▶ "Mesto hradov"

No, bola som rada, že sa so mnou snažila nedohadovať. Aj keď pravdepodobne sa k tomuto topiku ešte niekedy vráti.. ak celá táto maškaráda nebude len nejaká záležitosť na jeden krát. Prikývla som a sama som vyšla som za ňou z tejto malej, miestnosti, či skôr salónika.
Budova to bola rozhodne veľká, po chvíľke som si bola celkom istá, že by mi cesta späť trvala dlho a že by som sa pri nej mnoho krát stratila no.. to čo malo naśledovať, najradšej by som sa stratila. V predu som si všimla Andreia, ktorý kráčal oproti nám, no jeho oči neboli nalepené na mne. Ja som zatiaľ bola pri Sofi no v momente, keď som ho zbadala, som reagovala.. pomerne rýchlo. Len som do Sofi ťukla, aby som jej naznačila, že sa niečo deje a v momente som sa vytratila do prvých dverí, ktoré som mala po ruke.

Ženou len prekvapene myklo, no kým nejako stihla na Nasťu zareagovať, priblížil sa k nej Andrei dostatočne blízko, aby ju v prítmí spoznal.
"Ránko, Sofi. Hľadám Belu - nevieš kde je?" Prehodil ako by sa tí dvaja poznali už dlho a prakticky boli priateľmi. Andrei ani raz nespomínal, že tu niektoré pracovníčky má ako známe, ale mohla na to prísť aj sama, predsa len, prečo by jej zakazoval sem chodiť?
"Andrei, vitaj! Dlho preč, čo? No, skúšal si jej pracovňu?"
"Teraz odtiaľ idem." Pokrčil plecami Andrei a zdravou rukou sa oprel o stenu.
"Táák... tak bude v premietačke... čo sa toľko obzeráš?" Spýtala sa Sofia.
"Nemala si tu niekoho?" Odvetil neisto, akoby premýšľal nad tou osobou, ktorá so Sofiou po chodbe kráčala, a potom vzápätí záhadne zmizla.
"Iba jedno dievča. Kamsi... odbehla." Sofia letmo pozrela na dvere, do ktorých Nasťa vošla.
"Dievča? S jedným som teraz došiel - Nasťa. Sofi, ak sem náhodou príde, lebo to by z nej vystalo, okamžite ju pošli kade ľahšie. Nič proti, ale..."
"Chápem, chápem. Stal si sa jej náhradným otcom." Usmiala sa.
"Nie, tak to vôbec nie..." Ohrnul sa urazene Andrei, no Sofia ho rýchlo upokojila.
"Andrei. Mne to nemusíš vysvetľovať. Je to tvoj život. Skôr ma zaujíma čo ste preboha robili po ceste? Takého doriadeného som ťa ešte nevidela." Prezerala Sofia ustarostene obviazanú ruku, ktorú stále nosil v ortéze.
"Moja chyba. Nepozornosť, zopár bastardov a... mohlo sa to skončiť horšie. No, ja idem pokračovať v hľadaní." Rozlúčil sa Andrei a rýchlym krokom odchádzal. Naozaj sa ponáhľal a tušil, že "matróna anjelov" Bela preňho bude mať nejakú prácu.
Ak sa Nasťa medzitým pozrela okolo seba, všimla si že vošla do prázdnej kancelárie. Jediné svetlo do nej prenikalo malým oknom na zadnej stene, pri ktorej sa nachádzal aj pracovný stôl a počítač. Na miestnosti nebolo nič výnimočné okrem koberca, na ktorom sa nachádzali zaschnuté krvavé fľaky, niektoré z nich... väčšie než čo by sa dalo čakať z rozrazenej pery či menšieho porezania. Popravde, bolo to tam skoro ako po vražde.
Sofia ju po Andreiovom odchode z kanclu vytiahla.
"Andrei zas nie je tak škaredý. Takže zostáva len jedna možnosť. Ale mne sa moc nejavíš ako armádny typ." Dala si Sofia dve a dve dokopy. Chcela tým Sofia naznačiť, že by Nasťa mohla byť otrokyňa?
"Nie si náhodou...?"

