▶ "Začiatok cesty"

Rozmýšľala som, koľko to je asi tak tristo kilometrov. No keď mi povedal, že tam so šťastím dorazíme v podstate o dva dni, bolo vidieť, že som bola trocha sklomaná. Očividne som dúfala v niečo dlhšie, no ešte som v týchto veciach bola zelenáč. Kto vie, možno si zajtra budem hovoriť, aby sme už boli čo najskôr tam.
"Už sa nemôžem dočkať." Uškrnula som sa, no v tom som zapoćula pochodovanie. Teda počula som ho už skôr ale, teraz bolo nejak bližšie. Otočila som hlavu k malej vojenskej eskorte a no, tak trocha som nevedela, či im mám zasalutovať, alebo nie. Pre to som sa len ostala opierať o nákladiak a sledovala novo príchodzích a ich konverzáciu s Andreiom. Moje oči sa na chvíľku stretli s očami vojaka a no, dobre že mu nevypadla sánka. Až mi to bolo trocha nepríjemné. Uhla som vojakom, ktorý dozadu auta išli naložiť ten trezor. Všetci nakoniec odišli a mi.. no mi sme mali v pláne odísť tiež. Prikývla som a sama som vyskočila na schodíky k dverám spolujazdca. Otvorila som ich, prehúpla som sa dovnútra a následne som ich za sebou aj zatvorila, keďže tu ale bolo celkom dusno, hľadala som nejakú páčku na stiahnutie okienka. V tom som takmer naskočila, keď Andrei zapol motor. Musela som sa rozosmiať.
"T.. to je super. Cítim sa ako obor." Zapozerala som sa z okien. Bola som z toho auta očividne úplne očarená.

Nastine nadšenie sa prenieslo aj na Andreia, pretože sa po prvýkrát poriadne začal usmievať. Jeho "asistentke" sa Anna páčila, a to mu ku šťastiu celkom stačilo. Predtým sa trocha obával jej reakcie; možno čakal, že Annu nazve šrotom. Ale ona z toho bola celá radostná, ako môže byť len človek, ktorý ešte nikdy nesedel v kabíne žiadneho auta, a už vôbec nie v niečom takom impozantnom a mohutnom ako boli nákladiaky značky Ural.
Než Andrei vyštartoval, Nasti v rýchlosti ukázal a vysvetlil všetky kontrolky, ktoré sa v kabíne nachádzali. A že ich bolo dosť. Bolo mu jasné, že si to nezapamätá, ale s výučbou jazdenia bolo treba niekde začať.
Napokon Andrei dupol na pedál a nákladiak sa pohol von z garáže. Mestom musel prechádzať pomaly, najmä kvôli vojakom, ktorí kráčali kade tade cez cesty a chvíľu trvalo kým sa lenivo rozostúpili. Keď ste vošli na námestie, Nasťa vďaka vysokej kabíne videla nad obrovský zhluk zhromaždených ľudí. V strede sa nachádzalo vyvýšené pódium, na ktorom postávalo niekoľko ghúlov v otrhaných šatách, zrejme priamo z väzby; s povrazmi okolo krku. Muž vedľa nich vyhlasoval zoznam spáchaných zločinov pomocou megafónu a následne aj rozsudky. Z diaľky nemala šancu spoznať, ktorí to prišli do vašej chodby, no len vidieť túto scénu stačilo na to aby sa jej znova pripomenula Valéria.
"Dúfam, že armádu nesúdiš podľa skutkov tých bastardov. Nereprezentujú nás." Obzrel sa Andrei smerom na šibenicu a neveriacky krútil hlavou. Stále sa vinil z toho že nedorazil skorej a nemohol zachrániť obe dievčatá. Nasťa a Val mali to nešťastie stretnúť najhoršiu špinu aká sa tu v Bystrici nachádzala.
"Strašidelný je fakt, že v pustatine nájdeš zvery ďaleko horšie. Nechcem ťa desiť, ale... vyvaruj sa ružovým okuliarom. Najdlhšie prežiješ ak nebudeš nikomu a ničomu veriť. Zdravá dávka opatrnosti nikdy nezaškodí." Čím skorej pochopí, že tento svet je zlý, tým skorej sa v ňom naučí žiť, pomyslel si Andrei.
Vtom sa na šibeničnom pódiu otvorili padacie dvierka a so silným trhnutím sa zločinci jeden po druhom začali dusiť. Ak mali šťastie, pád im okamžite zlomil väz. Ak nie, museli trpieť. Ale isto zaslúžene - koľko trpeli ich obete?

