▶ "Prebudenie Goliáša"

[You must be registered and logged in to see this image.] Prvý jún, 2260. roku Pána. Prvý deň tohtoročného leta. A prvý deň znovuzrodenia pre spoločnosť dávnej a zašlej slávy. Obyvatelia Triganu na tento moment čakali sedem generácií. Trpezlivo a s veľkým očakávaním. Ako fénix, Vault-Tec CE (Central Europe) mal povstať z vlastného popolu, roztiahnuť krídla a znova započať svoj let. Ale len málokto tušil, že to nebude tak jednoduché. Mesto, ukryté v hlbinách zeme, bolo dlho chránené od neskonalého zla pustatiny a ťažkostí vonkajšieho sveta. Tisícky ľudí odjakživa žilo v tomto izolovanom priestore, a nuž, ich nevedomosť sa rovnala nevedomosti novorodenca.

Avšak pravda bola taká, že korporátna elita Vault-Tecu už dávno zanikla. Trigan bol viac spoločenstvom než spoločnosťou. Išlo o komunitu ľudí, nie korporáciu. Vault-Tec zostal témou nanajvýš pre dejepisné knihy. Kolegiálne vzťahy sa časom pomaly ale isto vytratili a boli nahradené vzťahmi susedskými. Ľudia nesedeli v kanceláriách, ale žili vo svojich domovoch. Do hmly histórie sa zoširoka takisto vyparili aj dojmy odlišnej národnosti - v Trigane nežili Slováci, Poliaci, Ukrajinci, Česi, ale obyvatelia Triganu. Jedna societa, jeden klan, jeden hlas.

Nie každý bol s týmto vývojom uzrozumený. Než Lucia dosiahla veku, v ktorom bola schopná vnímať politiku a vnútorné rozbroje, jej domov sa dostal do rúk nového vedenia - neo-korporatistov. A v ich područí sa, jednoducho povedané, veci zmenili. Silou mocou oživili dávno zabudnutého ducha spoločnosti a rozhodli sa vrátiť ju na výslnie. Tvár maskota Vault-Tecu - Vault Boya - čoskoro lemovala každú jednu stenu v Trigane, zo skladov boli vytiahnuté zaprášené plagáty a značky so sloganmi spoločnosti, a žiaci v škole museli povinne spievať mierne upravenú, ale verne známu zvučku spoločnosti. Zo dňa na deň sa táto komunita prehupla z demokracie na diktatúru. Kto neudržal tempo, ten sa ďaleko nedostal. Kto sa nepodvolil, ten zmizol.

Disciplína, ťažká práca a vernosť. Tri hodnoty, vážené nadovšetko. Predstavenstvo a riaditeľka od vás nežiadali nič iné. Správajte sa slušne, príliš nevyskakujte zo svojho postavenia, radšej mlčte než tárajte. Byť dobrým a vzorovým občanom je predsa jednoduché.


Na Luciu sa z druhej strane jedálne chladne usmievala riaditeľka Sokolová. Ku šťastiu nie osobne, ale len na vyvesenom plagáte, ktorý pod fotkou ženy veľkým písmom hlásal: "ĎAKUJEME, RIADITEĽKA!" Za čo presne ste jej mali ďakovať nebolo celkom jasné, no nenašiel sa nik kto by jej zásluhy spochybňoval. Pravda, bola to riaditeľka Sokolová kto započal kadetský program pod menom "Goliáš", ktorého bola Lucia súčasťou. Do Goliáša nebrali každého. Svoje "kozácke testovanie" (oficiálne G.O.A.T. testovanie) v šestnástich ste museli zvládnuť na výbornú. Inak vás nekompromisne zamietli, a budúcej kariére vojaka bol razom koniec. Nasledovnú akadémiu taktiež mnohí nezvládli. Výcvik to bol tvrdý, razom aj brutálny. Ak sa nádejní mladíci nezložili pod nátlakom fyzickým, zdolal ich ten psychický. Perfektné študijné výsledky, ale nedostatočná húževnatosť, im zaručili budúcnosť vo vede, medicíne alebo inžinierstve. A tí najlepších z najlepších neúprosne pokračovali, snáď sa prebili cez hodnosť slobodníka, a včas sa zaučili za desiatnika. Včas na začiatok druhej fázy programu Goliáš.

