Nový svet

Sasha

Mali sme šťastie, naozaj všetci išli za alarmom alebo sa riadili svojimi inštrukciami a tak sme mali v podstate voľnú cestu. Každopádne som sama vedela, že nás na konci bude čakať nejaká ochranka. Za prvé nikto nemal také šťastie, a za druhé to bol predpis. Miestami sme sa plížili, miestami pobehli a miestami len prebehli cez miestnosti, celá naša akcia zrazu znela ako dosť.. nereálna. Boli sme amatéri, všetci, dokonca aj v tom z čoho sme spravili skúšky. Začala som pochybovať o úspešnosti. 
Moje pochybnosti ešte narástli, keď sme narazili na Mrena, posledná prekážka medzi nami a slobodou.. bohužiaľ dosť nepríjemná. mala som ho rada. Bol to veľmi príjemný muž a tak som dúfala, že nás nechá prejsť.. aj keď som o tom pochybovala.
Po jeho slovách Igor vytiahol z tašky 9mm pištol a ja som sa zhrozila. Netušila som odkiaľ ju má, nemal ju mať.. niekto ako on so zbraňou. Toto nedopadne dobre.
Sama som tu nemala žiadne slovo, v podstate som do tejto partie ani nemala patriť a tak som sa Igora nesnažila presvedčiť.. navyše by ho to ešte len naštvalo.. a navyše som sa ho bála, hocikedy ma mohol zastreliť.. začala som si myslieť že je toho schopný.

''Igor, odlož tú zbraň.'' Zašepkal Roland potichu a približoval sa k Igorovi.
Na plánované omráčenie už ale nebol čas. Akonáhle Igor vytiahol tú zbraň a Mren ju uvidel, bolo jasné že sa nedá nič robiť. Celá situácia mohla skončiť len zle. A pravdepodobne niekoho smrťou.
''Prestaňte s týmto bláznovstvom, a ty Igor... okamžite zlož tú zbraň.'' Vyzval ho Mren ešte posledný raz. Igor však nečakal a zo zbrane vystrelil. Ako sa dalo očakávať, náboj letel mimo a Mrena netrafil. Predsa len, nikto z vás nikdy zo skutočnej zbrane nestrieľal. Mren pohotovo uskočil dozadu a zamieril na Igora svojou 10mm pištoľou. Medzitým sa však Peter rozbehol smerom na Mrena s úmyslom zraziť ho na zem a omráčiť ho. Igor pokynul aj ostatným aby ho nasledovali. Mren bol síce skúsený strážnik, ale proti malému davu šiestich mladých ľudí nemal šancu. S Petrom sa pustil do bitky a vy ostatní ste prebehli cez dvere, ktoré Mren strážil. Igor sa očividne o Petra teraz nezaujímal, možno mu bolo jedno čo sa mu stane.
Vošli ste do miestnosti, v ktorej ste predtým boli len raz v živote, a to pri školskej exkurzii, kde vám učiteľ vysvetľoval históriu vaultu. Tie pevné titánové dvere, to bolo všetko čo ľudí vo vaulte oddeľovalo od hrôz vonkajšieho sveta. Ale to nemusela byť pravda. Možno to celý čas bolo len jedno veľké klamstvo...
Mechanizmus otvárania vedel len Igor, z akýchsi otcových dokumentov. Nebolo to nič zložité, predsa len, do tejto časti by sa nikto nemal dostať. Prakticky ho však neovládal.
''Chvíľku ma kryte. Musím to tu rozlúštiť.'' Rozkázal Igor a zavolal k sebe Agátu a Rolanda na pomoc. Vasilovi podal svoju zbraň aby pomohol Petrovi a strážil dvere.
Peter stále na zemi bojoval s Mrenom, no ani jeden z nich nedokázal získať prevahu. Vasil sa zľakol a zbabelo hodil zbraň do rúk Saši.
V tom do chodby vošiel niekto ďalší. Bol to jeden z mechanikov, ktorý pravdepodobne našiel omráčeného dozorcu a išiel rovno sem. Uvidel bitku Petra s Mrenom a na druhej strane za dverami Sašu zo zbraňou v ruke.
''Zastreľ ho!'' Zahučal Vasil smerom na Sašu a ukázal na mechanika, ktorý sa dával na útek.

