Zvláštne stretnutia

Tento krát som ho pochopila. Očividne nemal moc na výber. Pravdepodobne s Labami nebol práve za dobre, teda skôr bol ich otrokom než k nim naozaj patril. Stratil však nervi, čím vytvoril niečo, čo mi mohlo len pomôcť. Vytvoril chaos.. a v chaose sa najlepšie kradlo. Toto si však uvedomili všetci a hlavne Laby. Rozhodli sa to tu vyvraždiť a rozohnať krvavou cestou. No nedivila som sa im, ale nechcela som skonćiť s dierami v hrudi úplne zbytočne. Súhlasne som na Meda kývla a pohľadom som sa rýchlo pozrela po dievčati. Predsa len to bola moja trofej... a to som otroka ani len nechcela. Očividne sa však o neho ešte budem musieť pobyť. 
Pretĺkla som sa davom až ku Raiderovi, ktorý sa snažil aj s dievčaťom zdrhnúť. V momente mu z krku vytŕčal nôž a ja som k nemu pribehla. Dávala som si vśak pozor na okolie, nechcela som skončiť rovnako. Vybrala som mu z krku nôž, ktorým som tomu dievčaťu prerazala púta a naśledne som si ho schovala za stehno.
"Sama tu neprežiješ, ani v pustatine.. poď so mnou a ja ti zaručím relatívne bezpečie, aspoň na teraz." Súrila som ju no skôr než stihla nejak protestovať, som ju chytila za ruku a tiahla som ju k okraju tržnice. Po ceste som podobne ako Med brala všetko, čo by mi mohlo pomôcť k prežitiu, rovnako ako ostatným. Dokonca som sa aj dostala k zbrani. No trocha iným spôsobom, enž by si jeden mohol myslieť. Niekto ju totiź priloži k mojej hlave a ja som bleskovo využila moje schopnosti v disarmingu. Síce som musela pustiť dievča ale.. mala som zbraň a on skončil s dierou v hrudi. Nevedela som však zbrane moc pouźívať a tak som sa na chvíĽku pozrela na to dievča. Rýchlo som ju však strhla za jeden zo stolov, ktorý som prevrátila aby pôsobil ako štít. Predsa len sme boli pomerne jednoduché terče.
"Vieš s tým narábať?" Spýtala som sa jej a poukázala som na zbraň. Chcela som jej ju dať. Nemyslela som si, že ma strelí.. ak teda mala aspoň nejaký pud sebaprežitia.. musela vedeiť, že sama v pustatine neprežije ani pol dňa.

Alex

Skoro som vykríkla od desu keď sa môj únosca zložil na zem z nožom v krku. Pri páde na zem som si nepekne narazila čeľusť a z očí mi vyhŕkli slzy. Bolelo to dosť...
... no moja záchrankyňa mi nedala čas fúkať si zranenie. Bola to ona, šialené dievča ktoré sa pustilo do boja s mutantom. Stále mi nebolo jasné či je hrdinka alebo šialenec. No podľa jej ''brnenia'' som videla že patrí k hnusákom, a to nikdy neznamenalo nič dobré. Otec sám hovoril že u hnusákov medzi mužmi a ženami neexistuje takmer žiadny rozdiel, všetko sú to rovnaké zvery. V tomto prípade sa nedalo spoľahnúť ani na to že by mi nejako uľahčila život.
Jej ''relatívne'' bezpečie znelo príjemne, no jej slová boli jed. V tejto chvíli mi to však bolo jedno. Ak nepôjdem s ňou, pôjdem s iným hnusákom. Nemala som na výber. A mala som aspoň nejaký dôvod ísť s ňou, predsa len, postavila sa proti tomu mutantovi. Na premýšľanie nebolo času a tak som sa rozbehla za ňou. Zdalo sa že je schopná a mám pri nej väčšiu šancu prežiť tento chaos.
Ani som si nevšimla, no zdalo sa že sa pokúsil niekto zastreliť. Jej rýchlosť bola blesková a kým som si uvedomila o čo ide, muž umieral na zemi.
Prudko ma strhla za ruku a vletela som za stôl. A kým som sa otriasla, ponúkala mi zbraň.
Nechcelo sa mi tomu veriť. Hnusáčka mi dobrovoľne do rúk dáva zbraň? Bolo to potvrdené, je naozaj šialená.
V každom prípade, neplánovala som sa s ňou hádať a pištoľ som rýchlo schmatla do rúk. So zbraňou v rukách sa mi myseľ vyjasnila, a cítila som sa omnoho bezpečnejšie. Konečne sa môžem obrániť. Pousmiala som sa na hnusáčku a veľavýznamne prikývla.
''Samozrejme, že viem.'' 
V tom blízko ku stolu priletel odistený granát. Jeho dopad si všimlo aj niekoľko bitkárov a strelcov, a všetci sa z okolia rozbiehli preč. Pri pohľade na granát som sa preľakla, rýchlo vyskočila na nohy a ustúpila niekoľko krokov, no to nebol najlepší nápad. Zakopla som o niečo pevné a nemotorne sa zapotácala a začala padať na chrbát.
Som ja ale sprostá!