Ostala som stáť pri dverách a.. miesntosť som si úprimne príliš nevšímala. Ani som si neuvedomila, že je v nej krv no.. aj keby, ako by ma to ovplyvnilo? Samozrejme že jej Andrei musel povedať o mne, no úprimne.. pomohlo by mu to ? Takto sabotovať moju snahu o prácu. On by bol naozaj najradšej, aby som niekde len umývala riady. Stisla som zuby, bola som na neho celkom naštvaná a to bolo vidieť aj po tom, ako ma Sofi vytiahla z miestnosti. Len som sa mračila smerom, ktorým Andrei pravedpodobne odišiel.
"Nah.. nemala som od toho ďaleko.. ale nie som. Ukecali sme tú plukovníčku strúhačku či ako sa volala a oni ma rekrútovali." Bolo vidieť, že sa vo mne odniekadial berie istá dávka.. hnevu.
"Takže hej, som v armáde." Pokrčila som ramenom. ".. kde inde by som zobrala pištoľ. Keby že som otrok a ukradnem mu ju, tak ho strelím nie?" Uchechtla som sa.. a úprimne, kto by otroka ako mňa nechal len tak utiecť?
"Pôvodne som z Vaultu... z Banskej." Bolo zjavné, že až tak "verná" tej ich armáde nie som. Aj keď som k Andreiovi cítila isté sympatie, teraz si to dosť posral. Možno to myslel dobre, ale nebol to jeho problém. Kto vie, možno ma to tak naprudilo kvôli tomu, že aj vo Vaulte som sa o sebe posledné roky starala sama.. a on sa snažil hrať na nejakého môjho patróna alebo čo.

"Plukovníčka Strúhačka?" Rozosmiala sa Sofi na vtipnej verzii mena, ktorú generálnej plukovníčke Nasťa vymyslela.
"To som ešte nepočula. Si vtipná, Nasťa." Nadvihla obočie sugestívne a jemne si zahryzla do pery. Zdanlivo medzi vami preskočila iskra, aspoň zo strany Sofie. Úprimne povedané, ona sama by sa nenechala dlho presviedčať - Nasťa ju za krátku chvíľu pomerne zaujala.
"Banská? Ach, zlatíčko, ja ani neviem kde to je. Sídli tam Andreiova armáda, nie? Musím povedať, že sa k nim nehodíš... ako nočná hviezda zahalená tmavými mrakmi." Venovala jej Sofia kompliment a naznačila, že Nasťa sa omnoho väčšmi hodí sem, nie kdesi pomedzi ghúlov zo starého zabudnutého sveta.
"Ale Andreiovi to nemaj za zlé. Jeho úmysly sú pravé. Chudáka zožiera pocit viny... za to čo sa stalo." Zmenila tému Sofia. Hnev Nasti bol isto odôvodnený, no ako jeho priateľka ho musela obraňovať a jeho správanie vysvetliť, aj keď tak neurobil on sám.
"Hovoril ti o svojej Miške? Poznala som ju len letmo, no pripomínaš mi ju... ale hovoriť o týchto veciach za jeho chrbátom je nemiestne. Až bude chcieť, všetko ti prezradí." Suverénne sa pohybovala len v rovine kryptických poznámok, ktoré dokázali zaujať, no zároveň o ničom podstatnom neinformovali. V tom boli všetky eskorty skúsené. Nasťu jemne chytila za ruku a viedla ju ďalej do útrob budovy. Podľa pokynov Andreia ju mala poslať kade ľahšie, no Sofi by sa radšej kade ľahšie dostala k spotenému telu Nasti.

Vyzeralo to tak, že vie o kom hovorím keďže jej tá prezývka prišla vtipná. No naozaj som si nemohla pomôcť, nespomínala som si presne na jej meno, len to, ako približne znelo. Tak nejak ma ten smiech pochytil tiež. Priam som nevybuchla, ale zamračený pohľad sa zmenil na úsmevný, až som v sebe zadusila trocha chichot. Keď som si to tak spätne zobrala, naozaj bola tá prezývka celkom zábavná. Jej sugesciu som príliš nepobrala a keďže som si ju nejak nevedela s ničím spojiť, alebo možno radšej nechcela s ničím spojiť, no hneď na to pridala ten kompliment a to mi trocha znova očervenela tvár nom, uviedla ma do rozpakov. Bol som rada, že nakoniec ešte trocha pozmenila tému.
"Viem že to myslí dobre, ale v konečnom dôsledku Sofi.. " Na chvíľku som sa zamyslela, ako to povedať a tak.. ".. to proste nie je jeho starosť." Bolo vidieť, že už som nejaký čas zvyknutá na to, že mi nikto nestojí za chrbtom a nekontroluje mi život. Ťažko sa po tom na niekoho takého zvykalo. Len som odkývla hlavou. "Nehovoril, nechám to na ňom." Aj ja som z Vaultu poznala jednu Mišku, celkom dobrá kamarátka. Nepatrila k VBS a tak som netušila, čo sa s ňou stalo.. teda tušila a moc príjemné to teda asi nebolo.
Prijala som jej ruku, nevytrhla som sa, ako som pôvodne chcela. Nechala som sa od nej viesť niekam, kto vie kam. Nevyzeralo to však tak, že by ma odtiaľto išla kvôli Andreiovi vyhodiť.