Začiatok druhej fázy bol plánovaný na dnes - už o pár hodín - a Lulu sa akýmsi zázrakom podarilo dostať do jedného z dvoch tímov, ktoré ju mali započať. Do tímov, ktoré na svojich pleciach niesli budúcnosť Vault-Tecu. Istá dávka sebavedomia a arogancie tu bola na mieste; predsa len, plukovník a majori do tímov zaradili len tých najzdatnejších, svojich "zlatých". Lucia sa aj s kolegami za posledný mesiac zúčastnila niekoľkých predbežných brífingov, no na tom poslednom, a zároveň najdôležitejšom, ste mali zasadnúť dnes. Ani sama Lulu netušila, do ktorej z dvoch jednotiek zapadne. Desiatnici mohli vyjadriť svoju preferenciu, ale konečné rozhodnutie zostávalo na dôstojníkoch.

Luciin pohľad skrížila mohutná postava. Bol to Max "Mutant" Hauser, lokálny svalovec v obtiahnutom bielom tričku s hlavou vystrihanou do "crew cut", a zároveň kolega z brannej divízie. Odborník na ťažké zbrane a pyrotechniku. Silný ako drak, nie o moc starší ako ona.
"Delilo-lo! Nebuď tak smutná - do pekla vždy s úsmevom!" "Pozdravil" Lulu so širokým úsmevom, na stôl tresol tácku s jedlom a zasadol oproti nej. Z jeho taniera vyprskol kus praženice. Dnes vám pripravili deluxe raňajky. Okrem klasickej vajcovej brečky a zeleniny ste si vyslúžili aj riadnu dávku slaniny a opekaných klobások. "To nás chcú podplatiť?" Vyzvedal Mutant, ale nesťažoval sa. Nikto nemal námietky.
"Do prdele, je to fakt božské." Zhodnotil raňajky ďalší z prísediacich kolegov - Mykhailo Dankovich. Mal pravdu. Mykhailo patril do prieskumníckej divízie, rovnako ako Lucia. Špecializoval sa ako technik - pracoval s mechanikou, elektronikou, robotmi, rádiami a podobne. Bol menšieho vzrastu a väčšmi tlmenej povahy. Prezývali ste ho "Cviker", podľa názvu staromódnych čítacích okuliarov, ktoré často používal. Kvôli krátkozrakosti však okuliare nosil stále. "Idem na druhé kolo."
"Len sa neprežer. Lebo sa potom do masky dogrcáš, a to neprajem ani najväčšiemu debilovi." Odvetil Max a hlasito sa zasmial. Mykhailo na moment zaváhal, ale potom si predsa len vyrazil pre svoju dupľu.

Do jedálne sa začalo hrnúť čoraz viac mužov a žien z regimentu. Lena, najbližšia kamarátka Lucie, sa ešte neobjavila. Väčšina kolegov sa javila v relatívne príjemnej nálade, vzhľadom na nebezpečnú misiu, ktorú ste mali podstúpiť. Na tento deň ste predsa trénovali veľkú časť svojho života. Bol to život zasvätený spoločnosti a tejto veľkej misii. Boli ste pionieri. Hrdinovia. Všetci sa na vás spoliehali. Žiadny tlak, no nie?

"Zažívacie ťažkosti? Hej, nič si z toho nerob." Poznamenal Max zo zamysleným pohľadom a prstom ukázal na svoje brucho. Z jeho útrob sa ozvalo hlasité žalúdočné škvŕkanie, na čo len pokrčil plecami. "Nie si sama. Ale nejaké stresové pochody ma ešte nikdy nezastavili." S touto myšlienkou pred seba presunul Luciin tanier a s chuťou sa pustil do jedla. Možno to oľutuje, možno nie... ale aspoň nebude o hlade.

Do jedálne napokon dorazila aj Lena a v jej pätách niekoľko ďalších oneskorencov. Dôstojníci vám zrejme na tieto raňajky ponechali slobodu - zvyčajne ste sa stravovali spoločne, ale tentoraz o nich nebolo ani zmienky.
"Ránko, trpáci." Pozdravila sa Lena a prisadla si k Lucii. Oči červené, tvárila sa unavene. Následne sa dramaticky zvalila na stôl a celkom ochabla. "Neklamte - kto sa dnes vyspal? Prdele, som celú noc ani oka nezažmúrila."
"Ja som si dal pred spaním posilku, to unaví dosť. To je ten môj veľký mozog." Poklepal si Max po spánku a hravo drgol do Leny. "Preber sa, lebo ti začnem dýchať do úst..." Jeho varovanie zafungovalo, Lena sa razom vystrela akoby ju zasiahla riadna dávka elektrického prúdu. Kolegyňa sa potom otočila na Luciu.
"A to som myslela, že ja vyzerám zle... si celá nejaká pobledlá, Lulu." Povedala s miernymi obavami v hlase a položila ruku na jej rameno. Lena Valachová sa na akadémii stala blízkou kamarátkou Lucie. Našli ste sa v rovnakej divízii. Dve skautky, vybrané do druhej fázy. Existovala značná šanca, že sa dnes ocitnete v rovnakom tíme. Lena v to dúfala.