Zbraň som jej nechala a len som prikývla. 
"To je dobre, budeš to potrebovať." Predsa len, keby že nevie strielať, k čomu by nám bola? Nemohli sme ochraňovať jeden druhého, jednoducho sme na to neboli dostatočne veľký. Niečo mi ale hovorilo že po dnešných udalostiach Laby prestanú s ostatnými obchodovať, predsa len.. takýto bordel.. kto by si nśaledne neprestal dávať pozor? Jedna z väčších raiderských skupín a takto to dopadne. Dopadlo však aj niečo iné a to.. granát priamo k našim nohám. Toto bol problém, no neváhala smo ani sekundu. V pustatine a hlavne pri takejto situácií človek nemohol rozmýšľať. Riadil sa inštinktami a to som teraz spravila aj ja. Len čo som zaregistrovala prvé cinknutie granátu, schmatla som ho do rúk, šmarila ho mimo a prikrčila som sa za stôl, popri čom som potiahla aj to dievča, aby tiež malo aspoň ako takú ochranu.
"Musíme odtiaľto vypadnúiť... vozidlo by bolo dokonalé ale.. hmm.." Možno nejaké nájdeme? Aj keď bolo viac než možné, že je väčšina vozidiel preč. No možno sa Labám podarilo situáciu zľahka upokojovať a tak im nikto nič nečorkol.
"Poď poď poď!" Skríkla som na ňu keď sa ozval výbuch a v momente som vyrazila z nášho úkrytu smerom k východu. Išli sme skôr spoza jednotlivých stanov a drevených "búdiek" v ktorých sa predávali veci. Nechcela som ostávať na očiach na otvorenom priestranstve. Mojim cieľom bolo odtiaľto zdrhnúť v nejakom vozidle, keďže by to bolo najistejšie.

Alex

Granát vybuchol niekoľko stotín po tom ako ho Bara odhodila preč. Nejaký idiot ho musel dlho držať v ruke, a prežili sme len vďaka rýchlym reflexom Bary. Odpálil sa počas letu vzduchom a výbuch a tlaková vlna spôsobila ešte väčší chaos. K nám sa plamene nedostali, no môj sluch na chvíľu prestal fungovať. Stratila som rovnováhu a skoro spadla na zem. Oboma rukami som si chytila uši a poriadne zatlačila. Bolo to nepríjemné, bolelo to... ale ona sa chcela znova hýbať, niekam ísť! Nechala som sa ťahať za ruku a ani som sa nesnažila dostať sa z jej zovretia. Aj tak by som niekde zakopla, v takomto stave.
Ale podarilo sa mi z neho rýchlo dostať, našťastie. Laby mali vozidlo, niečo pojazdné, v čom niesli otrokov na predaj... ale kde... kde to bolo? So zahmlenými očami som sa rozhliadla a potom si spomenula.
''Tam... tam! Je tam nákladiak.'' Ukázala som smerom za jeden z väčších stanov, pravdepodobne ten v ktorom dočasne sídlil vodca Láb. A počas presunu som videla že v nákladiaku bolo dosť paliva aj na dlhú cestu.
V hlavnej časti kempu nebolo mnoho ľudí, no hlavný stan stále strážilo niekoľko Láb s vytiahnutými zbraniami. Nemali ste príliš veľa času - Laby začínali dostávať bitku pod svoju kontrolu a väčšinu bojovníkov rozohnali do okolia, a tých čo pokračovali, jednoducho zastrelili. Po mutantovi nebolo ani stopy. Cez kemp ste ale neprebehli bez povšimnutia...
''Hej! Stojte!'' Ozvalo sa za nami. Zozadu pribiehali dve Laby so samopalmi, a na pomoc im bežal aj tretí. Boli príliš ďaleko na to aby mohla moja záchrankyňa využiť svoje päste.
Keďže sa nekryli a nepredpokladali že sme ozbrojené, niekoľkokrát som za seba vystrelila. Laby sa strhli a vleteli do úkrytov. Na potvrdenie som prihodila ešte niekoľko výstrelov, no to nám nepomáhalo - na pomoc sa z každej strany blížili ďalšie Laby.
V tejto chvíli som nevedela čo robiť. Tá pištoľ nestačila, nie na toľkých... zostávalo nám len bežať. Bežať a nepozerať za seba, a ukradnúť ten bus.