Sasha

Celá situácia sa hrozne skomplikovala. Bola som rada, že Igor netrafil a nezastrelil Mrena. Aj keď sa do neho teraz pustil Peter a mi sme mali voľnú cestu. Pribehli sme až k obrovskému mechanizmu ktorý už len trebalo zapnúť.. alebo čo.. a otvoriť obrovské okrúhle dvere do vaultu, alebo v našom prípade z Vaultu. Zrazu sa mi v rukách ocitla zbraň. Nebola som šak o nič šikovnejšia než Igor no rozhodne som nebola taký blázon, aby som sa niekoho pokúsila zabiť. Keď sa tu objavil jeden z mechanikov, ktorý následne začal utekať. Namierila som na neho zbraňou. Nejakú teóriu som ovládala, aj keď to z praxe zatiaľ nič. Nevedela som si zatiaľ zviknúť ani na váhu pištole. Skúsila som však namieriť mechanikovi do nôh, nechcela som ho zabiť. Nechcela som ani strielať ale môj osud bol tak či tak spečatený a tak som vystrelila, pre istotu tri krát. Ak som ho však do nohy trafila už na druhý tak tretí krát som potom nevystrelila. Ruky sa mi celkom triasli, takže bolo dosť možné že som sa netrafila.

Možno to bolo šťastie, možno nešťastie, no Saša sa netrafila ani raz. Nemusela nikoho vážne zraniť, ale zároveň ste mali o to väčší problém. Muž pravdepodobne zavolá ostatných a vám zostáva len veľmi málo času. Petrovi sa konečne podarilo vyhrať. Bol poriadne dobitý, a Mren ležal na zemi, no nebol omráčený. Peter mu zobral zbraň a postavil sa, no bolo očividné že dostal poriadny výprask, a tak sa trocha potácal.
Ozval sa však nový zvuk. Kvílenie poplašného zariadenia bolo prehlušené kvílením hlavných vstupných dverí. Ten zvuk bol taký nepríjemný a hlučný, že ho musel počuť celý vault.
Igor začal nadávať a ostatní sa vyplašene pozerali do chodby. Na ceste sem už musel byť celý vault, akonáhle si uvedomili že to celé bol falošný poplach. Peter chcel zatvoriť dvere do chodby a zablokovať ich, no to už nestihol. Do chodby vbehol jeden zo strážnikov a zamieril na Petra.
Pohotovo zareagoval a vystrelil smerom pred seba. Zo zbrane začal strieľať ako zmyslov zbavený na každého kto do chodby vošiel. A predsa len niekoho trafil. Strážnik sa zložil na zem, a zdalo sa že bol mŕtvy. Guľka mu prestrelila krk. Peter sa otočil a chcel uniknúť, no on sám do chrbátu dostal guľku. Vykríkol a spadol na zem.
''Aaarg... pomôžte mi!'' Skríkol zúfalo v bolestiach a rukou sa načiahol po Vasila. Ten len vystrašene odstupoval, Petrovu ruku nohou od seba odkopol a utekal k otvárajúcim sa dverám.
Nebolo viac času. Igor, Agáta aj Roland sa presunuli cez úzku časť otvorených dverí, za nimi rýchlo prebehol Vasil a zostávala už len Saša. Peter ležal na zemi v kaluži krvi, a pomôcť sa mu už pravdepodobne nedalo. Za Sašou sa ozýval krik a streľba...

Hluk vaultu sa akoby vyparil a vy ste vošli do tmavej a chladnej jaskyne. Cez otvorené dvere neprešiel nikto. Obyvatelia vaultu ukončili svoje prenasledovanie pri vstupných dverách a len na vás kričali, aby ste sa okamžite vrátili. Jaskyňa sa tiahla ešte niekoľko desiatok metrov, až ste uvideli malý otvor v strope, ku ktorému viedol hrdzavý rebrík. Igor aj ostatní po ňom rýchlo vyliezli a cez poklop ste vyskočili von.

