▶ "Mesto hradov"

Pokračovanie z tejto témy: [You must be registered and logged in to see this link.]
______________________________________________________________________________________________________



Na vaše obrovské šťastie prebehol zbytok cesty bez ďalších komplikácií. Nezažili ste druhý útok banditov, ani vyslovene zlé počasie a Anna to kupodivu zvládla bez pokazenia, aj po toľkých útrapách a ťažkej sabotáži. Nákladiak bol zafúľaný akoby sa váľal v blate (čo sa aj stalo), kapota zničená, pokrkvaná, sklá popukané a väčšina kontroliek na prístrojovej doske nespokojne svietila červenou žiarou, no Anna ťahala ako o život. To sa týkalo aj vás - potrebovali ste oddych, pohodlné lôžko, pokoj, a nie tlačiť sa v menej ako priestornej kabíne, s vydýchaným vzduchom a smradom spotených a špinavých tiel. Potrebovali ste navštíviť odborníka, doktora a nie dúfať, že malá lekárnička vám bude stačiť a náhle vás nechytí silná infekcia. Najmä Andrei bol na tom zle a väčšinu cesty prespal na sedadle pasažiera. Na tú ruku by mu nestačila nemocnica, nie to len ordinácia doktora. Luna pomáhala Nasti s inštrukciou jazdenia, nahradzujúc Andreia, a keď Nasťa nevládala pokračovať, za volant sadla ona. V umení jazdy bola pomerne skúsená - nie na úrovni Andreia, ale rozhodne nebola amatérom. Tvrdila, že jej otec kedysi vlastnil osobné auto a tak v mladosti získala šancu učiť sa. Andrei nemohol proti Lune ani protestovať, pretože len tak tak bol pri vedomí.

Po niekoľkých hodinách cesty si Nasťa všimla, že Luna nie je celkom v poriadku. Nezvyčajne stíchla, jej pera sa začala triasť, hrýzla si nechty a neustále sa na kresle natriasala. To len potvrdilo závislosť na tryske, o ktorej hovoril Andrei - Luna prejavovala všetky známky drogového "absťáku." Nezostávalo jej nič iné, len Nasti prezradiť, že naozaj trpí závislosťou. Ale Luna bola vždy pripravená, a v batohu mala zabalených niekoľko trysiek kradnutých z tábora banditov. Nemala na výber, no Andrei jej zakázal drogovať v kabíne, hlavne kvôli výparom a tak ste museli na moment zastaviť.
Neskôr vám Luna konečne potvrdila, že v skrinke sa nachádza kopa štuplov, ale neprezradila komu patria či odkiaľ vedela, kde sa skrývajú. Pokúsila sa vyzvedať odkiaľ pochádzate, ale Andrei klamal a povedal, že z Brna. Nevedno prečo nechcel aby Luna vedela o jeho (vašej) vzťahu ku Kladivákom. Luna tomu zrejme neuverila, pretože "ťažký vojenský nákladiak" nebolo niečo, čo si mohli bežní obyvatelia pustatiny dovoliť. Keď zisťovala čo vlastne vzadu nesiete a prečo je to takým tajomstvom, Andrei len poznamenal, aby držala hubu a nestarala sa do cudzích vecí.
Čo sa týkalo jej príbehu, vraj bola obchodníčkou s rôznym tovarom v obchodíku, ktorý zdedila po otcovi. Pri jednej "služobnej" ceste banditi odchytili karavánu, zabili najatých strážnikov a oboch zajali - Lunu i jej manžela. Náčelník si z nej urobil nevestu, zavraždil manžela a donútil ju zjesť upečené kusy jeho tela. Andreiovi sa tento príbeh nepozdával a počas jednej oddychovej zástavky prezradil Nasti svoj pocit, že Lunu už niekde videl, a ak pozná tvár nejakého "neghúla," je to jednak obyvateľ Brna, jedného zo sídel na ceste od Brna alebo kupec otrokov. A pokiaľ si pamätal, v Brne Lunu nikdy nevidel, a ani o žiadnom podobnom obchodíku nepočul.

Trasa od tábora prechádzala niekoľkými sídlami, pričom prvou zástavkou bolo Považie, nezávislé mestečko s vlastnou vládou a administráciou. Pri udržaní ich nezávislosti rozhodne pomáhal opevnené hradisko na kopci, nachádzajúce sa rovno nad mestom. Pokračovali ste cez rozbúrenú rieku Váh popri zničenej vodnej elektrárni, potom okolo zdevastovaného Púchova (z veľkej časti obsadeného klanmi banditov, pochytených v teritoriálnej vojne). Na české územie ste vstúpili cez zalesnené kopce a hory, prešli do Zlína, juhozápadne k Uheru a napokon rovno do Brna od juhovýchodnej strany.

Ako sa Nasťa dozvedela, Brno nebolo jedno veľké mesto, ale skôr viacero menších či väčších sídel na celom území metropoly. Väčšina z nich sa nachádzali pomerne blízko pri sebe a teoreticky tvorili jedno obrovské osídlenie. Boli spojené rozsiahlym systémom starého metra, teraz už nefunkčného. Veľká časť Brna bola rázu "divokého," čo znamenalo, že sa tam môžu nachádzať banditi a tieto ulice a námestia sa nachádzali mimo ochrany jednotlivých sídel; ľudia tam chodili na vlastnú päsť. Boli obývané najmä chudobnými a nechcenými, zločincami, predajcami drog, otrokármi a inou zberbou. Ak ste sa nachádzali za "hradbami" sídla, prakticky ste boli v slumoch. Andrei mal namierené konkrétne do Černova, jedného z najväčších mestečiek v Brne, s vlastnou suverenitou - a teda vládou, políciou či zákonmi. Rovnako veľké ako Černov bolo Staré mesto (inak zvané aj Hřbitov), ktoré ležalo v strede Brna, okolo a vrátane hradu Špilberk, ktorý bol hlavným opevnením a ochranou Brna proti hrozbe Pražskej divize (vrátane podzemných katakomb pod starým mestom). Zatiaľ čo Černov mal na starosti skôr sídelný a obchodnícky aspekt Brna, Staré mesto bolo skôr vojenskou pevnosťou. Hrad bol dokonca ozbrojený stanicou na pálenie rakiet ICBM. Univerzitná nemocnica a Hlavná stanica (kde mala Železnica jednu zo svojich staníc) patrili medzi ďalšie prominentné menšie sídla.
Brno už dlho trpelo pod ohrozením obrovskej a mocnej Pražskej divize a prakticky ležalo na okraji jej hraníc, trpiac množstvo nájazdov a útokov (za čo sa im však dostalo veľkej podpory od Slovanského Frontu, ktorý nechcel aby Brno padlo - to by pre Front vytvorilo ďalší problém a nový, juhozápadný front). Avšak v posledných rokoch mesto hradov zachránil rozpad Divize. Tá sa kvôli mocenským súbojom vnútorne roztrieštila na niekoľko častí, a tie sa teraz zaoberali "občianskou" vojnou, a nie dobýjaním nových území. Obyvatelia Brna si konečne mohli vydýchnuť a nad mestom konečne po dlhých rokoch neviselo napätie a predzvesť hrozivej smrti.