Bara

Bolo vidieť, že je z toho omnoho viac vyvedená z miery, než ja. Asi nemala príliš bojových skúseností, ani skúsenosti s výbuchmi no.. čo už. Stihla si vôbec pred tým zakryť uši? Na tom teraz tak veľmi nezáležalo. Na jej pokyny sme zamierili k stanu a naozaj som sa ponáhľala. Čo sa však stalo ďalej, mi pomerne vadilo. Alex začala strielať, takže im dala dôvod na to, aby tiež strieľali po nás. 
"Bež tak rýchlo ako len vieš!" Prikázala som jej a tľapla som ju po chrbte, aby som ju popohnala. Sama som sa rozbehla k stanu a k strážnikov, ktorý tam boli. Znova som sa činila vlastne mojimi hádzacími nožmi, ktoré som bleskurýchlo hodila smerom na ich hrdlá, alebo ak ich mali zakryté nejakým brnením tak na inú časť tela. Popravde som dúfala, že tí za nami nie sú moc dobrý strelci. Predsa len u Raiderov sa dobrých strelcov našlo len málo. Popri behu som si na rukavicu pripevnila bodec. 
"Strieľaj len na tých pred tebou! Neotáčaj sa!" Prikázala som Alex, keďže ja som svoje nože už vypitvala a veci čo som v tomto chaose získala, boli preč, niekde v častiach, kde prebiehala aukcia o otrokov. Mala som v pláne zoseknúť každého Raidera, ktorý by sa mi teraz postavil do cesty. Rozdiel by robili asi len ľudia gangu, do ktorého som patrila.

Alex

Ako som mohla vedieť, že po nás neplánujú strieľať? Držali v rukách zbrane, mali ich namierené... nechcela som riskovať že nás strelia do chrbátov. Ak by sme pokračovali v úteku, aj tak by po nás začali páliť. No teraz na tom nezáležalo. Z okolia sa nás spustila streľba, a to hneď z niekoľkých strán. Laby sa však nemohli starať len o nás, rôzne na nich útočili aj iní raideri, a dve mladé dievčatá boli rozhodne menej dôležité a menej nebezpečné ako mohutní a agresívni hnusáci.  
Bežala som rovno k nákladiaku. Dvere na strane vodiča sú otvorené! Dnes mám teda šťastie! Pribehla som k dverám a pokúsila sa nastúpiť, no v tom sa mi pred očami zjavila hlaveň loveckej pušky. Od desu som skoro zabudla dýchať, a ani sa mi nepodarilo vykríknuť. Ozbrojenec hlavňou odsotil moju hlavu nabok, a ja som s ním nehádala. Ozval sa výstrel. Moje uši sa zmenili na ostrú bolesť a od prudkého zvuku pušky mi skoro vybuchla hlava. Vyhŕkli mi slzy a znova som sa zapotácala. Toto bojisko nebolo pre mňa...
Niekto, alebo niečo ma schmatlo, prehodilo za ruku a ja som sa objavila na spolujazdcovej sedačke. 
''Pripútaj sa.'' Zaznel chrapľavý hlas. Ozval sa ďalší výstrel a osoba za volantom zatvorila obe dvere do nákladiaku. Loveckú pušku hodil vedľa seba, no mne to bolo celkom jedno. Vnútri som sa cítila bezpečne, predsa len, tento nákladiak bol obrnený tak že by vydržal údery mutanta. Do skla vletelo niekoľko nábojov, no neurobili mu nič. Ghúl dupol na plyn.