Oslepujúce svetlo. To bola prvá vec ktorú ste videli a cítili. Zvláštny vánok vetra, ťažký teplý vzduch, podivná vôňa, či smrad? Pocit, akoby ste vošli do celkom nového, iného sveta. Malý kruhový poklop z ktorého ste vyliezli bol uprostred akejsi budovy, z ktorej teraz zostávali už len štyri steny, bez stropu. Vybité okná, trosky... táto budova kedysi mohla mať aj niekoľko poschodí. Teraz to bola len ruina. V diaľke ste uvideli výškové budovy, ktoré boli v podobnom stave.
Aspoň na prvý pohľad sa zdalo, že to tu nebude tak krásne ako na obrázkoch.

Sasha

Petrovi sa pomôcť nedalo. V podstate to bol prevažne.. jeho problém, že začal strieľať a že zastrelil strážnika. Neplánovala som tu ostať kvôli nemu. S pištoľ som si len rýchlo zastrčila do vrecka nohavíc, ktoré som zazipsovala a ešte som sa stihla natiahnúť po páčidlo, po čom som sa však rozbehla smerom von z Vaultu za ostatnými.

Snažili sa na nás krićať, aby sme sa vrátili a nešli ďalej. Nenasledovali nás však. Zrazu som dostala hrozný pocit, no ešte stále som v sebe mala adrenalín a tak ma zatiaľ tento pocit nijak neovládol. Prechádzali sme cez tmavý tunel až k meistu, kde sa nachádzal hrdzavý rebrík. Teraz sme už mali viac menej čas a ja som rebrík nechcela zbytočne preťažiť, preto som počkala kým vylezú ostatný, po čom som po ňom vyliezla aj ja. Vytiahla som sa cez otvor hore a len som sa zošuchla na zadok kúsok od neho. Sedela som na betónovej dlážke, popraskanej a zničenej. Nevedela som poriadne ani len popísať to, čo som videla. 

Nebol to však pohľad, ktorý som vidieť chcela. Celá som sa roztriasla a dokonca som aj začala kašľať kvôli nefiltrovanému vzduchu, na ktorý som moc nebola zvyknutá. Rukou som si pretrela oči, ktoré mi trocha začali slziť. Nebolo to však od plaču, proste som vôbec nebola zvyknutá na toto ovzdušie. Nebola som však schopná slova. Všetko bola lož, aj keď neplánovaná. Nečakalo nás tu nič.. žiadne úžasné veľké mestá či podobne. 
"Č... čo.. čo teraz? Nie je tu nič.. len ruiny.. " Spýtala som sa skpinky, ktorá ma na toto nahovorila.

Igor aj ostatní mlčali a len neveriacky pozerali okolo seba. Natoľko tým obrázkom a príbehom uverili, že to teraz uvideli, bolo neuveriteľné. Vo svojich mysliach odmietali realitu, a nechceli uveriť tomu čo tu hore skutočne celý čas bolo. Vasil, Agáta a Roland sa nezmohli na slovo. Len zničene sedeli na troskách a s otvorenými ústami hľadeli na svoje okolie, na oblohu a na slnko.
Ako prvý sa uvedomil Igor.
''Je to len ďalší klam... faloš... sme v akejsi virtuálnej realite. V tých papieroch, písalo sa tam... písalo sa tam že virtuálna realita existuje. Chcú nás oklamať, chcú aby sme sa vrátili naspäť. Toto... nemôže byť pravda.'' Koktal nahlas Igor, no zdalo sa, že sám si nie je istý tým čo tvrdí. Vasil sa pustil do tichého vzlyku. Peter bol jeho dobrý kamarát, a teraz na neho doľahla celá situácia. Pri úteku sa zľakol, nevedel mu pomôcť. Nechal ho tam...
Igor ho zahriakol, postavil sa a prešiel k jednému z okien. Bola to teda skôr diera v rozbitej stene. Vyzrel von na ulicu. Bolo tu všetko podobne zničené. Ulicu lemovali vraky áut a rozbité časti budov. 
''Nikoho nevidím. Hovoril som, je to len ilúzia. Sme niekde pri meste, v meste... boli by tu ľudia. Mŕtvi či živí.'' Poznamenal Igor tvrdým ale roztraseným hlasom. Roland len krútil hlavou. Agáta sa vydala za Igorom a vyzrela na ulicu.
''Ja... ja neviem. Vyzerá to tu skutočne.'' Povedala potichu.