Za krátko ste došli pred väčšie krídlové dvere, nad ktorými neónovou žiarou svietil nápis "Fotolab." Na dverách bola pripnutá tabuľka - "Fotografické štúdio, vedúci: Július Valenta." Sofia bez zaklopania vošla dovnútra.
Bohatstvo anjelov bolo v tomto štúdiu ešte zjavnejšie. Nešlo len o amatérske posedenie pred bielym plátnom, ale o skutočné profesionálne, funkčné a moderné stredisko, ktoré poskytovalo perfektné podmienky na kvalitnú fotografiu a zároveň aj ich úpravu. Vo veľkej hale sa nachádzalo viacero reflektorov, svetiel, vďaka ktorým fotograf dokázal nájsť to správne osvetlenie a dokonalý uhol. K dispozícii mali zbierku kamier, foťákov, počítačov a nástrojov, ktoré Nasťa nedokázala rozoznať. Sama nemala ešte dobrý odhad kde na škále bohatstva anjeli ležia (na štandardy pustatiny), ale tento podnik sa javil ako jeden z tých najbohatších. Prečo teda nesídlili na území civilizovaného Frontu? A kde na to všetko brali peniaze?
Zo svojej kancelárie vykukol nejaký muž, nanajvýš tridsiatnik, s dlhými brčkavými vlasmi a bujnou bradou. Na ušiach mu viseli náušnice a na prstoch viac prsteňov ako mala Sofi. Vyzeral ako niekto kto počúval metal...
"~Juloo, niekoho som ti priniesla~" Zvolala Sofia so širokým úsmevom a spevavým hlasom, ktorý naznačoval, že Sofi má zo spevom skúsenosti a za sebou dlhoročný tréning hlasiviek. Julova tvár sa pri pohľade na Nasťu rozžiarila, akoby objavil svoje nové majstrovské dielo.
"Šarmantná Sofia, ty mi vždy vieš nájsť skutočných anjelov." Podišiel ku vám Július nadšene a na Nasťu sa spýtavo obzrel.
"Táto... sa našla sama. Nasťa, toto je Július, náš profík na fotenie..."
"Všetkého. Ale hlavne krásy. Nie je nič vznešenejšieho než na snímke navždy zachytiť nádheru, energiu a elán mladosti. Veci, momenty, ktoré sú tak... pominuteľné. Je to môj boj proti všemocnému času. A v tom to celé je." Predstavil sa trocha extravagantne Julo a podal Nasti ruku.
"Teší ma, Nasťa."

Ani som sa už nesnažila pochopiť, pre čo to všetko vyzerá tak draho. To nemali žiadnu konkurenciu? Letmo som sa obzrela na mnoho príslušenstva, ktorému som takmer vôbec nerozumela. Nebola som moc technický typ. Nemať pip-boy od malička, tak by som bola celkom ľavá aj z neho. No možno pre to som vo Vaulte robila vo VBS a nie nejaký výskum alebo čo.

Pozrela som sa na muža, ktorého Sofi privolala. Teda, nebola som si istá kam ho s tým jeho výzorom zaradiť, no po tom čo na sebe mali tí ľudožrútsky banditi, som sa nemohla ničomu diviť. On aspoň vyzeral čisto a nebolo to až úplne prehnané a krikľavé. Pozrela som sa na Sofi, po tom som sa znova pozrela na Jula.. "Teda, vyzerá aj ako profík na poéziu." Zasmiala som sa a len som pustila Sofiinu ruku, na čo som potriasla tú Julovu.
"Potešenie je na mojej strane." No a.. ostala som ticho. Úprimne som bola dosť nervózna už len z toho, že som tu. Takže nejaká iniciatíva z mojej strany sa určite nemala ako konať.