Strážnici začali po Bare strieľať, no videli že sa k nim blíži rýchlo a tak sa jeden z nich hodil dovnútra stanu. Druhý priamo do krku dostal vrhací nôž, padol na zem a chytil sa za prebodnuté hrdlo. Baru trafilo niekoľko nábojov, no našťastie ju ochránili kovové časti brnenia ktoré na sebe mala.
Náhle započula a videla ako nákladiak naštartoval, a začal sa hýbať. Laby svoju pozornosť obrátili na neho a pokúšali sa ho zastaviť. Smerom k nemu nahádzali niekoľko výbušnín a puškami sa pokúšali odstaviť gumy.


''Na to nemáme čas, zabijú nás.'' Odvetil ghúl pokojne na moje protesty a s nákladiakom vychádzal z kempu. 
Ale ja som ju tam nechcela nechať, najmä keď som tušila že ju nezabijú, ale budú ju mučiť...
Jednou rukou som schmatla jeho ruku a druhou volant. Nohou som kopla do jeho nôh, a ghúl zasyčal od bolesti. Do hrude som dostala úder, ktorý mi skoro vyrazil dych, no nevzdala som to. Auto sa začalo nebezpečne nakláňať.
''Tak dobre, dobre! Otočím to. Ale keď neprežijeme, si na vine.'' Zrúkol ghúl a prudko trhol volantom. Autom zamieril rovno do kempu a smeroval si to rovno na niekoľko Láb.

Nebolo celkom jasné čo sa v nákladiaku deje, no po tom ako odišiel z kempu sa začal vracať a tentoraz mieril na Laby, ktoré po Bare strieľali. Museli odskočiť na bok a to jej darovalo aspoň pár sekúnd.
Zadné dvere na kabíne za vodičom sa otvorili.
''Naskoč!'' Zakričalo mladé dievča a divoko ukazovala na dvere. Všimla si že nákladiak riadi akýsi ghúl.

Bara

V tom chaose sa mi to dievča stratilo, čo mohol byť problém. No rýchlo som skončila k mŕtvole ktorú som pred tým trafila nožom, zobrala som zbraň ktorá ležala pri nej a vypálila som po prvom raiderovi, ktorý by ma mohol ohroziť, aj keď som sa asi netrafila no, to bol detail.Mŕtvolu som plánovala použiť ako štít, no niekoľko guliek ma aj tak trafilo. Nejakým zázrakom mi strelili do ocelových plátov na rameni, čo guľku minimálne stlmilo. Mala som však v sebe priveľa adrenalínu na to, aby som pocítila nejakú ranu, ak náhodou tým kovovým plátom prešla. Veľká dodávka sa začala vracať, že by pre mňa? Dnes bol môj šťastný deň. Keď sa otvorili dvere, neváhala som dva krát a rýchlo som do nich naskočila a následne som ich za sebou zabuchla. Zbraň som pri tom stále mala v jednej ruke, aj keď kovový hrot sa mi niekde urval.. asi mi do neho tiež strelili alebo čo. Naozaj zrýchlene som dýchala.. ani som si neuvedomovala kde presne som, čo sa okolo mňa nachádza či vôbec kto sa okolo mňa nachádza.