Mykhailo sa vrátil so svojou dupľou a do lavíc zakrátko zasadli aj ostatní kolegovia. Na radu prišli tlmené pozdravy, o živšiu komunikáciu zatiaľ nebol zjavne záujem. Jedáleň bola prekvapivo tichá.
"Dnes žiadni zelenáči, čo?" Prehodila Hana, rozhliadajúc sa po miestnosti. "Len šialenci so samovražednými chúťkami..." Pravda, dnešné raňajky patrili exkluzívne tridsiatim desiatnikom, ktorí prešli výberom na účasť v druhej fáze. Hana Knirsch patrila do podpornej divízie, kde bola zaradená ako medik. Nejednalo sa o osobu, ktorú si chcete znepriateliť - bolo dosť možné, že vám čoskoro bude zachraňovať krk.
"Keď tam teda všetci umrieme, tak ťa ešte pozývam na rýchlovku, Hani. To stíhame." Prehovoril Lucjan Galiński s úškrnom, taktiež skaut z prieskumníckej divízie. Hana mu chcela jedovato odvrknúť, ale do konverzácie sa zapojil Nando, celým menom Nándor Dienes, odborník na komunikácie.
"Daj pokoj, Jan, nepotrebujeme tu ďalšie náhody..." Zahriakol kamaráta a mávol rukou. "Stačí sa obzrieť. Tá mulica Homolová na štvorstovke nevie zatvoriť nohy, a po byte jej tam behá desať faganov." Nando hovoril priamo, ale hovoril pravdu. Populácia Triganu sa už pred rokmi vyšvihla nad svoj limit. Vault praskal vo švíkoch; jednoducho nebolo dosť miesta, zdrojov, materiálov, jedla, energie, ničoho. Presne to bol dôvod prečo ste sa museli teraz vybrať von.