Keďže sa počasie pekne vyjasnilo, rádio znova začalo fungovať. Rádio K-ATY bolo len jeden z mnohých vysielačov v pustatine, no rozhodne išlo o najobľúbenejšiu a najpopulárnejšiu stanicu. Každý v pustatine poznal energetickú a vždy veselú Katku, moderátorku, redaktorku a DJ-ku rádia. Pre pustatinu fungovala hlavne ako "noviny" - denne informovala o dianí a udalostiach v pustatine a jej širokom okolí. Okrem toho 24/7 púšťala hudbu, ku ktorej mal prístup len málokto. Venovala sa najmä Slovanskému Frontu (kde aj sídlila), no nevynechávala informácie pochádzajúce z významných sídel za hranicami Frontu. Nasti počúvanie rádia veľmi pomohlo; o pustatine sa toho dozvedela ďaleko viac než by jej to mal niekto hovoriť. Pochytila názvy všetkých dôležitých aktérov vo svete a pochopila ako približne pustatina - politika, vojna a život v nej - teraz funguje.
Najmä zistila, že takmer každý v pustatine už dnes má v tele aspoň jeden kybernetický implantát, a to vďaka Frontu, ktorý celú túto iniciatívu financuje. Na území Frontu to bolo už samozrejmosťou; podporné implantáty sa stali dokonca štandardom aj pre chudobnejších ľudí, v rámci rozsiahleho sociálneho programu. Pred rokmi sa vláda Frontu rozhodla, že územia, ktoré má záujem v budúcnosti inkorporovať do svojho teritória, bude plne podporovať a rozvíjať, aby sa dostali aspoň čiastočne na ekonomickú a kultúrnu úroveň Frontu. Okrem finančnej a policajnej - vojenskej - podpory sa pustatine dostalo aj sociálnej pomoci, a to hlavne vo forme vysielania doktorov a rôznych odborníkov - mechanikov, vedcov, stavbárov (na stavbu infraštruktúry). Ak nejaké mesto či územie žiadalo o pripojenie k Frontu, tejto pomoci sa im dostalo.
Najvýznamnejšou výhodou Frontovej podpory zahraničných žiadateľov pomoci bol samozrejme program implantácie, kde každý obyvateľ bol oprávnený aspoň na jeden implantát, pričom nezáležalo na ich rase alebo pôvode. Andrei sa im vyvaroval - vedenie Kladivákov ich celkom zakázalo pre svojich vojakov, no Luna ich mala pomerne veľký počet, zväčša riadne ukrytých. Vysvetlila, že okrem malých čipov pod kožou, existujú implantáty každej veľkosti a funkcie, čokoľvek ste si len dokázali predstaviť. Kybernetické končatiny, zmyslové orgány, vnútorné orgány, vylepšenia tela i lekárske pomôcky. Každý implantát mal vždy okrem svojej hlavnej funkcie aj funkciu diagnostickú, ktorá slúžila - podobne ako pip-boy - na vyhodnocovanie informácií o organizme - celkové zdravie, choroby, zranenia, srdcový tlak, tep, teplota tela a podobne.
Väčšie implantáty (napr. technologické) si bolo treba priplatiť, pretože Front poskytoval len základné čipy rôzneho druhu, podľa odporúčania doktora po lekárskej prehliadke - medzi ne patrili tehotenské čipy (ktoré odstraňovali rozsiahlu neplodnosť spôsobenú životom v pustatine a teda potenciálnu hrozbu vymretia ľudstva), drogové čipy (ktoré pomáhali v boji proti závislosti a následkom abstinenčných príznakov) či lekárske čipy (slúžiace na dlhodobú liečbu vážnych či genetických ochorení, hlavne rakovinu).

Černov bol väčší a krajší než Nasťa čakala, na pomery pustatiny (a napríklad kladiváckej Bystrice) bolo mesto prekvapivo "moderné," funkčné a čisté, isto vďaka veľkej podpore Frontu a uvoľnenia po rozpade Divize. Jeho stredom pretekala rieka Svitava, ktorá mesto rozdeľovala na dve časti. Nevedela koľko obyvateľov v Černove žije, no populácia sa počítala minimálne na mnohé tisícky. Černov bol obohnaný hradbou a jeho ulice mimoriadne bezpečné (aspoň v centre); na nájdenie policajta nebolo treba zájsť ďaleko. Nedalo sa tu hovoriť o nejakom smútku či depresii, ako by si jeden v tomto svete predstavil. Pekné augustové dni väčšina ľudí trávila vonku na slnku; každý si tu dokázal nájsť zábavu. Deti sa hrali na ihriskách, pobehovali a smiali sa, dospelí sa venovali hlavne práci a ku večeru mnohým oddychovým aktivitám. Rozhodne išlo o mesto plné života.

______________________________________________________________________________________________________
Černov má celkovo 4 hlavné štvrte.

=== Západ - hlavná promenáda ===
- Vstupná brána a hlavné námestie
- Policajná stanica a zákazková tabuľa (pre žoldnierov)
- Radnica vrátane starostovej kancelárie
- Ambasáda Slovanského Frontu, ktorá sa rozdeľuje na viacero oddelení, medzi ktoré patria oddelenie pre sociálny program implantátov, oddelenie pre občanov Frontu a žiadateľov o občianstvo Frontu, náborové oddelenie do armády a iné, súčasťou ktorej je aj Prvá frontová banka
- Chrám Atómu, kostol náboženských nasledovníkov Katedrály Atómu
- Vedecké laboratórium, fundované z financií Frontu
- Tři hnáty, obchod so všeobecným tovarom
- 'Onaldo, lacný "fast food," predvojnová reštaurácia, z ktorej dlhého názvu pozostali len písmená O N A L D