Sasha

Sedela som na zadku. Narozdiel od ostatných som neprepadávala až takej panike, že by som nedokázala uveriť tomu čo vidím, bola som realistom. Sama som sa začala sústrediť skôr na pip-boy. Preťukávala som sa cez rôzne možnosti až do miest, ktoré som pred tým vôbec nepotebovala.
"Tieto stroje.. sú zostrojené a naprogramované tak, Že by sa Vaulty sami raz otvorili.." Povedala som. Toto som si všimla už pred tým. Bola tu napríklad mapa kde bolo repsne zobrazené kde teraz som, taktiež čas a podobne.. očividne to odniekadiaľ muselo chytať signál, aby to všetky tieto súradnice zozbieralo. Sama som zapla položku rádio a snažila sa naladiť nejaký signál. Pochybovala som, že tu chytím signál z Vaultu, no možno.. niekto niekde.. niečo vysiela. Nejaké informácie z ktorých by sme sa niečo dozvedeli.

Zvuk nastavovania rádia ostatných poriadne vyplašil. Roland sa zdvihol, podišiel k Saši a sledoval displej jej Pip-Boya. 
''Rádio? Tu? Snažíš sa zbytočne.'' Zakrútil hlavou a už chcel odísť, keď sa z Pip-Boya ozval iný zvuk. Už to nebolo len šušťanie statiky, bol to zreteľnejší zvuk. Dokonca sa zdalo že by to mohol byť hlas. A melódia. Mohla to byť hudba? Ako Saša štelovala svoj Pip-Boy ďalej, zvuk bol čoraz čistejší. Skutočne to bola hudba. Zdalo sa to celkom absurdné. Také krásne melódie v takom otrasnom svete? Kvalita zvuku nebola nič moc, ale skladba to bola prekvapivo dobrá.
[You must be registered and logged in to see this link.]
Na počúvaní starých klasík v týchto šedých ruinách civilizácie bolo čosi zvláštne, až trocha do smiechu. Vo vaulte ste samozrejme mali prístup k veľkému repertoáru hudby, avšak väčšina z nich sa dala zaradiť do komunistickej a socialistickej tvorby. Táto skupina spievala po anglicky, čo bolo nevídané pre komunistický blok. 
Po tom ako skladba dohrala, ozval sa ženský hlas, už v lepšej kvalite. Hovorila zvláštnym jazykom, akousi lámanou češtinou, slovenčinou a poľštinou. 
''Táák, a som späť. Dúfam, že som vám nechýbala po tie tri minúty. Počuli ste klasiku, Modern Talking - You're My Heart, You're My Soul... jednu z mojich obľúbených, ako dobre viete. Snáď mi odpustíte že ju púšťam niekoľkokrát denne. Ale nikdy nemôžeme zabudnúť na starú klasiku, to najlepšie zo sveta hudby. Nové generácie si tiež zaslúžia počuť tú KVALITU, čo poviete?...''
Mladý ženský hlas bol veselý a príjemný. Mohlo to byť rádiové vysielanie z rádiovej stanice ktoré existovali pred Spádom? Kde sa púšťala hudba a moderátor hovoril a komunikoval so svojimi poslucháčmi?
''Tu je rádio K-K-K-ATY, ako každý v šírej pustatine vie! Teraz si pustíme niečo iné. Istý dobrodinec mi doniesol prastaré platne, a tááá hudba... úžasné. Vypočujte si premiéru celkom novej skladby!
[You must be registered and logged in to see this link.]

Dokonca aj Igor sa upokojil ako ste počúvali rádio. Všetci sa posadili okolo a užívali si hudbu, no popravde ste asi aj dúfali, že sa dozviete nejaké novinky o svete. To predsa rádiá robili, nie?