"Nie, a ani to nemám v pláne." Odvetila rázne Lena a odmietavo pokrútila hlavou, no vzápätí sa hravo na Luciu pousmiala. Zrkadlo by v tomto momente slúžilo len na zrazenie sebavedomia. A to nepotrebovala. Dnes ste museli veriť vo vaše najlepšie verzie. "Ale možno by si naozaj niečo mala zjesť, moja. Vonku sa s tebou nikto nebude deliť." Povedala a tentoraz sa tvárila vážne. Hovorila pravdu - jednak bolo otázne kedy sa po týchto raňajkách dostanete ku skutočnému jedlu, jednak ste si na výpravu zo sebou niesli len niekoľko MRE balíkov, zopár balení plátkov sušeného mäsa, prípadne za hrsť vlastných cukríkov alebo iných drobných dobrôt. Rozhodne sa nejednalo o gurmánske špeciality z maminej kuchyne.
Po tom ako Lucii zabehla káva, kamarátka jej venovala niekoľko poriadnych buchnátov na chrbát, a radšej to ani nekomentovala. No nie každý mal toľko slušnosti.
"Dnes si nejak vykoľajená, Lo. Nervy, nervy?" Spýtal sa Lucjan, škeriac sa provokatívne. Lena sa naňho zamračila a pohľadom mu jasne naznačila, aby dal pokoj. Nándor sa predklonil a zahľadel sa Lucjanovi priamo do očí.
"Už sa všetci tešíme na tvoje hrdinské počiny, Jan." Povedal sarkastickým tónom a pousmial sa. Títo dvaja sa hašterili neustále, a ak by človek nevedel, že sú najlepšími kamarátmi, myslel by si, že sa nenávidia. "Keď na teba vyskočí desať metrov vysoké zmutované hovno, budeš vrieskať ako slečinka."
"Desať metrov...?" Ozvala sa Hana s pochybovačným výrazom na tvári.
"Desať metrov. Minimálne. Naozaj, videl som to. Minulý týždeň, v kontrolke. V kontrolnej miestnosti. Seržant ma tam poslal na doučenie ohľadne rádiotechniky na novších modeloch kukadiel... ah, to je vlastne jedno. Ale chlapci dispečeri tam práve sledovali prenos z jedného kukadla, z vonku. Cez ten blbý opar som toho moc nezahliadol, ale na monitore sa tam... čosi mihlo. Čosi obrovské. Iba na sekundu. A potom... nič." Vysvetlil Nando tichým a intenzívnym hlasom, akoby vám rozprával hororový príbeh pri večernom táboráku. Nikomu nebolo okamžite jasné, či si z vás uťahuje alebo nie.
"Videl si tam tak veľké hovno. Hlavne cez tú miazmu." Odvetila Hana a odmietavo mávla rukou. Dobrá pointa - o jedovatom opare, ktorý vrchní nazvali "miazmou" a ktorý pokrýval desiatky kilometrov okolia Triganu, ste toho príliš nevedeli, ale už mesiace ste sa naň patrične pripravovali, deň čo deň. Každý jeden desiatnik sa musel vžiť so svojou plynovou maskou a iným náradím na prežitie nepriateľskej atmosféry, a každý jeden desiatnik tento tréning nenávidel.
"Navyše by nám o tom povedali. Na také srandy by sme trénovali." Zapojil sa do diskusie Mykhailo, so snahou použiť logiku. Zostávalo však faktom, že ani vedenie samotné nevedelo ako to presne vonku vyzerá, a čo tam môžete stretnúť. Senzory robotov vám prezradili len toľko.
"Počujte, tam von si berieme nanajvýš tak pušky, granáty... proti takému monštru by ti nepomohla ani pancierovka, do riti." Prehodila zamyslene Lena. Nandov príbeh ju zrejme aspoň trocha zaujal, ak rovno nevystrašil. Všetci desiatnici sa javili v relatívne veselej nálade, ale istá dávka napätia a obáv bola v skupine postrehnuteľná. Nik nevedel čo ste v tom pekle mohli očakávať. Možno to bude samovražda, a jednoducho sa nevrátite. A možno to nebude tak zlé.
"Videla si už tieto pancierovky?" Ozval sa Max, napol svoje mohutné bicepsy a začal sa predvádzať ako kulturista. Jeho vtip si vyslúžil smiech i oči obrátené nahor, ale v každom prípade sa mu podarilo zľahčiť atmosféru. Mykhailo však chcel pokračovať.
"Ja sa skôr obávam nejakých drobných bastardov..." Prehodil skľúčene a povzdychol si.
"Ako toho tvojho medzi nohami?" Spýtal sa Lucjan, na čo niekoľko kolegov vybuchlo v smiech.
"Ale do prdele choď. Myslel som hmyz, alebo niečo také. Viete si predstaviť nejaké zmutované pavúky? Chrobáky? Komáre... alebo nedajbože stonožky?"
"Michal zas pozeral ten drbnutý film... čosi s obrími pijavicami, nie?" Spýtala sa Hana, otrávene krútiac hlavou. Ďalšie ráno, ďalšia diskusia o hororoch pustatiny. Koľko krát ste už o tomto rečnili? Aj napriek tomu bolo na tejto diskusii niečo terapeutické, príjemné. Fantazírovanie o obludách a monštrách, ktoré vás tam vonku čakali, slúžilo ako perfektný nástroj na manažovanie prirodzeného strachu z mimoriadne nebezpečnej misie. "Lulu, a čo ty? Z čoho máš najväčšie obavy?"

Papuľnatá odpoveď Lucie priviedla skupinku k výbuchu smiechu, no po chvíli si jej kolegovia uvedomili, že sa to týka každého z nich. Teda, skoro každého. Hana toho nahovorila najmenej, takže smiať sa pokojne mohla. Ale Lulu sa predsa len niekoho dotkla.
"Pravda, z toho vášho kecania ma hlava občas rozbolí." Prehovoril Nándor a nervózne sa poškrabal na krku. Samozrejme, pridal sa k nemu Lucjan. "Bez mojich vtipov by ste od nudy skapali." Ohradil sa a pokrčil plecami.
"Trafené husi zagágali." Odvetila Hana, hľadiac so zdvihnutým obočím na oboch chlapov.
"Lulu, aj moje gáganie? Isto nie..." Lena sa zatvárila "ublížene" a s hraným výrazom roztomilosti sa zahľadela na svoju kamarátku. "Čakaj! Idem aj ja. Dáma a páni, padám, zbohom, salut."
"Dve slečny osamote na záchodoch... čo-" Začal hovoriť Lucjan; predsa len, takúto príležitosť nemohol premrhať. Jeho lesbický vtip však bol prerušený Nandovou fackou, ktorá s hlasným pleskom dopadla na Janovu tvár. Skupinka sa znova ponorila do smiechu...