=== Nábrežie - centrum ===
- Hospoda u mluvící vrány, ktorého majiteľ Ferda vlastní zmutovanú a vskutku inteligentnú vranu
- Hospic a poliklinka na všeobecné lekárske potreby a operačné oddelenie okrem bežných zákrokov aj na implantáty, fundované z financií Frontu
- Kolonie, obchod s oblečením, vrátane brnenia a ochranných pomôcok
- Bulettin, obchod so strelnými zbraniami vo vlastníctve Bulettárov
- Mlátička!, obchod so zbraniami na blízko
- Depot Marcových karaván, vrátane regionálnej kancelárie
- Rádiová veža
- Skladiská

=== Východ - panelová džungľa ===
- Eliščina garáž, mechanická dieľna, oprava a obchod s kutilskými pomôckami a nástrojmi
- Lady, kaderníctvo
- Základná škola spojená s odbornou (remeselnou) školou
- Oáza Nasledovníkov, kemp dobročinnej a pacifistickej skupiny
- Kohoutí pila, mäsiarstvo
- Hotel-penzion Neuman
- Chemická farma, sústava viacerých mohutných skleníkov na pestovanie a výrobu liečiv a chemikálií
- U kousavého pejska, chovateľský obchod a útulok pre zvieratá (najmä psy), ktorého majiteľ Roto vlastní viacero kybrokaninov
- Múzeum divov, malé múzem a galéria venujúca sa zachovaniu predvojnovej histórie a zbierke predvojnových predmetov
- Množstvo panelákov, bytov a rodinných domov

=== Sever - štvrť červených svetiel ===
- ULTRA BEATDOWN, aréna a "dojo" pre bojové umenia a zápasníctvo
- Blesk, spravodajstvo a denná tlač
- Na měsíc a..., lekáreň a predajňa chemov, pod stolom i viac nekalých "chemov"
- Objetí andělů, nočný klub a bordel, ktorého súčasťou je eskortná služba a porno produkčná spoločnosť
- --.. -... .-. .- #, obchod so strelnými zbraniami
- Železničná zástavka Černov, vo vlastníctve Železnice
- Witzovi Tuláci, regionálne oddelenie žoldnierskej organizácie
- Tatranská, "luxusná" reštaurácia a bar
- Kinemas, kino spojené s herňou a kasínom

=== Pochybné zadné ulice... ===
- Zrútené sklady, hromadná ubytovňa pre chudobinu a bezdomovcov
- Krypta &
______________________________________________________________________________________________________

Po príchode do Černova ste sa rozlúčili s Lunou, ktorá krátko potom zmizla. Obchod, o ktorom tvrdila že vlastní, sa v meste nikde nenachádzal. To len dokázalo Andreiove podozrenia o klamstvách tejto ženy, no čo ste s tým mohli robiť? Luna sa možno neskôr objaví, no budúcnosť bola nejasná.
Andrei mal vopred vybavený pobyt (a dostatok štuplov k ubytovaniu na jeden týždeň) v hoteli Neuman, kde ste dostali dvoj-izbu oddelenú stenou a dverami, takže Nasťa mala súkromia dosť. Jej izba bola štandardná na hotelové pomery - jedna posteľ, zopár úložných skríň, stôl a stolička, drobná kúpeľňa, polička s nejakými knihami, stolné rádio. Jesť ste mohli v meste alebo priamo v hoteli, kde za cenu poskytovali raňajky, obedy i večere "pohyblivej" kvality.
Nasledujúci deň ste sa spoločne vybrali nájsť toho "inžiniera," alebo skôr odborníka na IT, teda počítače a softvér (Andrei tomu moc nerozumel), menom Lukáš Jakoubek, ktorému mal dať ERT-08, technologickú hračku z vaultového trezoru - kvôli čomu ste sem vlastne išli a čo bola tak dôležitá misia - no zistili ste len to, že prednedávnom sa po ňom zľahla zem. Vyparil sa, odišiel, ako to len chcete, jednoducho po ňom nebolo ani stopy. Zmizol celkom bez slova alebo nejakého odkazu, ako ste sa dozvedeli na policajnej stanici, a Andrei si uvedomil, že táto úloha nebude tak jednoduchá. Do Bystrice poslal správu, že sa v Brne zdrží dlhšie než čakal a že potrebuje peniaze na dlhší pobyt.
S toľkými zraneniami ste samozrejme nepočítali a liečba bola pomerne drahá, vrátane liekov, ktoré vám doktor nakázal brať. Hlavne ste však mali odpočívať, riadne jesť, piť a spať. Avšak peniaze čoskoro vyschli, a od Kladivákov sa vám ani po týždni nedostalo správy, nie to ešte štuplov.
Skoré a slnečné ráno siedmeho dňa v Černove sa na dverách Nastinej izby ozvalo klopanie. Na chodbe postával Andrei, s rozospatými očami a rukou obviazanou ako múmia.
"Nasťa, hore sa, hore sa..."

Už to bol nejaký čas, čo som bola hore. Sedela som na posteli v tureckom sede, v podstate len v maskáčoch . Sledovala som otvorené okno, ktorým mi sem vchádzal ako tak čerstvý vzduch. Rozhodne sa to nedalo prirovnať klimatizácii, ktorú sme mali vo Vaulte no.. už som si zvykla.
Prstami ľavej ruky som si prešla po časti jazvy, ktorá sa mi ťahala po chrbte. Toľko antibiotík a liekov proti bolesti som v živote nebrala, no konečne to už bolo za mnou a ja som sa úspešne vyhla infekcii. Samozrejme doktori mi ranu zašili a už sa im podarilo štichy aj odstrániť. Jazva mi však už ostane.. Bol to zvláštny pocit.
Z môjho zadúmania ma vytrhlo až klopanie na dvere. Zosunula som sa z postele a zo stolíka som zobrala sivé tieľko, ktoré som si pretiahla cez hlavu a nakoniec aj zapravila do nohavíc.
"Som hore! Je odomknuté." Oznámila som Andreiovi, zatiaľ čo som si znova sadla na posteľ a len som si začala nazúvať vojenské boty. Bol to asi jediný kus oblečenia, ktorý mi vydržal od bane relatívne bez poškodenia.

