravdepodobne sken odtlačkov. To isté museli urobiť zo sietnicami. Keď sa konečne dostal do všeobecnej administratívy, v systéme zmenil meno Emília Sarková na Nasťa Hôrková. Obaja túto voľbu boli povinní potvrdiť, a Radovan poprosil aby Nasťa natiahla ruku. "Prepáčte, ale... toto môže trvať. Nemôžeme... niekomu náhodnému do pip-boya nahrať všetky tajné informácie." V programe potreboval po jednom vybrať k čomu by nová "majorka" mala prístup. "Nie. Nemáme čas." Riaditeľ viac nereptal. Bolo to zbytočné. Do terminálu museli napojiť Nastin pip-boy, preniesť data (čo trvalo pár minút) a potom upraviť niekoľko povolení v administratíve. Napokon systém vyžadoval odtlačky prstov a očnú sietnicu.
"Tak, a je z vás... majorka, slečna Hôrková." Pokrčil plecami Radovan, a všetci tušili čo sa bude ďalej diať. "Trezor. Pohyb!" Schmatla ho plukovníčka za ramená a sotila k zadnej stene kancelárie. "Ja... nemôžem. Mám povinnosť. Starý sľub... a ja nebudem ten čo ho poruší." No, riaditeľ sa rozhodol vás práve všetkých zabiť. "Pokojne ma zabite. Obetujem aj všetkých ľudí vo vaulte. Len, prosím... ten predmet sa nemôže dostať von. Neviete čo robíte. Nikto by sa nemal hrať na Boha. Budete súdení." Zherdev sklonil hlavu, no potom vytiahol pištoľ a namieril ju priamo na Valériu. "To nepomôže. Táto žena pre mňa nič neznamená." Krútil hlavou Radovan, no kapitán ho ignoroval. Hľadel na Nasťu. "Pre ňu áno." Valéria mala na tvári zdesený výraz a zúfalo pozerala na Nasťu. Kdesi v kútiku duše dúfala, že sa jej riaditeľa podarí donútiť k otvoreniu trezoru. "Radovan, zastavte toto šialenstvo. Nech tam je čokoľvek, nestojí to za desiatky životov. Tvojou povinnosťou je chrániť vault a jeho obyvateľov, nie nejaký všivavý trezor." Rozhorčene prehovoril kapitán Jarovský. "Nie trezor... to čo je v ňom." Odvetil zaryto riaditeľ.