Od jedálne ste prešli cez kasárne a potom ďalej do útrob vojenskej základne. Pred rokmi bola táto časť Triganu vyhradená len pre VB (vnútornú bezpečnosť), ale od počiatkov programu Goliáš sa charakter týchto priestorov výrazne zmenil. Na zvýšenie kapacít museli byť vykopané nové chodby a miestnosti. Sklady boli prerobené na tréningové haly. Zbrane, munícia a výzbroj vojenského kalibru boli vytiahnuté spod prastarých zámkov, kdesi z hlbín Vaultu. Takisto i stroje, prieskumné či bojové roboty a ťažká technika. Vojaci stále do istej miery zdieľali priestory s bezpečnosťou, keďže sa v zásade jednalo o dve ruky jednej organizácie, ale v zásade ste patrili do celkom inej, novej vojenskej odnože - do ozbrojených síl spoločnosti Vault-Tec. V tomto momente vaša úloha ležala mimo Vaultu, nie v ňom.

Zanedlho ste dorazili k dverám hlavnej - a najväčšej - sály, ktorá zvyčajne slúžila na väčšie konferencie a pre dnešok na mimoriadne dôležitý brífing. Nad dverami jasne žiaril neónový nápis: Spravodajská informačná sála A1. Niekoľko písmen nesvietilo, a neón poblikával ako divý. Na opravu alebo výmenu nebolo dosť zásob. Tieto suchoty ohľadne zdrojov mali vyriešiť neskoršie fázy programu Goliáš. Nuž, ale najprv ste museli úspešne ukončiť jeho druhú fázu. Do sály vás v tomto momente ešte nepustili, takže zostávalo len čakať. Lena rozhodila rukami a sadla si na najbližšiu stoličku. Našťastie ich tam na chodbe bolo dosť. Spoločnosť vám robilo zopár skorých vtáčat, ale inak tu bol pokoj.
"Už som ti hovorila, čo predvčerom vyviedol Peťo...?" Luciina kamarátka potichu započala tému o svojom frajerovi - mimochodom, celkom agresívnemu a arogantnému blbcovi - ale čoskoro ju prerušil príchod sprievodu, smerujúceho do spravodajskej sály.

Lena stuhla a radšej zmĺkla. Príchodzia skupinka pozostávala z členov predstavenstva a vysokých dôstojníkov. Najvyššie vedenie Vaultu, Vault-Tecu a ozbrojených síl, na jednom mieste. Riaditeľka Sokolová vo svojom perfektne pasovanom obleku kráčala na čele papalášov, pričom chodbou sa ozýval prenikavý zvuk jej opätkov. Členovia predstavenstva sa zhovárali medzi sebou a čakajúcich desiatnikov pred sálou takmer celkom odignorovali. Niektorí sa tvárili spokojne a uvoľnene, niektorí napäto. Riaditeľke, tak ako zvyčajne, na tvári pohrával prísny výraz so zopnutými perami a jastrabím pohľadom za okuliarmi. Tak ako sa v prítomnosti nadriadených patrilo, Lena bez vyzvania zasalutovala. Plukovník Pavlovsky vaše salutácie opätoval nepatrným mávnutím ruky. Spoločne s ním kráčali aj obaja majori a dvaja kapitáni. Dnes na brífingu teda bude veselo.

Húf veľkých mien zakrátko zmizol za dverami sály. Lena chcela niečo povedať, ale druhýkrát jej to zatrhol príchod známej tváre. Tentoraz si to k vám mieril Samuel Leitner (pre vás seržant Leitner), pohľadný muž, len o niekoľko rokov starší než obe dievčatá. Leitner v pozícii seržanta fungoval ako šéf vašej skupiny, a dnes mal viesť tím B. Spoločne ste trénovali už dlhé mesiace, a dobre ste sa poznali, prakticky ako kamaráti. Hierarchia však musí byť dodržiavaná, tak ste to príliš nepreháňali.
"Ránko, dievčatá." Pozdravil sa seržant a sadol si vedľa Lucie. Už dlhšie mala pocit, že Sam o ňu javí vážny záujem, no nedával to najavo, takže si nemohla byť istá. "Tak čo? Pripravené? Vyspaté? Bruchá plné? Nervózne?" Vyzvedal so záujmom, zároveň však znel trocha unavene. V jeho podaní nešlo o ľahostajné otázky - seržant Leitner bol priamo zodpovedný za vaše životy a vaše dnešné výkony. Chudák Sam vyzeral zjavne vystresovane, ale snažil sa, aby to na ňom nebolo poznať. "Nervózne je dobré. A prirodzené. Strach vyostruje zmysly. Však, Lucia? Lena?" Po toľkom spoločne strávenom čase vedel i krátkym pohľadom perfektne rozpoznať psychické rozpoloženie svojich podriadených. A vy dve ste sa dnes teda nejavili ako studnice sebavedomia...