Dvere sa otvorili a Andrei opatrne vošiel do izby, neistý či je Nasťa už oblečená. Mal na sebe krátke biele tričko, maskáčové nohavice a podobne ako ona vojenské baganče. Ruku mal stále obviazanú a upevnenú ortézou. V Černove sa nechcel príliš špacírovať ako člen kladiváckej armády; ich povesť tu bola pomerne zmiešaná, niektorí obyvatelia ich neznášali (z historických dôvodov) a žiadali mesto aby vojakom z Bystrice vstup do mesta zakázali alebo aspoň obmedzili. S oblečením ste však nemali problém; Andrei v Anne prakticky žil a vzadu nosil celý svoj majetok, vrátane celého šatníka. Väčšina toho oblečenia bolo Nasti veľké, ale v núdzi pomôže čokoľvek. Nie že by ste mali štuple na rozhadzovanie...
"Musíme si pohovoriť." Prehodil zamračene, stoličku od stola s hlasitým škrípaním pristavil k posteli a sadol si na ňu.
"Ide o financie. Je to... zlé." Pokrčil plecami a prekrížil si ruky na hrudi. Tento problém spomínal už pred pár dňami, no namiesto jeho riešenia ste sa rozhodli oddychovať podľa pokynov lekára. Táto misia však mala byť pomerne rýchla a Andrei sa mal do Bystrice vrátiť už dávno.
"Izby máme zaplatené ešte na dnes, ale ak do večera neprídem so štupľami, budeme musieť vypadnúť. Pri najhoršom môžeme prespať v Anne, ale žrádlo tiež niečo stojí." O nejakom pohodlí v nákladnom priestore nákladiaku sa nedalo hovoriť. A zločin a žobranie neboli niečo k čomu sa chcel Andrei uchýliť.
"Zherdev sa stále neozval. Je to divné, väčšinou mi odpoveď príde do jedného... maximálne dvoch dní. Niečo sa muselo stať." Výpadky v rádiovej komunikácii neboli ničím výnimočným - predsa len, rádio vám kvôli búrke polovicu cesty nefungovalo - no armádne kanály boli mimoriadne spoľahlivé. Spoločne s tým útokom zradcov krátko po odchode s kladiváckeho územia sa dalo konštatovať len to, že Andrei nemal jediného tušenia čo sa deje.
"Nuž, nezostáva nám nič iné než si nejaké tie štuple privyrobiť. Spred stanice by som veľmi rád zobral nejakú zákazku, ale s touto rukou spravím tak veľké hovno. Do riti, ani do skladu ma nezoberú. Možno do nejakej prevádzky." Premýšľal nad svojimi možnosťami a preklínal Slávneho Ťuk-Ťuka, že ho takto znemožnil. Ten šialenec predsa len istým spôsobom zvíťazil. Tej ortézy sa chcel naozaj zbaviť.
"To sa týka aj teba. Obzri sa v meste, niekto musí mať nejakú ľahkú robotu. A na tie zákazky ani nemysli - v žiadnom prípade." Varovne zdvihol Andrei prst, tušiac čo má Nasťa na mysli. Zákazky z policajnej tabule platili zďaleka najlepšie, no zároveň boli zvyčajne najnebezpečnejšie.

Andrei vstúpil dovnútra a ja som k nemu len podvihla pohľad. Vedela som, pre čo sem prišiel, keďže som mala celkom dobrý odhad o čase a toto mal vskutku byť posledný deň, ktorý tu máme predplatený. Bývanie v Anne mi moc nevadilo no bola pravda, že sme potrebovali jedlo. Bola škoda, že sme neboli schopný zobrať od tých ľudožrútov to, čo len šlo.. takto sme boli celkom na suchu.
"Yep, viem.." Odvetila som celkom beztarostným hlasom. Nie že by mi to tak vadilo ale.. z nejakého dôvodu som sa nemohla dočkať, až odtiaľto vypadnem. Počas toho ak rozprával ďalej, som sa postavila a prešla som k stolu, na ktorom bola položená pištoľ. Strčila som si ju do nohavíc a natiahla cez ňu tielko. Bolo mi trocha veľké, ale nie dostatočne veľké na to, aby si ma niekto na ulici pomýlil s nejakou šlapkou.. aspoň som v to dúfala.
Musela som sa pousmiať, keď ma Andrei napomenul, aby som sa ani nepokúsila ísť pozrieť na policajnú stanicu. Až som k nemu podvihla pohľad, spýtavý.
"A čo mám robiť... *luxusnú spoločníčku* ?" Zľahka som sa uškrnula. Hej, tak by som si asi vedela zarobiť najviac, ak som v potaz rátala moje schopnosti ale.. to som naozaj neplánovala robiť.
"Potrebujeme peniaze a pochybujem, že si človek zarobí dosť umývaním riadov." Dodala som a len som sa zatiaľ oprela o stôl, s prekríženými rukami na hrudi.
"Nejak sa vynájdem. Ale pochybujem, že sa niečo stihne vyriešiť dnes. Kde budeš parkovať s Annou?" Pýtala som sa ho to kvôli tomu, aby som vedela, kam sa vrátiť, keď bude treba. Taktiež ma napadlo, že by som mohla spárovať jeho vysielačku s mojim pip-boyom. Takto by sme vedeli ostať v kontakte aj na diaľku, aspoň nejakú.

"Myslím, že "Andělé" teraz robia nábor." Pokúsil sa nadviazať na jej vtip o luxusnej spoločníčke, no krátko potom musel uznať, že v jeho hlave to znelo lepšie. Povedal to celkom vážnym hlasom, čo rozhodne nepomohlo, no taký bol jeho humor, suchý a očiernený. Nechcel Nasti prezradiť fakt, že s jej peknou tváričkou a mladým telom by ju pomedzi anjelov zobrali okamžite, či mala skúsenosti alebo nie. Rýchlo by ju priučili a pravdepodobne by sa onedlho stala senzáciou pomedzi hosťami a pre klub zlatou baňou. Také nevinné dievčatá neexistovali, nie vyrastené v pustatine, čisté a nepoznačené životom v tomto svete. Presne z toho dôvodu boli obyvatelia Bane - teraz už otroci - tak vzácni a drahí, preto tých násilníkov Valérie potrestali okamžite. Nemohol sa Nasti priznať, že kedysi vo svojich manželských sľuboch zlyhal a "anjelov" niekoľkokrát navštívil, celkom vydesený zo záväzkov a otcovstva, no jeho žena mu to časom odpustila, nech je svätená. Vzhľadom na to dobre poznal majiteľku bordelu, ale to tiež nechcel spomínať pred Nasťou - do toho prostredia ju nemohol doniesť. No mal v pláne sa tam pozrieť neskôr; určite mali preňho nejakú špinavú robotu.
Náhle si uvedomil, že na Nasťu pozerá "mužským pohľadom" a znechutene sklonil pohľad. Bolo to akoby otec takto hľadel na svoju dcéru, a Nasťa bola rovnako stará ako jeho dcéra, keď...
"Umývanie riadov je aspoň bezpečné. Mám ťa vo vlastnej zodpovednosti, a skoro som už raz zlyhal. Opakovať sa to nebude." Nechcel aby sa Nasti niečo stalo a situácia s banditmi ho skoro priviedla k nepríčetnosti.
"Anna je stále u Elišky v garáži. Ach... kurva..." Povzdychol si Andrei a chytil sa za čelo.
"Tá oprava bude tiež niečo stáť. Frasa, mal som na to odložené štuple, ale tie som minul na predĺženie pobytu v tomto predraženom pajzli... Eliška ma zabije." Ani ste len neprišli do Brna a dlhy sa začali zbierať. Bolo načase vyraziť von do sveta.
"Nu, to je jedno. Idem do mesta. Poradím ti, hľadaj robotu v nejakom obchode, možno v sklade, ak sa na to cítiš. Vyhýbaj sa prázdnym a pochybným uliciam, tým atómovým pomätencom a pri najlepšom aj celej červenej štvrti. Veľa šťastia... nám obom." Prehovoril starostlivo ako otec predtým než dcéru prvýkrát pustí na večernú párty, pričom zabudol spomenúť, že sa má slušne a striedmo obliecť, a vydal sa na odchod.