Alex

Podarilo sa jej naskočiť za jazdy, čo znamenalo že nemusíme zastaviť, a hnusáci nemali žiadny spôsob ako obrnené vozidlo zastaviť. Ghúl nákladiak znova otočil a vychádzal s ním z kempu. Do zadnej časti vletelo niekoľko ďalších striel, no autu sa nemohlo stať nič pokiaľ by po nás nestrieľali... niečím veľkým.
Chcela som sa cez okno pozrieť za nás, no ghúl ma stiahol naspäť a okienko zatvoril. Zasyčal niečo o tom, že je to nebezpečné pokiaľ sa nedostaneme z ich dostrelu. Mohli mať ostreľovačov, mohla to byť zablúdená guľka. Otrávene som si sadla a preložila ruky. Zdalo sa že hnusáčka, teda moja záchrankyňa bola v poriadku, možno mierne otrasená, ale nezranená.
Mala by som ju stále nazývať hnusáčkou? To že ma zachránila bola jedna vec, no stále patrila k nim... a určite sa jej presvedčenie, správanie a výchova nezmenili len za niekoľko minút.
Zvyčajne som bola zhovorčivá, ale v prítomnosti dvoch cudzincov to nebolo jednoduché. Chcela som sa ich spýtať na mená, ale obaja boli rozrušení a ja sama som nebola práve v najlepšom stave.
Ale teraz nás museli zaujímať dôležitejšie veci - v spätnom zrkadle som uvidela čosi... autá. Prenasledujú nás! Zamykala som ramenom ghúla a ukázala na zrkadlo. Ani sa len nepozrel. Nepatrne pokýval hlavou na znak že o tom vie.
''Hej, ty.'' Pozrel sa na ghúl na Baru.
''Vzadu sú zbrane. Pokús sa zbaviť tých idiotov za nami.'' 
Ale ja som vedela strieľať! A lepšie! Jednoznačne!
''Ja idem tiež.'' Zrúkla som na neho a vyskočila zo sedadla. Chcel ma zastaviť, no bola som naňho moc rýchla. Vedela som že ma bude chcieť zastaviť. Pripomínal mi niekoho...

Preliezla som cez zadné sedačky, tam kde bola hnusáčka, a potom vliezla do nákladnej časti. Bola tam tma, a na krabiciach a hlúpostiach čo tam boli rozložené som sa skoro prizabila. Nákladiak sa navyše triasol, predsa len, nejazdili sme po asfaltovej ceste.
V tom sa stalo niečo čo mi dnes už bolo dobre známe. Dnes je môj deň smoly a nešťastia.
Niekto ma zozadu chytil a priložil ruku na ústa. Začala som panikáriť, myslela som že ma chce udusiť... bol silný, ale pri ďalšom otrase som sa mu vyšmykla zo zovretia a poskočila napred.
''Pomoc! Ni.. niekto tu je!'' Zakričala som dúfajúc že ma hnusáčka znovu zachráni, a ja jej budem dlžná na celý môj život.
Mužský hlas kdesi predomnou nahlas zanadával.
Bara ten hlas spoznala. Bol to Medard.

Bara

Chrániče som si z ramien dávala dole a hodila som ich niekam pod nohy. Predsa len mi teraz len zavadzali a k ničomu ani neboli. Navyše ma poriadne tlačili, keďže to nebol žiaden pevný materiál a po streľbe na ňom ostali preliačiny, ktoré ma len tlačili.Pohodlnejšie som sa oprela o kreslo a na chvíľku som zatvorila oči. Potrebovala som vydýchnuť. Po tom ako moje telo opúšťal adrenalín, som cítila pomerne značný nával únavy. bol to celkom prirodzený proces. Jednoducho som makala na viac než 100% a teraz som si odpikávala moju daň.
nemala som však moc času na oddych, keďže nás čoskoro prenasledovali a mi sme sa ich museli striasť.
"Strieľať?" Uškrnula som sa. No skúsiť som to mohla. Možno ich aj trafím, nejakou náhodou. Zbraň som u seba mala, no muníciu do nej už moc nie. Len zopár zvyšných nábojov. Ako prvá sa však dozadu dostala ona, teda to dievča. Začala som sa tade ťahať tiež no taktiež som mala trocha problémy udržať. Tackala som sa a často som sa o niečo musela pridržať. V podstate som zatiaľ neprešla ani pár krokov. Započula som hneď dve pomerne zaujímavé.. veci. za prvé poprosila o pomoc, teda skôr to skríkla. Za druhé nadávky od nikoho iného, než Medarda. Takmer som sa zasmiala.
"Hej hej.. pokoj. Medard ty bastard.. to som si myslela že máš trocha rozumu a zdrhol si odtiaľ iným spôsobom heh.. " Zasmiala som sa, na čo som si sadla a snažila som sa nájsť niečo.. nejakú žiarovku, alebo niečo, čo by nám tu osvietilo priestor.
"Sleduje nás zopár áut.. cítiš sa dnes na prevetranie tvojich streleckých schopností?" Hovorila som pri tom a začala som hľadať nejakú minúciu do mojej zbrane, alebo nejakú zbraň a muníciu. Popri tom som však dávala pozor, aby náhodou nič nespravil tej mladej.
"Čo ostatný? nejaké správy?" Mohol ich stretnúť po úteku.. aj keď sme obaja vedeli, ako takéto veci prebiehajú. Šanca že sa znova stretneme je takmer nulová a ani sme sa o to nemuseli pokúšať. Naša skupina sa tým fiaskom definitívne rozpadla. Alebo sme sa od nej definitívne týmto útekom odtrhli.