Pozorovala som rôzne kontrolky, zatiaľ čo som si hľadala pohodlné miesto v sedačke spolujazdca. Bola veľká, pokojne som si tam mohla sadnúť aj do tureckého sedu, no to som zatiaľ nerobila. Najprv sme išli pomaly, vôbec mi to nevadilo. Stále to bolo rýchlejšie, ako keby som len kráčala. Vojakom celkom trvalo, kým sa uhli. Pravdepodobne v meste nemali až takú infraštruktúru, no možno ich tu len bolo príliš veľa.
Došli sme až na námestie a ja som mala celkom výhľad. Naozaj sa jednalo o popravu. Nejakých ghúlov, no rozoznať som ich nevidela. Úprimne mi prišli strašne podobný. No stále som tušila, že to pravdepodobne bude tá trojka z ciel. Len som neutrálne pokývla hlavou, asi len na znak toho, že jeho slová beriem na vedomie.
"To znie, ako celkom depresívne miesto pre život." Pousmiala som sa. Znelo to ako naozajstná divočina. V podstate bez zákonov. Nevedela som si ani len predstaviť, ako sa asi ľudia, ktorí žiadnymi nie sú viazaný, budú správať. Hlavne tí bez hociakých morálnych zásad. Teda.. už som stretla minimálne štyri príklady.
"Vieš Andrei.. ak sa mi niekedy podarí splatiť vám .. moje vykúpenie." Začala som a len som odvrátila pohľad od ľudí, čo tam boli.
"Nazbieram dosť peňazí a oslobodím Val.. možno ma bude nenávidieť a.. no nebudem sa jej diviť ale.. Nenechám ju do konca života hniť v nejakých blbých okovách okolo krku." Mohla to byť dosť naivná predstava. Vôbec som sa toho nemusela dožiť a o Val to platilo dvojnásobne. Ale taký sme boli, ľudia. Aspoň tí z Vaultu. Nemali sme úplne prehnité morálne zásady.. len sme boli mäkký.