Celkom ma jeho slová zarazili. Vedela som, kto sú to "Andělé". Respektívne čo táto spoločnosť robí. Hotel ponúkal požičovňu kaziet s ich.. obsahom. Pochopiteľne som jednu mala uloženú v pip-boy čisto náhodne a kvôli tomu, lebo som ju ešte nestihla "vymazať". O tom pochopiteľne Andrei nevedel.

Založila som si nespokojne ruky na hruď a trocha pochybne som sa na Andreia pozrela. Nechcela som mu povedať, že momentálne teraz ma možno má na zodpovednosť, no tiež s tou rukou nebude môcť ani len poumývať už spomenutý riad, takže to pravdepodobne viac menej ostane na mne. Musela som sa zasmiať, keď si spomenul, že budeme musieť opraviť aj za opravu.
"Aspoň dúfajme, že to bude stáť za to a že to nedokafre jak tí tvoji kolegovia." Narážala som na fakt, že sa Anna pokazila pomaly skôr, než sme vyrazili na cestu. "Urobím čo je v mojich silách." Žmurkla som na Andreia a v hlave sa mi začal formovať nejaký ten plán. Rozhodne sa nejednalo o umývanie riadu. Nebola som tak naivná, aby som verila, že sa tým dajú zarobiť poriadne štuple.. a to bolo niečo, čo som celkom potrebovala.

Len som sa s Andreiom rozlúčila a z bytu som odišla až po tom, ako som si bola istá, že je preč. Popravde.. celá jeho rada o červenej štvrti.. prišlo mi to presne ako miesto, kde by sa dalo zarobiť.. a tí Andělé možno nebol až tak zlý nápad. Potrebovala som ale zistiť nejaké informaćie, keďže som pochopiteľne mala pomerne dosť jasné hranice, ktoré by som neprekročila. Na to by som musela byť o dosť viac zúfalá, než teraz.
Vyšla som z budovy. Pre zmenu som sa nesnažila tielkom zakryť moju pištoľ. Usúdila som, že bude lepšie, ak ľudia budú vidieť, že som ozbrojená .. tak si možno nejaký opovážlivci budú držať odstup. Strelné zbrane neboli až tak rozšírené, hlavne nie v meste, kde to ľudia jednoducho nepotrebovali. Na to tu mali políciu a ak ste neboli lovec odmien alebo člen armády, na čo?
Moje kroky ma zaviedli priamo do červenej štvrte. Presne miestu, ktorému Andrei chcel, aby som sa vyhla. Rozmýšľala som nad žoldnierskou prácou ale, kto by mi dal prácu v mojom momentálnom stave? Možno keby že som lepšie ozbrojená, no s jednou malou pištoľou by som bola skôr na odstrel. Chcela som sa najprv po štvrti poobzerať, aj keď mojim konečným cieľom boli predsa len Andělé.. kto vie, možno sa u nich nájde niečo, čo by som bola ochotná spraviť. Ak by to boli len nejaké fotografie či akty...

Nasťa rýchlo prišla na to prečo obyvatelia Černova považujú "štvrť červených svetiel" za menej úctyhodné miesto, o ktorom by ich deti ani nemali vedieť, nieto sem ešte chodiť. Naproti nábrežiu a centru boli ulice v tejto oblasti špinavé - kde tam sa váľalo smetie, pričom smetné koše boli preplnené a okolo každého sa vytvorila malá hôrka bordelu, ktorú vietor raz za čas rozfúkal a rozniesol po celej ulici. Mnohé okná boli zabednené, rovnako aj dvere a bolo otázne či v tých bytoch vôbec niekto žije, a ak áno, rozhodne nešlo o výnimočne slušné a príjemné osoby. Popri schátralých ošarpaných budovách a starých neónových nápisoch mohla mať Nasťa pocit, že sa ocitla v modernej verzii divokého západu, teda vlastne akomsi klasickom cyberpunku. Aj napriek tomu malo toto miesto svoju nezameniteľnú atmosféru. Nie falošnú a umelú ako zbytok Černova, ale dravú, nespútanú silu ľudskej prirodzenosti a zvrátenosti. No červená štvrť skutočne ožívala až po zotmení, a v toto ráno sa po uliciach pohybovalo len zopár ľudí.
Prešla okolo skupinky celkom odrovnaných ožranov, opretých o stenu nízkej bytovky. Okolo seba mali rozostavaných niekoľko fliaš - tí museli oslavovať celú noc. Z jedného baru vykročili dvaja chlapi v objatí, pivo v rukách, hlasno spievajúc a tancujúc - alebo skôr potácajúc - sa po šírke celej ulice. Nasťu si ani len nevšimli. Videla zo tucet osôb, ktorých tváre boli ukryté pod kapucňou, s rukami vo vačkoch mikiny, väčšinou so sklonenou hlavou, ktoré rýchlym krokom prechádzali okolo alebo len tak postávali na ulici, pri svojich domovoch, možno s cigaretou, možno len nasávajúc svieži ranný vzduch. Stretla dvoch policajtov na obhliadke, s obuškami v rukách a pištoľami za opaskom, ktorým sa väčšina obyvateľov zoširoka vyhýbala. Niekoľko prostitútok sa na Nasťu pekne usmialo, pričom si vyslúžila niekoľko neslušných návrhov - ale bez štuplov len ťažko mohla využiť ich služby. V každom prípade, zo svojím vzhľadom tu robila pomerne "rozruch." Viacero chlapov jej venovalo nechutné poznámky a chtivým pohľadom sa nevyhla, no zbraň po jej strane ich dokázala odohnať aj sama.
Väčšina podnikov bola ešte zatvorených - zájsť sem bolo vskutku najlepšie až večer či v noci - vrátane bojovej arény, kina či reštaurácie. Ale budovu anjelov spoznala ľahko. Nad vchodom poblikával neónový nápis "Objetí andělů," a pred veľkými krídlovými dverami stáli dve ženy, isto pracovníčky. Boli nahodené pomerne normálne - zrejme ešte mimo služby. S cigaretami v rukách o čomsi živo diskutovali. Keď si všimli nesmelú Nasťu, jedna zo žien jej venovala príjemný úsmev. O jej kráse, ktorej pomáhala hodná vrstva make-upu, sa nedalo pochybovať. Mohla byť tak o desať rokov staršia než Nasťa. Tmavohnedé vlasy mala upravené do krátkeho vlnitého účesu. Okolo krku sa jej trblietal strieborný náhrdelník, nehovoriac o mohutných náušniciach a kope ďalších šperkov - dokonca aj v obočí mala pírsing.
"Kamže, kráska?" Spýtala sa milo a skúmavo Nasťu obzerala. Dievča vedľa nej bolo omnoho mladšie a Nasti hodila len závistlivý pohľad.