Jula malý kompliment od Nasti očividne potešil a venoval jej milý úsmev.
"Pekná a zároveň vtipná, snáď neexistuje dokonalejšia kombinácia." Zasmial sa spoločne so Sofiou, ale potom trocha zvážnel. Nasťu si poriadne obzrel - z dlhodobej skúsenosti vedel poľahky rozpoznať typ aj stavbu tela a pravdepodobne aj všetky jej rozmery len z jediného pohľadu. A bol mimoriadne spokojný. Nasťa mala vďaka jej tréningu vo VBS atletické a vypracované telo. Ľudia vo vaultoch mali občas problém s udržaním svojej váhy; predsa len, nejednalo sa o obrovské priestory najvhodnejšie na šport. Ale členovia VBS mali za povinnosť každý deň chodiť do fitka a stráviť tam stanovený čas.
"Predpokladám, že s modelingom nulové skúsenosti. Pred objektívom si ešte nikdy nestála, čo?" Spýtal sa so záujmom, pričom odpoveď poznal aj sám. Nasťa sa nejavila ako sebavedomé dievča; Julo vedel, že táto počiatočná nesmelosť je jasným znakom nováčika či amatéra, hlavne v brandži, v ktorej sa jednalo o odhaľovanie tela a akékoľvek pocity "hanby" neboli na mieste.

Ruku som si založila na bok. Nie že by si toho mohol prezrieť moc. Síce som na sebe mala "tieľko", no to bolo skôr vojenského typu, nie moc obtiahnuté. Vlastne mi bolo celkom voľné a trocha pripomínalo nejaký štýl oblečenia, ktorý by sa skôr hodil na nejakého gadža. Nehovoriac o maskáčoch a vysokých vojenských botách. No na druhú stranu on tu bol ten, ktorý mal skúsenosti v odhadovaní druhých ľudí. Jeho otázka ma úprimne pobavila.
"Nie pred takým, aký máš na mysli ty." Uchechtla som sa. Svojim spôsobom som pod objektívom žila celý svoj život. Vo Vaulte bolo len málo miest, ktoré neboli pod kamerami VBS. No od modelingu to nemohlo mať ďalej.

"Tak?" Spýtala som sa po chvíľke ticha, ktorú pravdepodobne strávil prezeraním si ma. "Dostanem nejaký briefing? Zaškolenie? Niečo mi hovorí, že si tu moc na písomné zmluvy nepotrpíte." Aspoň nie na také, ktoré by reálne niečo znamenali. Áno bola som trocha aktívnejšia, ako na teraz no, za to mohla tak trocha nervozita, ktorú som si ani nechcela pripustiť. No tiež ma zaujímala prevažne otázka peňazí. Predsa len som sa čím ďalej, tým viac stávala človekom rozmýšľajúcim prakticky. Vo Vaulte bolo všetko relatívne.. dobre zabezpečené. Každý tam "musel" pracovať a koncept peňazí a hlavne ich potreba.. tieto pojmy fungovali úplne inak.
"Akú mám podľa tvojho skromného odhadu cenu?" Samozreje som myslela v rámci fotiek. Ostatne tak, ako som to pred tým vysvetľovala Sofi.