''Všetci čerti sa tu zišli...'' Zamrmlal si ghúl pre seba, no nemohol riešiť čokoľvek sa dialo v zadnej časti auta. Snažil sa sústrediť na jazdenie, a to tiež nebolo jednoduché. Nákladiak síce dokázal prejsť cez väčšinu terénu, ale okolité prostredie naozaj na jazdu nevyhovovalo. A Laby mali najmä rýchlejšie autá. Bolo iba otázkou kedy vás dobehnú a nákladiak rozostrieľajú.

Med sa pri pohľade na Baru rozosmial a chcel ju objať alebo niečo v tom zmysle, no po ďalšom otrase si to radšej rozmyslel.
''Spustil sa ten bordel, tak som rýchlo našiel ostatných. Jul aj s nimi utekali, pokradli čo mohli, no mne sa podarilo oddeliť. Tak som sa ukryl na prvom mieste ktoré som našiel. Sem. Ale Jul mi povedal kam mieria... takže ich nájdeme.'' Vysvetlil v krátkosti Medard a na otázku Bary len rozhodil rukami. Med nebol slabý strelec, ale ani profesionál. Rozhodne nebol zvyknutý strieľať z idúceho auta na pohyblivé terče.
Vo chvíli keď ste si uvedomili že nevidíte ani vlastné nosy sa okolo vás rozsvietilo jasné svetlo.
Alex mala na ruke pripevnený akýsi nástroj, z ktorého vychádzala silná žiara. Zoširoka sa usmievala.
''Našla som ho! Môj kalibrátor!'' Z radosťou v tvári začala osvecovať otvorené bedne, ktoré, ako ste si konečne všimli, boli plné munície a zbraní. A koľko zbraní to bolo... Alex sa pri pohľade na ne ešte viac rozjasnila a od šťastia poskočila.
''Oni... oni majú plazmu? A lazer? Páni! To je...''
V niektorých bednách naozaj ležali lazerové a plazmové zbrane, na pohľad pomerne nové alebo používané len veľmi zriedkakedy. Med sa nechápavo poškrabal na hlave a spýtavo sa pozrel na Baru. Nebolo mu jasné prečo je to dievča tak nadšená zo zbraní, no niekedy mu to proste nepálilo.
Teraz ale nebola tá správna chvíľa skúšať nové zbrane. Alex zdvihla prvé zbrane z ktorými mala nejakú skúsenosť. Medardovi do rúk hodila loveckú pušku a sama si jednu tiež zobrala.
Med znova pokrčil plecami a zdalo sa že je z toho dievčaťa prekvapený. No bolo to príjemné prekvapenie. Prešiel do zadnej časti nákladného priestoru a oboma rukami sa zaprel do nákladných vrát. Začali sa otvárať, a Alex nestrácala čas. Kým sa otvárali, cez škáru prestrčila pušku a po prenasledovateľoch varovne vystrelila.
''Nebudú nám stačiť len pušky... treba niečo... väčšie... silnejšie... potrebujeme...'' Rozhovorila sa Alex, svoju pušku vrazila do rúk Bary a potácavo prechádzala okolo otvorených bedien. 
''Niečo... niečo tu musí byť. Nejaký poriadny kaliber. A... ah, mám to! Odkiaľ ju vôbec majú?!'' Pokračovala keď sa zdalo že úspešne našla niečo efektívne a niečo čo presne chcela.  
Z podlhovastej bedny vytiahla akúsi pušku a pritom ju držala ako svätý grál. V očiach sa jej blýskalo. Problém bol v tom, že zbraň nedokázala ani poriadne udržať v rukách. Bola to ostreľovacia puška, ale... zároveň to mohol byť malý kanón. Ak by z tej zbrane niekto mohol strieľať, musel to byť Medard. Ten sa len tak tak stihol ukryť keď sa po ňom cez otvorené vráta spustila streľba. 
Váš vodič musel urobiť prudkú zákrutu, lebo cez nákladný priestor preletelo niekoľko debien, Medard vyletel do opačnej steny a dievča letelo kamsi smerom von. V rukách Alex stále držala zbraň, ktorá ju aspoň mierne spomalila, no kompletne stratila rovnováhu a rútila sa rovno k otvoreným vrátam.