Sasha

"Bingo." Povedala som si potichu, keď sa z môjho Pip-boyu ozvala hudba. Naozaj som chytila rádio, čomu som moc nechápala ale.. bola som rada že som si zobrala ponaučenie z niektorých sci-fi románov ktoré boli staré už niekoľko desiatok rokov, proste.. prvá vec čo treba v núdzi spraviť, vyhľadať nejaký signál, nejaké spojenie.. to sa podarilo. Nechala som hudbu pustenú, zatiaľ čo som menu nastavila do mapy. Všimla som si, že je aj tam ikonka nejakého skeneru, alebo niečo na ten śtýl a tak som ju zapla. Po pár sekundách Pip-boy trocha zablikal až nakoniec zachytil nejaký signál.. alebo niečo. Na mape sa ukázal štvorček a nad ním meno, aj keď to meno sa nedalo prečítať kvôli pravdepodobne softvérovej chybe.
"Niečo tam je.. " Povedala som a natočila som kompas ktorý sa nachádzal pod mapou tak, aby ukazoval predo mňa, teda natočila som tak ruku. 
"Tým smerom.. asi nejaká usadlosť alebo niečo. Nemali by sme tam ísť? Je tu slabá radiácia, ale stále radiácia, mali by sme sa vzdialiť. Zostávať na tomto mieste.. nevie, nepríde mi to bezpečné." Navrhla som a čakala na odpoveď ostatných.

Igor, ktorý po celý čas viedol skupinu, teraz len čupel na zemi a na Sašinu výzvu nijako nereagoval. Agáta sa ho pokúšala zdvihnúť, ale príliš sa mu nechcelo. Jediný kto sa ako tak javil schopný bol Roland. 
''Nepáči sa mi to. Môžu to byť zlí ľudia... ale myslím, že by sme tu skutočne nemali zostávať. Je to lepšie ako nič. Navyše nemáme takmer žiadnu vodu... a je tu dosť teplo.'' Povedal Roland rozhliadajúc sa na okolo. Podobné teploty ste nikdy nezažili. Jediní ktorí z vás s akým takým horúcim vzduchom mali skúsenosti boli mechanici, teda Roland a Saša. Horúci vzduch vždy vychádzal zo strojov, ale vždy to bolo len lokálne. Tu sa pred ním nedalo uniknúť. Začali ste sa potiť, a hrubé vault-suity sa vám nepríjemne lepili na kožu. Roland si zatiaľ vyhrnul len rukávy a rozopol sa, no nestačilo to. 
Agáta schmatla Igora a ten sa konečne postavil a kráčal s ňou. Vasil sa pomalým krokom viezol za nimi. Roland sa zaradil dopredu vedľa Saši. Budova v ktorej ste sa prvý krát objavili bola uprostred akejsi malej vidieckej usadlosti, ktorá bola celkom pustá, vyplienená a zničená. Výškové budovy v diaľke patrili pravdepodobne Ostrave, tá ale bola ďaleko a opačným smerom. 

Za horizontom začalo zachádzať slnko a vrhalo svoje lúče priamo do vašich tvárí. Pofukoval mierny vietor a jeho chládok postupne odohnával nepríjemné horúco. Pustatina sa ukladala na spánok. Zničené cesty zívali prázdnotou, zdevastované budovy ktoré ich lemovali tiež neboli práve živé a jediné čo sa tam dalo nájsť boli kopy krysieho trusu a neuveriteľný smrad. V takom prostredí by sa ani nedalo spať; čo ešte len žiť. Všetko len cesty, staré benzínové pumpy a popri cestách sa rozprestierali bývalé polia, na ktorých sa kedysi pestovalo. Ale to bolo pred dlhými rokmi, ešte keď sa na oblohe neobjavili bomby chrliace oheň. Z polí teraz už boli len neúrodné a fádne pustatiny z popraskanou zemou.

