Ep. 0 - Lonely road

Alex

Dnešný deň sa nedal definovať inak ako jedno obrovské šialenstvo. Toľko akcie a adrenalínu som za celý svoj život nezažila, a to už karavána prežila niekoľko organizovaných raiderských útokov. Hlavne som nikdy nemusela byť uprostred takého konfliktu, vždy mi stačilo postávať na strane, kým otec a jeho muži bojovali. Tentoraz to bolo inak. Musela som byť užitočná, inak by sme teraz všetci ležali mŕtvi na zemi. No zdalo sa, že moje skúsenosti a dlhý tréning so zbraniami sa vyplatili.
Po upokojení situácie neďaleko nákladiaku zastavili akýsi muži. Jednoznačne to boli hnusáci, ale zdalo sa, že patria do skupiny k Medardovi a mojej záchrankyni. A tak nás obaja hnusáci opustili, aj keď Med vo veľmi zlom stave. Nevedela som či ich ešte niekedy uvidím, a nevedela som či ich chcem ešte vidieť. Ale vďaka nim som prežila, aj vďaka ghúlovi. Zdalo sa akoby boli moji anjeli strážni - v momente keď som sa dostala do problémov, objavilo sa toľko ľudí, ktorí chceli pomôcť... a dokonca uprostred táboru hnusákov. Určite to neboli najlepší ľudia, ale pomohli niekomu v núdzi, a tak som ich nechcela odsudzovať. Bála som sa že by sa pokúsili ukradnúť nákladiak, hnusáčka predsa len videla aký náklad obsahuje, ale poponáhľali sa preč, možno aby pomohli Medardovi.
No teraz sme zostali len dvaja. Ghúl, môj ďalší záchranca, ktorého meno som stále nevedela. Sedel opretý o zadnú časť nákladiaku, ktorá bola otvorená, a držal sa za hruď. V prestrelke schytal niekoľko rán, ale ubezpečil ma, že bude v poriadku. Dúfala som že áno - ak by odrazu umrel, znova by som bola sama. A to ma desilo.
Ale ghúl mi nedovolil prezrieť jeho zranenia. Jeho koža mi nevadila. Ani jeho vzhľad. No tvrdohlavo moju pomoc odmietal, a tak som bola bezbranná. Povedal mi, že sa mám radšej venovať svojim zraneniam. Adrenalín fungoval správne, to áno. Keď teraz ustúpil, celá moja tvár vybuchla v bolesti. Rozbitá pera, rozbitý nos, a bohvie čo ešte. Pri jeho prudko zabrzdení sme sa poriadne preleteli. Jediné čo mi zostávalo urobiť bolo zastaviť krvácanie, tak som si tvár umyla vodou a čistou handrou, zranenia dezinfikovala a servítkami blokovala silné krvácanie z nosa, obočia a pery.

''Pozri!'' Ukázala som na cestu. Ghúl zdvihol hlavu a nepekne zahrešil. Približovalo sa k nám akési mohutné vozidlo. Z diaľky sa nedalo odhadnúť či ide o priateľa alebo nepriateľa. Ale v pustatine si nikto nemohol byť istý.
''Choď dovnútra, ja tu zostanem.'' Prikázal a do ruky si pripravil desať milimetrovku. Varovne ju zodvihol a namieril na prichádzajúce vozidlo. To bol vlastne bežný spôsob uvítania sa cudzích ľudí v pustatine, rozhodne nešlo o zlomyseľnosť. Nikto nechcel dostať guľku do hlavy len preto že si nedával pozor. Ja som si na jeho pokyn čupla za jednu z bedien v nákladiaku, a rovnako si pripravila môjho Richtera. No ten čo prichádzal ma už jednoznačne videl z diaľky, a tak nemalo zmysel ukrývať sa. Opatrne som spoza bedny vykúkala a dúfala, že akcia sa na dnes už skončila.

Ghúl si krátko obzrel ženu, ktorá opatrne vystúpila z auta, a kryla sa za dverami.
''Len my dvaja. Mali sme... stretnutie s Labami.'' Odvetil a hlavou naznačil na stranu, kde ležalo niekoľko mŕtvych Láb a zničené vozidlo. Čierne Laby boli v tomto regióne veľmi známe, a to tým najhorším spôsobom. Otrokári, plieniči, vrahovia, kupci. Každý kto žil v okolí vedel o koho ide, a že sa s nimi neradno zahrávať. Potom sa naklonil na druhú stranu a na zem vykašľal poriadnu dávku krvi. Košeľu na hrudi mal premočenú od krvi, a bolo vidieť že je vážne zranený, no pri ghúloch si nikto nemohol byť istý čo sa berie ako vážne zranenie.
''A vy ste...?'' Pozrel sa spýtavo smerom na ženu.
Z môjho pohľadu nevyzeralo že by nás chcela zastreliť, ale... nemali sme istotu.