Bolo to minimálne.. zaujímavé miesto. Pripomínalo i to nižšie podlažia Vaultu, len tieto ulice boli o niečo viac extrémnejšie. Cítila som sa ale celkom bezpečne. Vyzeralo to tak, že môj odhad bol správny. Nesnažila som sa nadväzovať komunikáciu a ani nijakým spôsobom provokovať, no poniektoré blbé pohľady a poznámky som prešla len s mlčaním, s rukou na zbrani. Opatrnosti nikdy nebolo dosť. Dokonca som tu stretla aj pár policajtov, ktorý pravdepodobne nezazerali na moju zbraň práve.. najlepšie. Predsa len, každá jedna zbraň pre nich znamenala hrozbu.

Nakoniec som prišla k budove, kam som sa len chcela dostať. Nedalo sa to prehliadnuť. Neónový nápis ma len ubezpečil, že je to tá správna budova. Asi to muselo vyzerať tak, že práve tam mierim. Ja som bola príliš zapozeraná na nápis a tak som si ženy a dievčaťa všimla až po tom, ako ku mne tá staršia prehovorila. Musela som uznať, že sa vedela usmievať. Ja som sa usmiala pomerne.. pochabo, moźno nervózne. Tiež som si všimla pohľad od tej mladšej. Asi mi závidela.. teda, nie že by bolo extra čo. Nie že by som mala v pláne reálne sa tu zamestnať so všetkým, čo k tomu patrilo. Na otázku ženy som podvihla moju pravú ruku smerom k budove, pred ktorou stáli.. a na ktorú som poukázala ukazovákom.
"Záleží od... ale rada by som si privyrobila. Neviete kde nájdem niekoho, kto to tu má na starosti?" Odvetila som zároveň aj s pridanou otázkou.

Žena prekvapene nadvihla obočie a letmo sa obzrela po svojej spoločníčke. Mladá deva len pokrčila plecami a znova si potiahla z cigarety.
"Prachy, prachy... vždy ide o prachy... naivná hlúposť mladosti. Vieš kde vôbec si, moja milá?" Spýtala sa s úsmevom, pričom jej tón nebol arogantný či úražlivý, ale skôr trocha ustarostený.
"Na mieste kde chodia ženy zomrieť. Nie naozaj teda, len vo vnútri. Si ešte mladá - daj na moju radu a nájdi si lepšiu robotu. Táto ťa... zničí." Povedala celkom vážnym hlasom a mávla rukou aby Nasťa odišla kade ľahšie. Nechcela jej zle, ale naopak. Zrejme hovorila z vlastnej životnej skúsenosti.
"Preboha, toľko drámy... stará, niektoré tu sme dobrovoľne. Lebo nás to baví. Je to zábava. Sloboda. Ktorá chce skončiť zavretá na celý život v nejakej sprostej kuchyni?" Odvetila mladá žena a posmešne pokrútila hlavou.
"Len si z toho uťahuj. Časom uvidíš. Časom aj teba tá zábava prejde." Odfrkla jej kolegyňa varovne a odmlčala sa. Ďalšiu konverzáciu nechala vám mladým. Cigaretu hodila na zem a odstúpila kamsi na bok.
"Nepočúvaj ju. Ak si chceš zarobiť, tak si na správnom mieste. Mimochodom, ja som Sofia - môžeš ma volať Sofi - a táto ťava je Ela. O čo presne si mala záujem?" Spýtala sa Nasti, tentoraz už bez toho závistlivého pohľadu. Napokon sa zdala ako celkom priateľská osoba.

Nechala som staršiu ženu dokončiť svoje slová. Slabo som sa pri tom pousmiala. Nevedela, v akej som bola situácií a aj keď som musela uznať, že to nebola úplná katastrofa, nejaké štuple som potrebovala. Nie že by som niečo .. tu, plánovala robiť celý svoj život. Chcela som jej odpovedať no skôr mi do reči skočila tá mladšia, ktorá ma vlastne podporila. Musela som sa zasmiať. Skôr tak, pobavene, no stále pomerne nervózne.
"Nemám rada kuchyne..." Povzdychla som si a len som si zastrčila ruky za okraj nohavíc, len aby som ich mala kam dať.
"Nasťa, to je.. meno, prezývky ma zatiaľ obišli. Teší ma Sofi." Pozrela som sa na Elu a len som kývla hlavou. "Ela." Dodala som, už len kvôli tomu, že to bola slušnosť. Vedela som, že si budú len o to viac myslieť, že sem nepatrím. Predsa len, takéto slušné a "nevinné" správanie.. no len pár dní dozadu som niekoľkým ľuďom ustrelila hlavu brokovnicou, čo ma pochopiteľne posnažilo. Toto už bola skôr taká, sčasti pretvárka, sčasti som nemala dôvod byť nepríjemná alebo nejaká.. krutoprísna.
"To je trocha.. hmm." Zamyslela som sa. "Ťažko povedať Sofi, nie som dosť odvážna na sex, ale možno nejaké fotky, tanec alebo proste obsluha pri bare.. neviem, neviem ako to tu funguje." Zľahka som sa pousmiala, znova pomerne.. nevinne. Tento krát to nebola hra, bola som celkom v rozpakoch.