Na oblohe boli naraz slnko aj mesiac. Boli presne tak úžasné, ako ste o nich čítali, počuli a videli na obrázkoch, len teraz to bolo naživo. Boli nedotknuté ľuďmi, a preto na krajinu zničenú ľudstvom stále vrhali svoje príjemné životodarné svetlo, ktoré bolo neutrálne v otázkach vojny a mieru.

Napokon ste pred sebou zočil akési osídlenie. Krajina tu bola rovná a tak ste si ho mohli všimnúť už z veľkej diaľky. Na prvý pohľad vyzeralo že je obývané priateľskými, alebo aspoň neutrálnymi obyvateľmi. Nebolo vhodné vojsť do dediny v ktorej vás zastrelili alebo zotročili po prvom kroku. Dedinka bola ohradená akousi improvizovanou hradbou zo starých plechov, plotov a nepoužiteľných áut. Z odhadu mohlo v dedinke žiť približne štyridsať až šesťdesiat ľudí. Pred bránami stála akási karavána, zvláštne zvieratá naložené ťažkým nákladom. Nad vchodom do dediny visel názov: Kráľovce.

Sasha

"Nemáme moc na výber.." Povedala som znova potichu. Spád sa konal pred mnohými rokmi, nevedela som si predstaviť že by sme vôbec mohli nájsť napríklad nejaké jedlo či podobne. Budovy boli len trosky.. pochybovala som že sa v nich dá ešte niečo nájsť. Po chvíľke sedenia som si uvedomila že tu teplo naozaj je. Bolo to horšie ako v miestnostiach v ktorých sme pracovali, keďže tu sa tomu nijak nedalo uniknúť. Rukávy som už mala vyhrnuté a tak som si ešte o niečo viac rozopla vault-kombinézu a pomaly som sa postavila. Zobrala som do rúk znova páčilo a vydala som sa správnym smerom, pri čom som ich samozrejme čakala. Aspoň že nám do cesty hralo to rádio, čo trocha celú situáciu spríjemňovalo. Roland sa zaradil vedľa mňa a tak sme len kráčali smerom, ktorý ukazoval pip-boy, dúfala som že to nie je len nejaká vada..

Po niekoľkých hodinách cesty slnko začalo zapadať, no .. tu sa naozaj nedalo prečkať noc. Navyše.. bohvie čo sa živočíchov tu žili. Nemala som práve potrebné stretnúť nejakého mutanta, ktorý by celú našu skupinu roztrhal na kúsky, naozaj sme potrebovali nájsť tú dedinu čím najskôr. Nakoniec sme ju už z diaľky videli. Vyzerala.. že nepatrí k nejakým banditom.. aj keď som to nevedela nijak porovnať. Mala provizórne hradby a pred kvázi bránou stála karavána s divnými.. kravami, len mali dve hlavy. Kráčala som kupredu a dúfala som, že ma následujú, nechcelo sa mi tam ísť samej. Keďže už začínalo byť chladnejšie, znova som si zapla vault-kombinézu. Človek musel uznať že boli skonštruované dobre.

Po chvíľke kráčania ste dorazili k hlavnému vchodu - bráne, ak sa tak dala nazvať. Boli to rôzne plechy zvarené dokopy, a brána nevyzerala práve najpevnejšie. Ale to ani ''hradby'', ktoré boli vyrobené podobnou metódou a pomocou rovnakých materiálov. Oproti vaultu to vyzeralo komicky. Ako by ste sa ocitli v dobe o tisícky rokov skôr, a možno aj neskôr. Táto dedina rozhodne vyzerala akoby ju postavili za tri dni. Jej zjav sa nedal porovnať s výškovými budovami, ktoré ste videli v diaľke. Ale aj napriek tomu, tie budovy boli zničené a mŕtve, kým toto mestečko žilo. Hradby boli obvešané žiarovkami a lampami, a z vnútra dediny vychádzala silná žiara, čo znamenalo, že to tam celé musí byť vysvietené. Okrem toho ste cez hradby začuli aj pomerne hlasný ruch a hlasy veľkého počtu ľudí. Bolo to zvláštne, nič také ste predtým nepočuli. Prakticky žiadna skúsenosť z vaultu nemohla premôcť skúsenosti vonkajšieho sveta... nič ste nepoznali, nič ste predtým nevideli. 