Bara

"Kde sa máme stretnúť?" Spýtala som sa následne no nemala som moc čas na rozprávanie. Všetko sa dialo pomerne rýchlo. Predsa len stále boli za nami. Aj keď to dievča rozsvitilo svoju vec na ruke a priestor zahalilo svetlo, pomyslela som si, že máme celkom šťastie. Aspoň nás pravdepodobne nebudú chcieť vybúrať alebo zničiť nejakým rpgčkom. Predsa len by prišli o toto malé bohatstvo. Sledovala som tých dvoch no zrazu po nás začali strielať a ja som si len uvedomila, že mi do rúk dievča vložilo nejakú pušku. Teda ja som skôr keď už strelné zbrane.. tak brokovnice, no aj tak.. lepšie než nič. Prikrčila som sa, aby ma náhodou nezasiahla nejaká guľka no ghúl za volantom ten volant strhol a všetci tu začali lietať. Chytila som sa nejakej ťažšej krabici a nejak som to ustála, aj keď to dievča letelo smerom von. Rˇychlo som ju zdrapla za oblečenie a stiahla som ju rukou späť do auta. 
"Dávaj si trocha pozor... pozri sa do akých problémov ma pokus o tvoju záchranu dostal, nemienim o teba teraz prísť sakra.." Oborila som sa na ňu a a sama som zaćala rpehĺadávať kravice.. no skôr kvôli niečomu inšiemu.. granátom, výbušninám a podobne.

Alex


Mala som šťastie, alebo teda to skôr boli rýchle reakcie hnusáčky. Ak by som vypadla, tie Laby by ma zajali, znova uväznili a predali ako otrokyňu... alebo by sa ma možno okamžite zbavili za problémy ktoré som im spôsobila. 
Hnusáčku som zo seba striasla a zamračila sa.
''Ja som o tvoju záchranu nežiadala.'' Neviem prečo si myslela že je odrazu mojou matkou alebo čosi, no ona sama sa postavila proti mutantovi. Ja som o seba vedela postarať dobre, môjho ''majiteľa'' by som sa zbavila zakrátko, rovnako ako toho starca. To len ona spôsobila ten chaos, v ktorom som niekoľkokrát skoro umrela. Jej myšlienkové pochody mi nedali pokoj, no práve na to nebol najlepší čas.
Hnusákovi, jej priateľovi alebo ktovie kto to bol, som podala ostreľovačku a poznamenala aby na ňu dával pozor. Mala väčšiu hodnotu ako všetky naše životy, tento nákladiak a jeho celý náklad, a môj predpoklad bol, že Laby nás prenasledujú najmä kvôli nej. 
Bolo jasné, že z tejto zbrane ešte nikdy nestrieľal, no stále to bola ostreľovačka, a zdalo sa že s tými narábať vedel.
''Skús trafiť motor, je vpredu.'' Povedala som a ukázala na jeden z obrnených džípov. Med chvíľu mieril a čakal kým sa nákladiak prestane tak triasť. No v správnu chvíľu vystrelil a obrovský náboj preletel medzi dvoma džípmi.
''Sakra!''
Podala som mu niekoľko nábojov a dúfala, že trafí aspoň raz. To by celkom mohlo stačiť.