Andrei sa pri jej poznámke len pousmial. Depresívne, to áno, ale človek si zvykne. Každý si zvykne. Ak nie, smrť ich čaká za každým rohom. Ale ak je ľudská rasa v niečom dobrá, je to prispôsobivosť. Obdivovali ste zvery, ako napríklad šváby, pre ich odolnosť voči koncu sveta, ale v čom ste sa od nich líšili? Oba druhy prežívali za každú cenu. Možno v inej forme, možno v menších počtoch, ale predsa len.
Myšlienka o záchrane Val sa mu pozdávala - Andrei nebol veľkým fanúšikom otrokárov, aj keď slúžil v organizácii, ktorá ich týmto odporným existenciám rozpredávala - no vedel ako otroci zvyčajne skončia. Valéria musí mať obrovské šťastie aby nasledujúce týždne, mesiace alebo roky prežila v dobrom zdraví. Ľudia sa nestali otrokármi z dobrého srdca; vždy platilo, že ide o osoby, ktoré by v krajine zákona sedeli vo väzení, ba aj na popravisku, podobne ako títo násilníci. A Andrei nechcel aby si Nasťa robila veľké nádeje.
"Nasťa... pustatina je zlé miesto. Nehrá sa s nikým, nech je to akokoľvek nespravodlivé. A Val nemala dobrý začiatok. To sa väčšinou ťahá s človekom celý život. Mizerný štart, pekelný koniec. Len málokedy sa beh života obráti na druhú stranu." Nechcel jej povedať úplnú pravdu, aj keď si ju možno uvedomovala. Nasťa bolo chytré dievča. Pred tým než sa s ňou porátali tí bastardi by ju odkúpil niekto bohatý, mala by väčšiu hodnotu, ale v takomto stave? Ak ju vôbec niekto bude chcieť, nebude to niekto komu záleží na ľudskom živote a jeho dôstojnosti.
Potom ste konečne prešli okolo celého námestia, vošli do ulíc a Nasťu prekvapilo ako dlho ste sa trepali mestom kým sa vám podarilo vyjsť na jeho perifériu. Vysoké budovy sa zmenili na rodinné domy, nízke komplexy. Zástavba zriedla a Nasťa po prvýkrát videla ďalekosiahle pláne pokryté vysokými trávami a burinou, kopce a kde tam aj riedke zoskupenia stromov a kerov. Pri východe z mesta ste prešli posledným kontrolným bodom armády, a skutočne vošli do pustatiny. Kladiváci mali pod kontrolou široké územie okolo Bystrice, ale ich sily sa sústreďovali v mestách a dedinách. Tu na cestách, pomedzi kopcami a lesmi, ste boli celkom sami.
Všimla si že cesty vedúce od Bystrice sú v pomerne dobrom stave - zrejme opravené Kladivákmi (čo iné mali na robote než obnovu infraštruktúry?) - a teda Andrei mohol poriadne zrýchliť. Ak sa pozrela na kontrolu, ktorá ukazovala rýchlosť, videla že idete aspoň zo 70 kilometrov za hodinu. Otvoreným oknom vzduch vrážal do kabíny, čo bolo v tomto teple veľmi príjemné.
"Zapni si pás... ak teda nechceš preletieť predným sklom." Prehovoril náhle Andrei, sústrediaci sa na cestu pred sebou. Doteraz si neuvedomil, že Nasťa nie je zapnutá.
Rozsiahle polia sa zanedlho zmenili na vysoké kopce, ktoré by sa dokonca dali nazvať predhoriami, v pozadí so skutočnými horami - Tatrami. Vrcholce Tatranských končiarov boli zahalené v hmle a rovnako hmlisté sa javili aj nekonečné zelené lesy na ich úpätiach. Ocitli ste sa na ceste, ktorú z oboch strán obopínali prastaré stromy, ich koruny vytvárajúce tieň, až zahalili lúče slnka. V tme pomedzi stromami sa neustále mihal hmyz, zvery, veľkého i malého vzrastu, hrôzostrašné ale i milé.
Príroda sa hravo dokázala prispôsobiť veľkej zmene života. No tentoraz ju neobmedzovali ľudské snahy. Lesy, lúčiny a polia neboli udržiavané a kultivované - stali sa skutočnými džungľami, zdrojmi pestrej fauny a flóry - a ironicky, dlho po konci sveta sa prírode darilo viac ako kedykoľvek za vlády ľudstva.