Noa

Mieril na mňa zbraňou, to sa mi príliš nepáćilo. Na druhú stranu som pochybovala, že by dokázal trafiť. Bola som dobrý taktik čo sa týkalo boja. Svietilo mu do očí z mojej strany slnko. Vzdialenosť bola dostatočne veľká na to, aby sa neskúsený strelec netrafil inak, než náhodou. Bol zranený a no, nevyzeralo to pre neho dlho. Chápala som však, prečo ju mieril mojim smerom. Ja som natiahla 9 mm pištol a skontrolovala som si zásobník. bol plný, aj keď na týchto dvoch by mi stačili dve guľky. S pištoľami to na slovanskom fronte nikto nevedel lepšie. Nie že by som ich ale mala v pláne zastreliť.
"Laby? hmm.. z toho by sa dalo niečo vyťažiť." Prehovorila som no to bolo skôr pre mňa.
"Witzova banda, som na výjazde, kontrolujem železnicu a jej okolie. Nachádza sa neďaleko." Naozaj to nevyzeralo tak, že by chcel strieľať. Preto som spoza dverí vykukla, no pochopiteľne som na neho mierila svojou vlastnou zbraňou.
"Nevyzerá to dobre.. ani na Ghoula. Bez pomoci si do dvoch dní mŕtvy." Predhodila som a následne som sa pozrela na to dievča.
"Čo ste zač vy? Odkiaľ ste?" Posunula som sa schválne tak, aby som za chrbtom mala slnko a ťažšie sa na mňa pozeralo. Z mojich pohybov bolo vidieť, že som bola minimálne profesionálny vojak. "Mohla by som vám pomôcť za.. istú cenu.." Predsa len sme boli známy tým, že sme nerobili dobročinné veci zadarmo. Nebola to najlepšia reputácia no tiež sme museli z niečoho žiť a aspoň bola naša reputácia dobrá, čo sa týkalo loyality. Nemenili sme zamestnancov ani keď ich opozícia ponúkala viac. Boli to ťažké časy. Príliš ťažké na armádu spásy. Z môjho rádia bolo počuť vysielanie Kejt, keďže som ho nechala zapnuté.

Dúfajúc, že žoldnierka nebola najatá aby zavraždila práve nás (a to nebolo pre raiderov zvyčajná vec, tí si svoje účty radšej vybavovali sami), alebo neklamala o svojom skutočnom účele, ghúl mierne sklonil zbraň a po chvíľke ju zložil. No stále ju držal v ruke, a bol pripravený kedykoľvek sa obrániť.
''Witzáci, hm? Predpokladám že južné koľaje, smerom na Šťavnicu? Severnú kontroluje Front. Aspoň dúfam. Tieto skupiny sú čoraz zúfalejšie.'' Odvetil ghúl a pokúsil sa postaviť. Po krátkom zlyhaní a ďalšom pokuse sa mu to podarilo, no rozhodne sa nedokázal vzpriamiť. Sklonený si vydýchol a jednou rukou sa držal za brucho.
''Nezomrel som za posledných sto rokov, nezoriem teraz. Rady ma vylieči. Len budem musieť pár dní jesť kašu.'' Ubezpečil ju a pokúsil sa narovnať, no to sa mu nepodarilo a z bolestným syknutím sa znova nahol vopred. Pokynul Alex aby vyšla z nákladiaku a spoločne ste si sadli do nákladného priestoru, tak že vám nohy viseli k zemi.
''Ja a... moji kolegovia sídlime na severe v Banskej. Povedzme že... pracujem pre Front.'' Odpovedal v krátkosti a zdalo sa že viac nepovie. Banská Bystrica bolo veľké mesto, po dlhé roky ho už ovládal Front, ako svoju južnú hranicu. No keďže išlo o hranicu, Banská bola zameraná na bojové operácie. No samozrejme tam stále žilo mnoho obyvateľov. Ghúl sa zvedavo obzrel na Alex, pohľadom jej pokynul aby odpovedala aj ona.
''Patrím ku obchodnej karaváne. Marcové karavány. Otec je obchodník. Pri ceste do Banskej z Pešti nás pri Zvoliene prepadli Laby, mňa uniesli a predali ako... otrokyňu. No tento pán, a pár ďalších hnusákov ma zachránilo. Myslím, že Laby s tým neboli spokojní. Ale na tom nezáleží, lebo sú mŕtvi. A ja sa musím vrátiť k otcovi. Musí sa zožierať od strachu.'' Vysvetlila Alex v krátkosti posledné udalosti, a nervózne si pri tom šúchala ruky.
Ghúl pri zmienke o pomoci zdvihol hlavu a odmietavo ňou pokrútil.
''Mám vozidlo, palivo, zbrane, Laby mi snáď už dajú pokoj. Myslím, že ja pomoc nepotrebujem. Ale toto dievča by sa potrebovalo dostať k svojmu otcovi. Dám ti čo chceš z tohto nákladu, potom ju odvezieš kamkoľvek bude ona chcieť. Znie dobre?'' Spýtal sa ghúl dievčaťa a rukou naznačil na bedne, ktoré ležali v nákladom priestore. A ich obsah bol teda naozaj vzácny a cenný. Bohvie odkiaľ mali Laby takýto kontraband? Podľa kvality techniky to snáď mohli ukradnúť aj Bratstvu. No kto by takú vec robil, odvážil sa na ňu a vôbec to zvládol? Ani väčšia skupina ako Laby si nemohli dovoliť na Bratstvo.