"Božskú." Zašeptal potichu Julo a na Nasťu nezabudol vyčarovať tajomný úsmev. Aj napriek otrhanému a formálne vojenskému vzhľadu si nemohol nepovšimnúť dokonalú kombináciu vlastností, ktoré boli pre každú modelku integrálne. Jediné čo Nasti chýbalo bola odvaha a sebavedomie - no to sa dalo napraviť. Mladý muž k nej zo záujmom vykročil.
"Tvoja pokožka je úžasná. Hladká, dokonale bledá, nepoznačená slnkom a pustatinou. To je presne to čo hľadám." Prehovoril zamyslene zatiaľ čo ju zvedavo obhliadal z každej možnej strany, tak ako sa na správneho fotografa patrilo. Opatrnými dotykmi ju navádzal do určitých póz, no nechcel to prehnať a snažil sa túto "prehliadku" zachovať v istej komfortnej zóne. S dievčatami mal množstvo skúseností, a vedel, že niektoré na nechcené dotyky reagovali občas až príliš prehnane. A odohnať takýto "úlovok" by bolo veľkou životnou chybou.
"Niektorí... odberatelia našich materiálov majú záujem o dávku nevinnosti, čistoty, snáď aj naivity a neskúsenosti. Prosím, neuraz sa. Isto tomu rozumieš." Nech si Nasťa obliekla čokoľvek, nech sa akokoľvek zafúľala, väčšina obyvateľov pustatiny dokázala v priebehu minút rozpoznať, že v tomto svete je Nasťa celkom "novorodencom." Jednoducho stále vyčnievala z davu, a to aj po smrtonosnej potýčke proti Kladivákom a potom proti kanibalom cestou do Brna. Sofia mu v rýchlosti vysvetlila, že Nasťa pochádza z Vaultu, čo len potvrdilo jeho domnienky. A nebolo divu, že títo odberatelia fotiek by za Nastinu výnimočnosť zaplatili mimoriadnu cenu - predsa len, vidieť natoľko "čisté" modely mohli nanajvýš v predvojnových magazínoch.
Keď bol Julo spokojný s obhliadkou, prešiel do rohu miestnosti kde aktivoval robota, ktorého model poznala aj Nasťa. Niekoľko takých ste mali aj v Bani. Tento bol špeciálne upravený na režisérsku a fotografickú prácu; namiesto štandardných inžinierskych nástrojov mu Julo na "ruky" nainštaloval foťáky, kamery, reflektory na osvetlenie scény a iné mechanizmy.
"Pán Dagerotyp, môj asistent. Pomáha mi s vizualizáciou uhlov, náhľadov. Dager, pozdrav sa."
"Teší ma, slečna...? Ste veľmi fotogenická! Ale nie tak ako Sofia. Tej závidí aj Afrodita samotná." Robot svižne preletel k Nasti, a zdalo sa že ho okrem fotenia naprogramovali aj na kreatívne komplimenty. Sofi sa usmiala spôsobom, z ktorého bolo jasné, že robot ju takto neprechválil po prvýkrát. Pán Dagerotyp vzal niekoľko rýchlych fotiek Nasti z každej strany, zrejme na účely merania výšky a jednotlivých telových rozmerov.
"V každom prípade, je mi to ľúto, ale dnes sa k foteniu nedostaneme. Musím sa niekde so Sofiou ukázať, dôležité stretnutie. Dohodneme sa na iný deň. Pokojne zajtra, ak ti to vyhovuje. Ak nie, nájdeš ma tu celý týždeň. A o kontrakt a zaškolenie sa nemusíš obávať - doriešime ich nabudúce. A nezabudni si priniesť dobrú náladu!" Po tomto ste sa s Julom rozlúčili a cez spleť chodieb sa spoločne vrátili do predsiene rozľahlého sídla Anjelov. Sofia cestou spomenula, že pred fotením sa Nasťa môže okúpať a poriadne vydrhnúť aj v súkromnej kúpeľni, ktorú okrem iných anjelov využívala aj ona. Nezabudla spomenúť, že sa jedná o vskutku luxusné (a hlavne čisté) zariadenie. Chlapi v tmavých okuliaroch vrátili Nasti pištoľ a Sofia ju aj s obrovským objatím vyprevadila na ulicu.
"Dúfam, že sa čoskoro znova uvidíme." Tak zneli posledné slová Sofie sprevádzané úsmevom, predtým než zmizla v útrobách starej budovy.

Nevedela som, či preháňa, lichotí, alebo je úprimný. No jeho úsmev ma zneistel. Až som zaľutovala že som sa tu nachádzala len tak, bez zbrane .. som sa posledné dni cítila ako nahá. No stále to bolo v medziach tej zdravej paranoje.. pravdepodobne.

"Mám niekoľko šrámov.." Ktoré som úprimne nevedela, ako sa zahoja. Predsa len moja cesta sem nebola .. nepoškvrnená. No na druhú stranu som pravdepodobne stále mala hladšiu pokožku než ktorákoľvek žena alebo dievča, ktoré z Vaultu nepochádzali. Možno som na to nemusela vyzerať no tie dotyky mi až tak nevadili. Síce som bola z Vaultu, no stále som bola z VBS a rozhodne som nepatrila k tým nevinnejším členom. Fyzický dotyk tohto razu mi nevadil.
"Hmm.." Trocha som sa ponaťahovala, keď odo mňa Julo odstúpil a len som sa trocha spýtavo pozrela na Sofie. Nechcela som vedieť nič konkrétne, len.. skôr.. čo sa bude diať teraz? No v tom sa ozvalo niekoľko cvaknutí a ja som si až vtedy všimla, že sa ku mne priblížil robot. Pripomínal mi robotov, ktorých sme používali vo Vaulte. Vlastne som si bola takmer istá, že to je úplne ten istý model, aspoň v hrubom.. len mal vymenené nástroje za fotoaparáty.. a tie ma teraz fotili.