Nijak som neodpovedala na jeho slová o Val. Len som sa až zasnívane pozerala von oknom. Podopierala som si bradu rukou a tmavohnedé vlasy som si sem tam znova schovala za ucho. S tým natriasaním sa mi vždy nejak dostali do tváre. Netrvalo dlho a dostali sme sa za hranicu mesta. Vlastne to trvalo dlhšie, než som čakala. Veľká časť mesta ale očividne nebola obývaná. Na čo by aj bola, boli to len zrúcaniny. Jednu z vecí o ktorú sa táto armáda starala, však boli cesty. Aspoň tu v meste a v okolí. Nakoniec sme ale opustili hranice mesta a ja som sa s takým tým zaujatým a tajuplným úsmevom pozerala po pustatine, ktorá ra rozliehala na všetky strany. Videla som obrovské hory, no aj menšie kopce, až takmer roviny. Vysoká tráva a niekoľko zoskupených stromov, rozhodne to vyzeralo inak, než som si predstavovala. Odkiaľ som ale mala mať nejakú predstavu.
"Hm? Pás?" Spýtala som sa trocha nechápavo Andreia, no keď si poklepal po svojom, pochopila som, čo myslel. A tak som sa teda zapla, nechcela som ho moc znervózňovať a predsa som mu sľúbila, že ho budem poslúchať.
Bolo to síce menej pohodlné, ale asi to bola bezpečnosť. Andrei išiel rýchlo. Nikdy som tak rýchlo neišla a bolo vidieť, že som trocha vystrašená. No to opadne. V podstate som úplne zmĺkla, viac som sa vtlačila do miesta spolujazdca a snažila som sa trocha vystrieť nohy, čo sa mi aj podarilo. Predsa len som bola celkom drobná na to, aké veľké bolo toto auto a aj jeho kokpit.
Vošli sme medzi stromy. Stále na ceste no, všade okolo nás sa nachádzali stromy. Videla som to len vo filmoch, niečo, čomu ľudia hovorili les. Vyzeral strašideľne, rozhodne by som sa v ňom nechcela stratiť.
"Je tam množstvo zvierat." Poznamenala som, keď som sa snažila pomedzi stromy zamerať nejaké siluety, čo sa mi aj darilo.
"Preboha heh, nikdy som nič také nevidela.. myslím ani vo filmoch. Zmenili sa aj zvieratá Andrei? Veľmi?" Spýtala som sa ho. Predsa len mi to celkom dávalo zmyse. Aj on bol iný trebárs odo mňa.

Čokoľvek sa jej podarilo pomedzi stromami zazrieť, v priebehu sekundy zmizlo. Anna nebola práve najtichší nákladiak, práve naopak, hlasný zvuk motora sa ozýval široko ďaleko, pravdepodobne až niekoľko kilometrov smerom do zalesnených kopcov. Plaché zvieratá, s ktorých väčšina nikdy nevidela človeka a už vôbec nie motorové vozidlo, z blízkosti cesty rýchlo utiekli.
"Horské zverstvo bolo nebezpečné aj pred Spádom. Cestám sa zväčša vyvarujú; aj hlúpe zvery sa rýchlo naučili nestáť zoči voči autám." Odvetil Andrei a tiež sa oknom pozeral do lesa. "Ale v žiadnom prípade nevchádzaj do lesa. Nikdy. Nie cez deň, už vôbec nie po zotmení. Drž sa pri aute - hurhaj motora a veľkosť nákladiaku odháňa niektoré agresívnejšie potvory. Ale nespoliehaj na to. V bezpečí si tam kde sedíš a vzadu." Poúčal ju Andrei prísnym hlasom, akoby sa na moment stal jej otcom. "Rovnaké platí o chodení pešo. Cez tieto horské cesty prechádzame len na autách, a v skupinách. Keď sa pôjdeš vyšťať, nezachádzaj hlboko za stromy. Na krajnicu stačí. S ušami a očami na stopke." Z tohto čo hovorilo sa lesy a divočina akoby zmenili na mýtické a záhadné miesta plné nebezpečenstva a smrti, ako z fantastických rozprávok, ktoré Nasťa čítala. Možno tomu tak bolo. Jeho slová rýchlo zmenili pomerne peknú krajinu na hrôzostrašné miesto.
Na kraji cesty Nasťa videla značky, ktoré oznamovali aké osídlenie sa blíži alebo do akého práve vchádzate. Niektoré celkom zmazané, niektoré stále čitateľné. Za stromami niekedy zahliadla staré dediny duchov - zničené a rozvrátené budovy, zvyčajne len trosky zarastené zeleným porastom. Keď ste prešli okolo značky s nápisom "Harmanec," na jednej strane sa objavila predvojnová zástavba priemyselného typu - išlo o akési továrne a produkčné haly, obkolesené vysokým plotom. Išlo zrejme o drobné mesto, ktoré teraz nikto neobýval.
"Ak chceš skúsiť jazdu, toto je dobré miesto. Rovná cesta, bezpečná oblasť. Mala by si sa to naučiť čo najskôr." Navrhol Andrei a spýtavo sa obzrel na Nasťu.