Ghúl sa ešte naposledy obzrel za Alex, ktorá si nebola istá touto dohodou. Nemala v nej ani len vlastného slova. Všetko za ňu vyriešili títo dvaja, a ona sa mala len tak podvoliť? No nezostávalo jej veľa možností. On sám asi mal iné veci na práci, tiež sa podľa všetkého musel vrátiť domov.
''Ak budeš čokoľvek potrebovať, v Banskej ma vyhľadaj pod menom Hardt.'' Povedal jej, zabuchol krídlové dvere do nákladného priestoru, kývol hlavou na rozlúčku a nasadol do nákladiaku. O chvíľu ho už nebolo, auto zmizlo kdesi v prachu a v diaľke.

Alex

Nechcela som ísť s niekým neznámym. Aj on síce bol cudzinec, ale už ju raz zachránil, spravil pre ňu niečo, a to nezištne. Ale táto žena sa jej až tak nepozdávala. A vyzeralo to tak, že svoju úlohu, mimochodom dobre zaplatenú, robí neochotne. Očividne mala lepšie veci na práci. Nahnevane som si vzdychla, že ma tu ''Hardt'' takto ponechal, a otrávene som prešla k jej autu, nastúpila a zabuchla za sebou dvere. S preloženými rukami som pozerala pred seba, cez špinavé predné sklo, dúfajúc že otca a karavánu nájdeme rýchlo. Ak zostali na táborisku, mali by sme ísť na juh, no ak sa pohli bezo mňa, už by boli na pol ceste do Banskej... nemohla som vedieť ako sa rozhodli. No ako vodca karavány ma môj otec určite neopustil. Musel tam zostať, plánovať moju záchranu, čokoľvek. Preto sme sa potrebovali vydať na juh. To by vyhovovalo aj tejto žoldnierke.
Udivene som sa na ňu zahľadela keď si dala dole tričko a celkom hore bez sedela za volantom. U hnusákov to bolo pochopiteľné, ale u civilizovaných ľudí som niečo takéto nevidela. Horúčava bola nepríjemná, no to ma prekvapilo.
''Ty takto jazdíš vždy?''

Klepkala som po volante, až kým mi dievča nenastúpilo do auta a ja som znova nenaštartovala. Skontrolovala som niekoľko vecí, ako napríklad zvyšnú energiu ktorá bola stále blízko plnej, brokovnicu, obe pištole a strešný poklop ktorý mohol fungovať ako núdzový východ. Popri tomto mojom rituále som sa zvedavo pozrela na Alex, ktorá sa ma niečo spýtala.
"Zväčša, ak nie je zima.." Odpovedala som jej s úsmevom a následne som šlapla na pedál. Nebolo to nič prudké. Auto sa začalo rozbiehať, až sme nabrali stálu rýchlosť a mne ostávalo len vyrovnávať volant.
".. ale toto auto má dvojjadrový pohon, je dobre utesnené a ak zavriem okná, mohla by som v ňom preplávať dunaj. Teraz sa to možno nezdá, lebo som celý čas čo som stála vetrala ale.. za chvíľu tu bude dosť teplo. Stále som nestihla vyriešiť klimatizáciu tak prepáč za.. prípadné problémy." Odopla som vysielačku od rádia a naladila som správnu frekvenciu.
"Šéfe? Mala som kontakt s nejakým Ghúlom a dievčaťom, ktoré teraz veziem v aute. Hovorí, že patrí ku Marcovských karavánam. Nemám ale čas hľadať ich. Zamierim po železnici na lokaćiu kde mierili a tam ju vysadím." Oznámila som. Skôr som mu to hovorila pre to, aby im dal vedieť, aby ju zbytočne nehľadali alebo tak.
Preradila som rýchlosť a auto o niečo zrýchlilo. Popri ceste som ale po dievčati pokukávala.
"Máš aj meno?" Spýtala som sa jej po chvíľke a napila som sa vody, ktorú som mala v petke po boku.