Bara hľadala, a našla. V trasúcom sa aute to bolo obtiažne, no teraz pozerala na bedne vystlané akousi slamou, v ktorých ležali ako vajcia granáty, dynamity, snáď aj iné výbušniny.

''Hej, nechajte si to na neskôr, snažím sa ich trafiť, dofrasa!'' Skríkol Medard keď Bara začala lomcovať s tým dievčaťom rovno pri jeho hlavni. A samozrejme Laby neprestali strieľať, a okolo Alex preletelo niekoľko nábojov.
Ghúl započul čo sa deje, a asi sa mu nezdalo ako sa Bara správa k Alex, no bez varovania prudko dupol na brzdu. Nikto to nečakal a ani nemohol čakať. Medard znova zanadával, ostreľovačka mu vrazila do tváre a chrbátom v plnej rýchlosti vletel do bedien v prednej časti nákladiaku, ktoré sa tiež preleteli tým smerom.
To isté sa stalo aj Bare a Alex.

Alex

Poďakovala by som mu, no na to som nebola v správnom stave. Zatiaľ čo ma hnusáčka držala a správala sa ako úplný idiot v takto kritickej situácii, náš vodič nezaháľal a dal najavo svoju nechuť k hnusákom. A spravil dobre.
Nevidela som kam letela hnusáčka, no ja som sa dostala cez predné dvere rovno na zadné sedadlá, kde ghúl len neveriacky krútil hlavou.
''Tie slepačie mozgy... dúfam že si v poriadku.'' Zamračil sa a cez dvere do zadnej časti namieril cez moje rameno zbraň.

Akonáhle zabrzdil, autá prenasledovateľov to nečakali a boli tak rozbehnuté že v momente nákladiak predbehli a veľkou rýchlosťou pokračovali ešte niekoľko desiatok metrov. V tejto chvíli sa otáčali a začali páliť do predného skla, ktoré však ich náboje celkom ignorovalo.
''Budeme spolupracovať?'' Zakričal ghúl otázku smerom do nákladnej časti.

Bara

Mala som chuť ju z toho auta vyhodiť. Ten Ghoul mi však moje plány prekazil.. rozhodne sa na moju čiernu listinu dostal aj on. Prudko som narazila do steny, ktorá oddelovala šoférovú kabínku od nákladného priestoru a zosypala som sa k zemi.
"Ja ich k*rva zabijem oboch." Treskla som päsťou do podlahy auta no keď som zodvihla hlavu, mierila na mňa hlaveň Ghoulovej zbrane. To nebola moc dobrá situácia, nie pre mňa. Bolo mi však jasné že im musí byť jasné, že jedny bez druhých neprežijeme. Oni postrádali bojovú zložku... aspoň som si to myslela. On mohol byť dobrý šofér a ona mohla dobre strieľať no nám dvom sa v boji nemohli rovnať.
"Med.. stojíme... " Podotkla som, po čom som sa odvrátila hlavou od pušky a schmatla som z krabice niekoľko granátov, brokovnicu s kotúčovým zásobníkom a vyrazila som si to von z auta. Sedieť v ňom takto, bola pomerne blbosť. Aspoň som si to myslela. Predsa len ak by sme aj znova naštartovali a začali utekať, nikdy by sme ich za jazdy netrafili. Ak aj áno, tak len náhodou..a táto vec musela mať väčśiu spotrebu než ich menšie autá. Trebalo sa ich zbaviť pekne postarom. Prikrčila som sa za kraj dodávky a odistila som jedne z granátov. Následne som rýchlo vykukla a hodila som po jednom z áut práve ten jeden... znova som sa zastrčila s rukami na brokovnici pripravená strieľať v momente, keď popri nás ich autá prejdú.