Pred hlavnou bránou postával akýsi podivný robot, no ešte predtým vás zastavil postarší muž, ktorý sedel pri tých zvláštnych kravách. Pohľad to bol údivný, pretože kravy ste nikdy naživo nevideli, rovnako ako väčšinu zvierat. A ak si niekto pamätal, mali mať len jednu hlavu. Všetky zvieratá mali mať len jednu hlavu. 
Muž bol oblečený v akýchsi kožených a látkových háboch, rozhodne nie tak čistých ako vaše vault-suity. Bol obvešaný mnohými vačkami a vrecúškami, a na hlave mal čiapku. Podľa všetkého bol vlastník karavány. Pri kravách ešte postával iný muž, o mnoho mladší, ktorý fajčil cigaretu a vrhal na vás zlovestný pohľad. Na chrbáte mu visela automatická puška.

''Dobrý deň, páni a... dámy. Ak to nebude neslušné, môžem sa opýtať kde ste zohnali tieto vault-suity? Pravdepodobne viete akú cenu majú, a ako obchodník by som o ne mohol mať záujem. Na predaj mám množstvo iného oblečenia. A rozhodne by ste si zarobili.'' Povedal muž s úsmevom a zložil si čiapku z hlavy.
''Ak by vás raideri uvideli nosiť tieto, urobili by z vás mäso. A obrániť sa môžete len ťažko, ako vidím.'' Poznamenal ešte pričom hľadel na dve malé zbrane, ktoré ste mali. 
Spýtavo sa na vás pozrel a očami sa snažil nájsť vodcu skupiny, niekoho kto by mu odpovedal a reagoval.

Sasha

Vyzeralo to, hrozne, no fascinovalo ma to zároveň. Rozhodne som sa tu cítila lepśie, než vo Vaulte. Proste sa mi páčila tá možnosť ísť kupredu a nenaraziť do steny Vaultu. Toto mesto, alebo skôr dedina, vyzerala ako keby ju postavili z trosiek, no to mi vôbec nevadilo. Kráčala som kupredu a už od prvého pohľadu mohlo byť každému jasné, že som .. nová. Proste som sa na všetko pozerala s obdivom a takým, zdravým rešpektom zároveň. 
Prešli sme popri kravách ktoré mali dve hlavy.. niekde som čítala že mohla mať radiácia mutačné účinky a tak som si odvodila, že to bude asi kvôli nej. Bola som zvedavá na koľko sa zvierata museli zmeniť, aj keď ma mrzelo že som to nemala ako porovnať. Oslovil nás muž, ktorý vyzeral ako nejaký leader skupiny postávajúcej pred bránou. Popravde z neho išla istá, charakteristická vlastnosť.. niečo na štýl vodcovstva, možno to bolo tým vystupovaním. Chvíľu som sa na neho pozerala. Nemohla som mu veriť, nikomu som nemohla veriť. Zároveň som ale porebovala pomoc. Všetci tu ju potrebovali. 
Bolo mi jasné že ma pravdepodobne, okradne, alebo oklame.. 
"Nemyslím si že vám môžem veriť, ale tiež si nemyslím že mám na výber.." Povzdychla som si a poukázala som na pip-boy a mašinu, do ktorej sa vkladali dátové čipy, alebo tiež diskety.
"Práve sme vyšli z Vaultu, potrebovala by som nejaké.. informácie, rady, či príručky na prežitie.. ak niečo také máte na pamäťových čipoch." Vyslovila som svoju požiadavku a následne som ruku zložila.
"Pokojne vám môj vault-suit predám. Nemám s tým problém, ale musím vedieť akú presne hodnotu má, poprípade čo by ste za neho ponúkli." Dodala som ešte.