Sofi sa zamyslene pošúchala po brade a na ústach sa jej objavil potmehúdsky úsmev, akoby mala pre Nasťu niečo úžasného. Spýtavo sa obzrela po Ele, no tá len pokrútila hlavou a cez hrubé sklenené dvere vošla dovnútra.
"Pre teba sa určite niečo nájde, miláčik. Však pozri na seba, sebavedomie ti vôbec nemusí chýbať. Si krajšia než väčšina z nás... trocha lepší strih, tvár upravíme. Bez problémov." Povedala mladá žena a Nasťu pozorne prehliadala. Nedalo sa pochybovať o tom, že Nasťa bola prirodzene krajšia, ale to nič nemenilo na tom, že zo Sofi pravdepodobne chceli tráviť noc všetci muži, na ktorých sa obzrela. Bez ďalšieho čakania pokynula Nasti aby ju nasledovala. Spoločne ste vošli dovnútra a bolo jej okamžite jasné, že práca v tomto klube je zlatou baňou. Podobný luxus videla len vo starých amerických filmoch z Hollywoodu - červené koberce, stoly z kvalitného dreva, zamatové gauče, trblietavé lustre, kvetináče s exotickými rastlinami; bolo to vlastne pomerne úžasné. Majiteľka tohto podniku musela byť skutočne bohatá. Grandióznou vstupnou sieňou sa niesla príjemná vôňa jazmínu. Aj napriek jasnému a slnečnému ránu bola budova ponorená do šera, osvieteného len matnými červenými svetlami.
"Kde si zobrala tie handry čo máš na sebe? Je to hrôza." Poznamenala Sofi zatiaľ čo ste prechádzali tmavou chodbou a vošli do akéhosi malého salónu či izby. Sofi sa pohodlne usadila na jednom z kresiel a to isté mala spraviť aj Nasťa. Zo stola zobrala dva poháre, naplnila ich fľašou očividne drahého vína a jeden z nich jej podala.
"Trošku vína a tréma je fuč. Nič si z toho nerob, kedysi som na tom bola rovnako." Sofi si samozrejme všimla, že Nasťa nie je celkom vo svojom živle.
"Takže... fotky? Julo spomínal, že niekoho hľadá... niekoho nového. Teba som tu ešte nevidela, Nasťa. Si v meste nová?"

Nebola som si istá, čo si mám na jej poznámku o tom, že mi nemusí chýbať sebavedomie myslieť. Nie že by mi chýbalo, skôr to boli.. skúsenosti? Pocítila som na sebe jej pohľad, respektívne som ho aj uvidela, keďže sa tým prehliadnutím nejak netajila. Len som zľahka prikývla na jej pokyn a nasledovala som ju cez sklenené dvere do vnútrajška podniku. Teda, musela som uznať, že ma to ohromilo. Už na prvý pohľad bolo zjavné, že sa jedná o Luxus a to som si myslela, že luxus v tomto svete ani len neuvidím. Aspoň nie o toľko väčší, než v štvrti, kde som takmer prišla o kariéru a život. Bolo divné že mi úplne vypadlo jej meno? Ťažko sa tu dalo sústrediť na nejaké normálne myšlienky. takmer som sa úplne pozabudla pri obzeraní si jednej z rastlín, ktoré mi.. dalo by sa povedať pristáli k srdcu. Rozhodne mi to učarovalo.
No neprestávala som kráčať za Sofi, ktorú som teraz videla čisto v červenom odtieni. "Vyfasovala som ich." Dodala som, no myslela som si, že sa to za chvíľu rozvinie ďalej a tak som necítila potrebu jej to vysvetľovať teraz. Vošli sme do salónku, kde som si taktiež sadla pomerne dosť chlapčenským spôsobom, keďže som jednu nohu vyložila na koleno druhej, a len som si na ňu položila obe ruky, zatiaľ čo som sa opierala o pohodlnú opierku. No o chvíľku mi podala pohár vína a tak som sa poň načiahla. Ani som si nepamätala, kedy som pila niečo iné, než vodu. Vo Vaulte som teda mala pár krát pivo, ale víno? Niekde v hlave mi kričal Andrei niečo na štýl "opováž sa toho dotknúť", no nakoniec som len pery priložila k poháru a trocha som si z neho odpila.
Teda, na to že to vyzeralo ako drahý alkohol, to bolo dosť .. slabé. Nie že by mi to nechutilo.
"Nie som z Brna, no ostala som tu visieť .. kto vie na koľko. No a ako tomu býva, došli štuple." Pousmiala som sa. "A s tými fotkami, je to niečo, čo ma napadlo ja.. úprimne ani neviem čo všetko tento podnik ponúka za služby." Obzrela som sa. Rozhodne to nebol obyčajný "bordel", ako z nejakého starého filmu.

Na poznámku o nedostatku štuplov len Sofia veľavýznamne prikývla, predsa len, bol to jeden z dôvodov prečo sa do tejto brandže dostala. A potom sa jej to aj tak zapáčilo, a rozhodla sa tu zostať.
"V skratke? Ponúkame masáže, luxusný bar, hudbu a spev, posedenie v príjemnej spoločnosti, tance, skupinové i súkromné a samozrejme sex, za príplatok aj viaceré druhy perverza... skoro čokoľvek v tvojej fantázii. Dobre nám vynáša fotolab a náš erotický magazín, potom aj sex-obchod a porno, ktoré sme začali produkovať pred niekoľkými rokmi. Veľmi populárne." Vymenovala Sofi zoznam všetkých "anjelských" služieb, ktoré ju v rýchlosti napadli. V tom si všimla Nastinu pištoľ.
"Som ja krava - zbrane môžu dovnútra nosiť len bezpečáci. Prosím ťa, odlož ju kamsi bokom." Prehodila Sofi a neveriacky sa chytila za čelo. V také skoré ráno ju ani nenapadlo jedno z najdôležitejších podnikových pravidiel. Možno to bolo tou zábavou trvajúcou celú noc...
"Úprimne, ak si..." Začala hovoriť, no prerušilo ju hlasité dupanie na chodbe. Do miestnosti nazreli dvaja holohlaví nabúchaní chlapi v čiernych okuliaroch a obtiahnutých tričkách, ktoré ukazovali ich mohutné svaly.
"Sofi, všetko v pohode? Odbehli sme len na chvíľu."
"Všetko v pohode, chlapci. A-aaa zoberte túto pištoľ do skrinky." Muž zo stola deviatku zobral (alebo kde ju Nasťa položila) a spýtavo pozrel na Sofiu - spôsobom "čo to má znamenať?" - no ona ho len mávnutím ruky odohnala. Bezpečáci sa zdekovali a mohli ste pokračovať.
"Kde sme to boli? Ach..." Skoro okamžite ju znova niekto prerušil. Tentoraz sa chodbou ozýval chichot niekoľkých dievčat, pričom Sofii zdelili, že idú na raňajky a pýtali sa či niečo nechce, na čo ich len syknutím poslala "do preč."
Krátko po nich sa vo dverách objavil aj akýsi celkom nahý chlap, podobne vypracovaný ako tí dvaja predtým, no isto pracujúci v inej brandži.
"Ahoj..." Dvihol rozospato ruku na pozdrav a Nasťu si ani len nevšimol. Do miestnosti vošiel v plnej obnaženej sláve.
"Ľubo, vypadni! Mám tu... klientku!" Vyskočila zo svojho kresla Sofi a vlastnými silami ho potlačila von. Potom za sebou treskla dverami.
"A. Je. Pokoj." Zavrčala nervózne Sofia a znova si sadla.
"Chcela som povedať, že na prácu eskorty sa musíš pripravovať dlhé roky. Vyžaduje to kopu skúseností a istú povahu. Ale aj sama uhádneš kde netreba vedieť takmer nič a zarobíš... teoreticky rovnako. Nie je to najľahšia práca, ale ty, Nasťa, spĺňaš všetky podmienky, v tom mi môžeš veriť." Žmurkla na Nasťu s úsmevom, ktorý by roztopil skoro kohokoľvek.
"A nie je to len sex... no, nie priamo. Niektoré snímky vyžadujú len orálny sex. Už si niekoho fajčila? Alebo lízala?"