[You must be registered and logged in to see this image.]

Najprv som sa chcela zasmiať, no nevyzeralo to tak, že by si Andrei robil srandu a tak som to ani nespravila. Skôr mi taký ten počiatočný rehot prešiel do trocha nepríjemného úsmevu. Hlavne keď spomenul takú tú osobnú hygienu, teda skôr použitie toalety. Ruky som si prekrížila na hrudi a znova som sa obzrela von oknom.
"Teda.. moc súkromia v pustatine človek nemá, ak sa nachádza zo skupinou hm? Ale asi to tak má byť.. radšej jeden druhému na očiach než.. keby sa malo niečo posrať." Pokrčila som ramenami. Prešli sme okolo nejakej značny, ktorú by som a stačila prečítať ale.. nápis tam v podstate už ani nebol.
"Asi si založím denník." Podvihla som obočie. Bol to vlastne celkom dobrý nápad. ".. teda.. taký ten, vieš čo myslím. Osobný sprievodca!" Dodala som nakoniec, aby som veci udala na správnu mieru.

Andrei si mohol všimnúť, že som na nejaký čas zaspala. Zobudila som sa až na to, ako sa auto začalo trocha spomalovať. Pošúchala som si oči a keď som sa rozhliadla, teda moc som toho neuvidela, ale započula som Andreiove slová. Tie ma celkom prebrali.
"Oh.. určite by som to skúsila!" Prikývla som a hneď som bola plná energie. Teda, aspoň som sa snažila. Predsa len tie posledné dni trvali za nič.

Andrei šliapol na brzdu a nákladiak pomaly zastavil. Zatočil kľúčikom a vypol motor. Až teraz si Nasťa uvedomila aké ticho tu pomedzi kopcami, horami a lesmi vládne. Bolo to skoro neuveriteľné. Vo vaulte bola zvyknutá na neustále bzučanie; jednoducho svet, v ktorom zvuk v pozadí nikdy neprestáva. Ale tu? Akoby sa čas zastavil. Slnko na vás nepríjemne pálilo, kde tam sa ozvalo vtáctvo a šum lístia, no tento neprirodzený pocit bol zároveň aj úžasný. Ak by človek nevedel o nebezpečenstve, ktoré tu hrozí, bolo by to perfektné miesto na život. Andrei zabuchol dvere a pokynul Nasti aby nastúpila na miesto vodiča. On sám sa presunul na kreslo spolujazdca odkiaľ ju mohol navigovať.
"Zvyčajne je lepšie začínať kategóriou L alebo M - motorky, osobné autá - nie na nákladiakoch. Ale nemáme na výber. Budeme si musieť vystačiť." Pokrčil plecami Andrei a naskočil do auta. Keď sa Nasťa usadila, uvedomila si aké priestorné miesto vodiča vlastne je; dokonca by sa jej zišla aj poduška na lepší výhľad. Potom jej poriadne a dlho vysvetľoval čo presne musí urobiť aby sa auto rozbehlo - ako funguje spojka, brzda, plyn, prehadzovanie pomocou páky - a navrhol aby sa pomaly rozbehla vopred, bez vytáčania volantu. Pred vami sa ťahala rovná cesta, takže tu naraziť nemohla. Premkol ju ten pocit zodpovednosti a trémy, ktorým prechádza každý nový študent - vidieť jazdenie vo filmoch je jedna vec, sedieť za skutočným volantom iná vec.
"Neboj sa. Anna toho vydrží dosť. Keď sa budeš cítiť sebavedome, pridaj."