Po rozlúčení sme už len pomaly so Sofi vyšli k východu, kde mi znova vrátili zbraň aj so zásobníkom. Ten som strčila do zbrane, natiahla som ju a len som si ju strčila do vnútorného púzdra za vojenské nohavice zas tak, aby som tam mala zastrčené aj tieľko a aby ju bolo vidieť.
"Uvidíme.. len.. pred Andreiom ani slovo prosímťa.. nepotrebujem sa s ním teraz pohádať." Nechcela som hovoriť že už tak sme dosť v sračkách no.. čo iné mi ostávalo? Kývla som na Sofiu po tom, ako ma pustila z toho objatia a len som sa vydala do ulíc. Brna. Rýchlo som si cez ramená ešte natiahla aj vojenskú polokošelu a pomaly som sa začala vracať späť k hotelu. Síce som sa stále rozhliadala po.. niečom zaujímavom ale.. moc som neverila, že sa mi dnes podarí niečo zarobiť. Ani už neostávalo toľko času. Možno som mohla skúsiť šťastie s tými riadmi?

Nasťa cestou do hotela videla množstvo obchodov a iných zariadení, v ktorých by dokázala vypomôcť rôznym spôsobom, no bolo otázne, či by ju skutočne niekde zamestnali. Výcvik mala hlavne v zbraniach na blízko a čiastočne aj v strelných, no Andrei by jej prácu policajta alebo strážnika nikdy nepovolil; bolo to príliš nebezpečné, a možno by ju na stanici ani nebrali vážne - mohla si všimnúť, že v Černove neslúži veľký počet ženských policajtiek. Zatiaľ čo na pomerne malicherné potýčky a primitívne konflikty, ktoré boli vo vaulte bežné, stačil skoro každý, v pustatine sa muži zákona museli vysporiadať so skutočne smrteľnými hrozbami, a to na dennej báze. A nie vždy im na ochranu civilistov stačili pištole a pušky.
Ak by ste sa však dostali do krízovej situácie a nemali čo jesť, okrem kradnutia by Nasti ostávalo len zapredať sa niekomu ako pomocníčka. Ale Andrei sa v tomto svete isto vedel obracať a poľahky zaistiť stabilný prísun štupľov; v inom prípade by vás z hotela vyhodili už zajtra skoro ráno. A nákladný priestor Anny sa nedal porovnávať s hotelovou izbou, aj keď tá vaša bola relatívne všivavá a ošarpaná. Rovnako ako jeho izby, aj poblikávajúci neónový nápis HOTEL NEUMAN (s neosvetlenými písmenami N a M) zažil lepšie časy.
Blízko hlavného vstupu do hotela postával akýsi muž v kapucni, ktorý zvedavo sledoval okoloidúce dievča.
"Hej. Hej, ty. Poď sem. Mám pre teba... čosi. Návrh." Prehovoril potichu, no celkom zrejme k sebe volal Nasťu. Jeho tvár bola z veľkej časti zahalená sivou kapucňou, ale už na prvý pohľad zahliadla, že chlapovi chýbalo niekoľko zubov, na lícach mal bledé fľaky a na bezfarebných perách akési nechutné popukané chrasty. Popravde, vyzeral presne ako feťák z inštrukčných učebníc (a seriálov) VBS.
"Chceš si rýchlo privyrobiť? Viem ti pomôcť. Je to ľahká robota." Pousmial sa potmehúdsky a náhle ho chytil silný záchvat kašľu, na čo chlap kamsi bokom odfľusol kopu hlienu.

Ja som moc neočakávala, že by sa mi dnes podarilo niečo zarobiť. V tomto svete som sa vôbec nevyznala a aj keď sa mi podarilo spojiť s anjelmi, čo bola asi najbezpečnejšia a v mojich možnostiach najlepšie platená práca, musela som "počkať". Ako som prichádzala k hotelu, z ktorého sa pravdepodobne budeme musieť odsťahovať, moju pozornosť zaujal muž ktorý si skrýval tvár v kapuci. Vyzeral ako úplná troska.. minimálne ako feťák a v momente keď ku mne prehovoril, dosť nepríjemne som sa na neho pozrela.
"Trhni si.." Zamrmlala som s výrazne namrnčenou náladou. Nie že by som nepotrebovala "privyrobiť", ale rozhodne som nepotrebovala skončiť niekde vo väzení. Posnažila som sa do hotela dostať skôr, než by ma stihol oprskať tým svojim kašľom. Rozhodne som nechcela mať nič spoločné s niekým tak.. škaredým a nechutným.