Obchodník si vás pozorne obzeral, no nedal na sebe znať žiadne prekvapenie. Ani len vtedy, keď sa od Saši dozvedel, že ste práve vyšli z vaultu. Chvíľku premýšľal a napokon sa rozhodol odpovedať. 
''Marcové karavány by nikoho nepodviedli. Práve preto sme tak úspešní. A obľúbení.'' Pousmial sa chlap a v tom mu oči spadli smerom na vaše ruky, kde ste mali pip-boyov. 
''A ak ste prvý krát v pustatine, prajem vám veľa šťastia. Je to tu kruté a nebezpečné miesto. Ak vám môžem poradiť, držte sa pri väčších osídleniach, buďte vždy ozbrojení, na pozore a nikomu neverte.'' Prikyvoval hlavou zatiaľ čo vypočítaval základné pravidlá prežitia v tejto rádioaktívnej pustatine. 
''To platí dvojnásobne pre ženy. Bez zaváhania vás...'' Hovoril muž, keď ho náhle prerušil mladší chlapík, ktorý strážil jeho tovar. Stále sa tváril nepríjemne a na chrbáte mu stále visela automatická puška.
''...znásilnia a zabijú, tí bastardi, alebo naopak ak sa budete brániť.'' Dokončil vetu s odporom v hlase. Podľa toho akým spôsobom to vyslovil, zdalo sa že niečo podobné musel zažiť. Jeho tvár akoby pohltil hnev. Obchodník zmĺkol, no zakrátko sa znova pousmial a začal hovoriť.
''Za vault-suity vám dám po 10 vrchnákov za jednu. Je to pomerne dosť. A možno by som mal záujem aj o tie pip-boye, ktoré máte na rukách. Tie nemajú vysokú cenu, pretože ich je... veľa, a nie sú tak vzácne. Ale sú v nich užitočné komponenty. Predali by ste ich?'' Spýtal sa muž so spokojným úsmevom.
Za normálnych okolností by hovoril za skupinu Igor, ale ten bol stále nahnevaný z toho, že celá akcia sa posrala. A že v skutočnosti to nebol klam, ale skutočnosť. Odkedy ste vyšli von, ani len neprehovoril. Agáta bola pri ňom a potichu sa mu prihovárala, avšak ani na ňu nereagoval. Vasil bol ako vždy pozadu, kde v tichosti obzeral ohradenie dediny. 

Roland chcel prvý krát prehovoriť, ale Saša ho prerušila. Tentoraz však bol prvý...
''Aké vrchnáky? Neexistovali náhodou akési papierové peniaze pred Spádom? Vo vaulte sme nič také nemali.''
Obchodník sa zatváril udivene, a až teraz si pravdepodobne uvedomil, že ľudia žijúci vo vaulte nevedia o koncepte platenia a peňazí takmer nič. Možno sa o tom učili pri vyučovaní, ale to bolo pred dlhými rokmi. Pracovali vo vaulte, ale nemali za prácu platené. Za prácu mali jedlo, spánok, voľný čas... ale nie odmenu v peňažnom chápaní.

Sasha

Počúvala som ho a zaznamenala som informácie, ktoré mi dal.. teda skôr.. niečo na štýl nepísaných pravidiel. V hlave sa mi vytváralo množstvo otázok, na niektoré som si odpovedala sama hneď a na niektoré pravdepodobne nebudem poznať odpoveď dlhú dobu. Každopádne som si spravila jasno aspoň v jednej veci. Keď sa spýtal či nechceme predať pip-boye, len som pokývala hlavou na nesúhlas. Prišlo mi to tak, že je to tu až moc dôležitá pomôcka bez ktorej by som tu moc dlho neprežila. Roland ma v nejakom rozprávaní predbehol. Jeho poznámka mala zmysel ale, nakoniec som ju sama nevrátila. Papier nevydržal tak dlho ako štuple, a pochybovala som že niečo ako ekonomika v tomto svete vydržala dlho. Pozrela som sa znova na "majiteľa" alebo skôr. spravcu, karavány a potom na skupinu ľudí, s ktorými som tu bola.
"Zamestnali by ste ma ? Som .. mechanik, myslím že dosť dobrý." Spýtala som sa ho. Naschvál som hovorila o mne, ako o mne, nie ako o skupine.