Nákladiak zabrzdil a ja som podobne ako Andrei, otvorila dvere a vystúpila som z auta. Zopár schodíkov dole, no po tom som len zoskočila na zem. Bolo tu ticho. Dokonca som sa na chvíľku len tak zahladela do okolia. Žiadne bzučanie, žiadne prístroje a ani žiadny roboti, či otravný krik a rozprávanie ostatných obyvateľou Vaultu. Nebyť to tak nebezpečné miesto.. Trocha som si povytiahla nohavice a prebehla som popred Annu, až k miestu vodiča, do ktorého som znova vyliezla. Vstúpila som dovnútra a zabuchla som za sebou dvere. Keď som sa usadila, uvedomila som si, že tu má vodič naozaj veľa miesta. Keď začal rozprávať o kategóriach, pozerala som sa na neho ako na chrobáka. Trocha beznádejne. No len som radšej pokývla hlavou, určite sa časom naučím aj na tom! Následne sa pustil do vysvetlovania a ja som si vždy chytila to, o čom mi dal vysvetlenie. Rukou som pohýčkala volant dosť opatrne, ako keby sa mal rozpadnúť. No Annička bola pevné auto, aj zvnútra. S menším povzbudením som teda nakoniec pootočila štartérom. Nepodarilo sa mi naštartovať na prvý krát, až na druhý. Nakoniec sa Annička znova prebrala k životu. Bola som dosť nervózna, triasli sa mi ruky a ja som sa nervózne snažila spomenúť, čo ďalej. No nakoniec som si spomenula.
Vyrazila som teda kupredu, aj keď veľmi, veľmi pomaly. Takmer ako krokom. Samozrejme to najprv trhlo dopredu, na čo som dala nohu dole z plynu a mi sme znova zastavili.. no a skúsila som to znova, tento krát pomalšie.
"To možno.. bude trvať." Zažartovala som. Nevedela som, kam sa skôr pozerať. Či na cestu, alebo na tie rôzne kontrolky. Furt mi pohľad zchádzal na páku, hlavne keď som sa po prvý krát snažila preradiť a pridať trocha plyn.

Zdalo sa že Andrei tento oddych celkom potreboval. Keď Nasťa aspoň trocha pochytila nejaké tie základy a zvládla ako tak jazdiť aspoň na jednotke a dvojke, zvalil sa do kresla a zvedavo pozoroval ako sa urputne snaží. Vedel že každý študent potrebuje svoj čas, tak ju nechal skúšať po svojom. Nebol ten typ učiteľa, ktorý musel po žiakovi kričať akonáhle spravil niečo zle. Ak nevedela ako pokračovať, trpezlivo to Nasti povedal a znova ju nechal. Ukázal jej správne držanie volantu - najlepšie oboma rukami, pretože žiadnou cestou, aj takou ktorá sa javila perfektne bezpečná, ste si nikdy nemohli byť istí.
"Z cesty by si nemala odvracať oči. Snaž sa zapamätať pohyby svojej ruky. Bez obáv, časom sa z toho stane automatika." Prehovoril pričom si všimol že Nasťa stále pozerá všade, len nie tam kde má pozerať. "Teraz by ťa mali zaujímať len plyn, spojka a páka. Rýchlosť odhadneš okom." Aj tak ste nešli príliš rýchlo. Andrei mal pravdu; táto cesta bola dlhá a rovná, takže sa Nasťa nemusela obávať prudkých zákrut alebo nečakaných prekážok. Ak mala Nasťa s obzeraním na páku naozaj problém, Andrei dal svoju dlaň na jej ruku a pomocne ju navádzal na správne miesto, len aby sa mohla sústrediť na jednotlivé pedále a cestu
Takto Nasti pomáhal až zvládla jazdiť na vyššej rýchlosti, aspoň na štyridsiatich - päťdesiatich kilometroch za hodinu.
Vtom sa asi zo dvadsať metrov pred vami na ceste objavilo akési zviera. Len tak hlúpo vybehlo na cestu a Annu si takmer vôbec nevšímalo. Bol to akýsi mladý zmutovaný jeleň. Namiesto dvoch rohov mal aspoň zo päť a jeho telo bolo pokryté nechutnými tumormi. Jeleň stál uprostred cesty a zvedavo pozoroval prichádzajúci nákladiak. Andrei sa sprvu vydesil, no potom si uvedomil, že sedíte v obrnenom vozidle, ktorého predný opevnený nárazník by bez problémov zvalil aj kamennú stenu. No nevedel ako zareaguje Nasťa - prvým inštinktom nováčikov bolo prepadnúť do paniky a prudko zabrzdiť alebo vytočiť volant, čo vás mohlo potenciálne aj preklopiť na stranu. Na reakciu mala asi dve sekundy.
"Dupni na plyn!" Zrúkol Andrei a ukázal na zviera pred vami.