"Viem spievať.." šepla som pri vysvetľovaní toho všetkého, skôr tak do vetru. Nie že by som mala šancu ju teraz nejak prerozprávať a tak som sa o to ani nesnažila. Moja poloha sa trocha zmenila. Tento krát som pre zmenu mala obe nohy na zemi, kolená pri sebe a nakláňala som sa trocha dopredu, ako som sa snažila pohltiť všetky tie informácie. Teda minimálne posledné dve-tri veci som vedela hneď teraz vyškrtnúť.
Na požiadanie som vyložila zbraň na stôl. Mohla si všimnúť že naozaj viem, ako s ňou narábať. Najprv som vyhodila zo zbrane zásobník, následne som ju "cockla" a vyhodila z nej náboj, ktorý som strčila späť do zásobníka. No a takto som to položila v dvoch častiach na stôl. Trvalo to.. prekvapivo krátko. To je tak, keď sa človek celý týždeň nudí, nájde si kdejakú zábavu.
No a v tom dovnútra vtrhli dve gorili, pri čom ako jeden, tak aj druhý by ma pravdepodobne udvihli len jednou rukou. V tvári som trocha zbledla, no v červenom odtieni svetiel to moc nebolo vidieť.
"Dostanem ju späť že?" Spýtala som sa .. dúfala som že dosť očividnú poznámku. Andreiovi by sa ťažko vysvetľovalo, kde som stratila moju jedinú možnosť obrany. No a znova to vyzeralo na ďalšie info ale, v tom dovnútra vošiel úplne nahý chlap! Mne v momente oči zbehli kde tam a no, bolo vidieť, že ma uviedol celkom do rozpakov. Toto bolo celkom moc. Videá boli videá ale na živo? Také.. niečo? Nahlas som preglgla, no to už našťastie odišiel. Povedzme si to úprimne. Ako Sofi rázom zavrela dvere a obrátila sa späť na mňa, asi sa ma ani nič nemusela pýtať. Z mojej reakcie bolo zjavné že nič také naozaj za sebou nemám. V tvári som bola snáď tak rudá, že som som len ďakovala za všetky tie svetlá. Skôr som do seba tento krát vyliala celý zvyšok ešte pomerne plného pohára od vína .. a to mi víno ani tak nechutilo.
"Ja.... eh," Na chvíľku som sa odmlčala. Prečo sa mi to teraz vysvetľovalo ťažšie? ".. sex nie." Dodala som nakoniec pomerne stroho a veľavýznamne som sa na Sofi pozrela. "Viem spievať, myslím si že celkom dobre.. zvládla by som tanec, prácu za barom alebo už spomínané snímky, teda foto ale.." No nemusela som to dopovedať, to ale malo byť pripojené k začiatku tejto konverzáci a jej to určite došlo.

Na poznámku o vrátení zbrane Sofia ani len nereagovala, nie že by to bolo potrebné. Skrinky slúžili na bezpečnú úschovu vecí a samozrejme svoje veci si klienti mohli pri odchode zobrať naspäť. A tu vnútri to vyzeralo pomerne bezpečne. Jediné čo Nasti teraz hrozilo bolo že ju klepnú po hlave, zviažu a hodia do klietky kamsi v podzemí, možno do nejakého sex-žalára. Sofia si Nastinu zahanbenú tvár rýchlo všimla aj napriek matnému osvetleniu, ale ako správna profesionálka to vôbec nespomenula, nieto si z nej ešte uťahovať. Polovica jej klientov mala podobné problémy.
"Vidím, že ťa nepresvedčím. Nebudem ťa nútiť, nechajme tomu čas. Fotky teda..." Povzdychla si Sofi a povstala z kresla. Vedela presne rozoznať kedy narazila na nepreraziteľnú blokádu, na hranice, ktoré však v jej ponímaní boli len dočasné a veľmi flexibilné.
"Poď, predstavím ťa Julovi." Naznačila Nasti rukou a spoločne ste sa vybrali spletitými tmavými chodbami do hĺbok podniku. Budova bola väčšia než Nasťa čakala - už čoskoro sa celkom stratila a nedokázala si vybaviť cestu k východu.
Náhle však nastala situácia, ktorá by aj silnejšiemu človeku spôsobila srdcové ťažkosti. Kráčali ste dlhou chodbou, pomedzi množstvom zatvorených dverí, keď sa na opačnej strane koridoru objavil... Andrei! Aj v tme si ho Nasťa nemohla pomýliť - mal na sebe rovnaké oblečenie ako pri odchode z hotela, na hlave vojenskú baretu a maskáče. Samozrejme svižným krokom kráčal rovno oproti vám. Nasťa mohla zostať po boku Sofie, no naskytla sa jej šanca ukryť sa - v rýchlosti si všimla trojo dverí okolo vás. Prvé dvere boli neoznačené, druhé dvere mali štítok kancelárie s menom Renáta Bartová a tretie dvere viedli do nejakého skladu "nástrojov a pomôcok."