Učenie jazdenia išlo pomaly. Predsa len som sa to nemohla naučiť hneď, ale na druhú stranu som robila pokroky. Po čase som už bola trocha istejšia a na páku som sa nepozerala tak často. Navyše som sa nesnažial razantne meniť rýchlosti a tak som páku až tak často nepotrebovala. Po nejakom čase som už mala oči pevne zabodnuté pred seba, obe ruky na volante a len som udržiavala konštantnú rýchlosť. Stále som ale pôsobila dosť napäto. Predsa len som bola maximálne sústredená.

Pred nami na cestu vybehol nejaký tvor. Nevedela som úprimne určiť, čo to mohlo byť zač. Nejaký jeleň? Celko som zazmätkovala, no len v hlave. Nevedela som, čo robiť. V tomto mi teraz Andrei dosť pomohol, pretože mi dal ten signál a tým pádom som sa nepotebovala rozhodnúť, proste som ho počúvla. Dupla som na plyn a pevne som zovrela volant do rúk, aby mi s ním nemyklo. Prižmúrila som oči no.. mala som čo robiť, aby som ich úplne nezavrela. To by ale bola celkom katastrofa.

Pri náraze sa ozvalo hlasité buchnutie, praskot, akoby pod kolesami vybuchlo čosi mäkké a chrumkavé, no Annou prekvapilo skoro ani nepohlo. Nasťa pocítila len nepatrný hrboľ, no to nestačilo aby stratila kontrolu nad volantom. Do predného skla vletelo niekoľko kusov jeleňa a s nimi dosť krvi, a Andrei rýchlo zapol stierače, ktoré tento problém zakrátko vyriešili. Andrei bol rád, že ho Nasťa poslúchla a neuviedla vás do zbytočného nebezpečia. Dážď tento bordel vyčistí, ale otočiť potenciálne prevrátené auto by bol ťažší oriešok.
"Zapamätaj si jednu vec - s uralom je niekedy lepšie nezastavovať. Modifikovali sme ich na borenie banditských brlohov. Anna by zvládla preraziť aj stenu." Poučil ju Andrei zatiaľ čo sa stierače snažili zbaviť zakrvavenej srsti na skle. Bolo to brutálne, no to zviera sa zrejme aj tak trápilo. A ak bolo dosť hlúpe neuhnúť sa nákladiaku, zaslúžilo si zomrieť. Aspoň tak myslel Andrei.
"Ale myslím že na dnes máš dosť, nie?" Zasmial sa náhle a pokynul Nasti aby zastavila a nechala ho prevziať riadenie. Ani on nečakal, že by sa niečo také mohlo stať. Jedna trauma denne jej stačila.

Úprimne som predsa len privrela oči. Hlavne keď sa do okna rozpleskla krv čo.. som nečakala. No Andrei sa načiahol, zapol stierače a tieto po chvíľke vyriešili. Nebola to teda najväčšia akcia v mojom živote, ale bola pravda, že som celkom dosť mala. Stále som ale držala volant a išla kupredu, zatiaľ čo som ho pozorne počúvala.
"Banditi? Máte tu veľa banditov?" Spýtala som sa ho. Teda.. bolo to ako z nejakého filmu. Vedela som, že pred spádom taký ľudia v podstate neexistovali. Banditi to bolo ako z nejakého stredoveku. Maníci s lukmi, šípmi, prepadávajúc pocestných. No len som na jeho ďalšie slová prikývla a pomaly som začala spomalovať. Nevrzdila som prudko. Až sme nakoniec zastavili a ja som si znova začala rozopínať pás. Mala som v pláne si s ním znova vymeniť miesto.

"Banditi, lupiči, zbojníci, zlodeji, vrahovia, nazvi ich ako chceš. Všetko je to rovnaká sorta. A každý jeden z nich si zaslúži guľku do hlavy. Bezpodmienečne." Odvetil Andrei znechutene a Nasti bolo z jeho tónu jasné, že išlo preňho o veľmi citlivú tému, o ktorej nechcel hovoriť. Samozrejme, o banditoch ju rád poučí; boli to základné znalosti, bez ktorých ste nemali šancu v tomto svete prežiť, ale nerád o tom hovoril. Vždy mu to pripomenulo niečo čo si nechcel pripomenúť.
"Časom sa o nich dozvieš. Odpadu sa nevyhneš." Andrei dúfal, že to nebude tak skoro a do Brna sa dostanete bez jediného stretnutia s banditmi. No zo situáciou v pustatine čoraz horšou si nebol celkom istý. "A áno, je ich dosť."
Dvere auta s tresknutím zabuchol a auto znova naštartoval. Znova ste mohli vyraziť, tentoraz rýchlejším tempom. Onedlho ste mali vyjsť z oblasti, ktorú ako tak ovládali Kladiváci, a vonku nemohol Nasti prenechať riadenie Anny. To by mohlo skončiť tragicky. Namiesto toho spustil rádio, aby z hlavy dostal nepríjemné myšlienky a kabínou sa rozľahla hlasitá hudba, konkrétne skladba West End Girls.
"Pet Shop Boys. Poznáš?" Pokúsil sa o zmenu témy Andrei a Nasťa musela uznať, že o nich nikdy nepočula. Západné skupiny boli na území Nového Zväzu zakázané a do Vaultov sa teda nikdy nedostali. "Veľmi populárni na Západe. Kedysi by ma za toto velenie povesilo. No teraz na tom nezáleží, nie?" Ideologické absurdity starého sveta boli v tejto chvíli naozaj irelevantné, pravda. A každý mohol počúvať čokoľvek sa mu zapáčilo.

Ešte pred tým, než sme sa vymenili. Mi teda trocha oboznámil tých banditov. No nie moc, vlastne mi nič nepovedal.. len čo si o nich myslí a že sa o nich dozviem časom. S povzdychom som vystúpila, prebehla som na druhú stranu a znova som nastúpila. Zavrela som za sebou dvere a znova som si zapla pás. Nebolo to síce moc pohodlné, no očividne to bolo bezpečné. Skontrolovala som si vrecká, či mi náhodou niečo nevypadlo a to už Andrei zapol rádio. Len som pokývala hlavou.
"Nepoznám.. vlastne ani nepoznám ten jazyk." Zľahka som sa pousmiala. Bolo zbytočné sa také veci učiť vo Vaulte. A predsa len, ľudia sa do nich dostali ešte pod istým "tabu" všetkého, čo malo niečo spoločného so západom. Pozornejšie som sa započúvala. Ťažko povedať, či sa mi páčili, alebo nie. Ja som príliš hudbu nepočúvala ani vo Vaulte, len sem tam. Skôr to ale bolo kvôli tomu, že všetko tam bolo hrozne opočúvané.
"Naozaj to bolo voľakedy také drsné? Teda.. počula som príbehy ale.." Pohodlnejšie som sa rozvalila v sedačke, takmer som ležala. Bolo na mne vidieť, že za chvíľu asi zaspím.