Nový svet

''Tak čo povieš, Saša?'' Spýtal sa napokon Igor. Saša túto otázku dostala po tom ako jej Igor Menkel, syn riaditeľa, vysvetlil svoj plán na útek z Vaultu. Jeho plán bol samozrejme nebezpečný, a veľmi riskantný. Bola tam veľká šanca že by celá akcia mohla zlyhať, a to by malo na Vault a na tých čo by sa pokúšali utiecť nepekné následky.
Ale zvedavosť sa jednoducho nedala umlčať. Mladí ľudia by sa o vonkajšok nikdy nezaujímali, ak by sa Igorovi nepodarilo ukradnúť otcovi akési dokumenty. Tie hovorili o úžasnom a kvalitnom živote na povrchu, ktorý bol lemovaný obrovskými neónovými mestami, prekrásnou prírodou a miliónmi ľudí. Igor tieto dokumenty, ako ich nazval, ukázal všetkým ktorým veril, takže viacmenej len jeho štyrom parťákom - Petrovi, Agáte, Rolandovi a Vasilovi.
Zdalo sa, že riaditeľ a jemu blízki vysoko postavení ľudia vo Vaulte, klamali o tom čo sa vonku deje. Pravdepodobne tu ľudí držali kvôli nejakému zlomyseľnému experimentu, a Igor dokonca otca podozrieval z toho, že on sám vedie celý experiment a raz za čas tajne vychádza von z Vaultu do mesta, do Ostravy.
Na druhú stranu, Igor a jeho partia boli známi delikventi. Všetky mladšie deti ale i rovnako starí kolegovia sa ich báli, a ich rodičia proti ich správaniu moc toho robiť nemohli. Jednoducho by sa dalo povedať, že veľa ľudí šikanovali a nikto ich nemal rád. Boli približne rovnakého veku ako Saša, a tak ich správanie bolo takmer nevysvetliteľné, keďže už onedlho sa mali stať dospelými.
O Sašu sa nikdy príliš nezaujímali. Možno jej v minulosti chceli robiť zle, ale väčšinou sa jej vyhýbali. Jediný člen z ich ''gangu,'' ktorý Saše robil zle, bola Agáta. Tá jej pred rokmi brala jedlo a neustále si z nej robila srandu. Raz jej dokonca uštedrila aj facku, na čo sa ostatné deti smiali. Je pravda, že už odvtedy vyrástla a tieto konflikty sa udiali pred rokmi.
Ale mohli mať pravdu? Mnohé naznačovalo že áno, ale všetko bolo možné. A ako známy bol Igor, tak tu bola šanca že si zo Sašy kruto uťahujú a chcú ju len znemožniť pred celým Vaultom a spôsobiť jej problémy. Takýmto spôsobom sa vysmali už mnohým...

Obrázky z ''dokumentu:''
[You must be registered and logged in to see this link.]

Sasha

Jeho plán bol.. až trocha blázniví, aj keď vyjsť rozhodne mohol. Tu však išlo skôr o to, či som sa k nim chcela pridať alebo nie. Keď som sa však pozerala na túto peticu týnedžerov, mala som menší strach. Mala som strach z toho, čo by sa stalo, keby že poviem niečo na štýl aby netárali hlúposti a išli radšej plniť svoje povinnosti. Problém bol v tom že som ich poznala. Nemyslela som si, že by dokázali niekomu nejak seriózne ublížiť no toto nebola klasická vec. Keby že nadobudnú podozrenie že by som ich chcela bonznúť, tak by som nemusela dopadnúť dobre. Rukou som si napravila golier vault-obleku a nahlas som preglgla. Bola som nervózna a nerozhodná, bolo to na mne vidieť. Sama som už však dopredu vedela, že nemám moc na výber. Aj keď som tak úplne neverila tým obrázkom, ktoré Igor ukazoval no.. čo ak to náhodou bola pravda ? Bola som .. zvedavá, tento stereotyp vo Vaulte ma naozaj unavoval, aj keď som celý život nepoznala nič iné. Nakoniec som si len povzdychla.
"Dobre, môžete so mnou počítať." Vyšlo mi nakoniec z úst a len som si sama vydýchla. Na nervozite mi to ale nijak nepoľahčilo.

''Vedel som, že budeš súhlasiť. Odteraz sme šiesti. A myslím že to stačí... čo poviete?'' Obzrel sa Igor za seba. Členovia jeho bandy len prikyvovali hlavami a niečo súhlasne zamrmlali. Agátin pohľad smeroval rovno na Sašu, a rozhodne nebol priateľský. Svoje pocity však nedala najavo nahlas. Igor rozhodoval za všetkých a nikto z nich by sa mu nepostavil. Vasilov pohľad bol úplny opak Agáty. Saša si už dávnejšie mohla všimnúť, že Vasil po nej pokukuje a vždy sa v jej prítomnosti usmieva a správa sa veľmi slušne. Aj tentoraz bol celý čas potichu, a na Sašu vrhal zmätený úsmev.
''Máš šťastie, Saša. Chceme začať už zajtra. Tu Vasil ma na poslednú chvíľu presvedčil. Dúfam, že budeš aspoň spolovice tak schopná ako Vasil tvrdí.'' Pokrčil plecami Igor a svojej bande pokynul na odchod. Samozrejme sa nerozlúčili. A bohvie čo Vasil Igorovi nahovoril o Saše, aj napriek tomu, že sa naposledy zhovárali pred vyše siedmimi rokmi.

Sasha

"Uhm.." Vyšlo z mojich úst, v podstate na taký nesúrodný súhlas. Naozaj sa mi spolupráca s nimi nepáčila, no nemala som na výber. Mohla som to niekomu povedať, ale to by ma asi niektorý z nich prihlušil, ak nie všetci naraz. Všimla som si, že sa na mňa Vasil nejak.. usmieva, ako to poslednú dobu robil často. Nevedela som si spojiť kvôli čomu a tak som to radšej aspoň pre teraz ignorovala. Zrazu som mala pocit ako keby som mala poznať či ovládať niečo, o čom nemám ani šajnu. "Čo im preboha o mne povedal?" Pomyslela som si a čakala som, kým sa odprecú preč. Tvárila som sa celkom neutrálne, aj keď som sa od nervozity dosť potila. Dokonca som ani neopätovala Agátin veľmi milý pohľad. Sama som sa otočila a vydala som sa späť do miestnosti, v ktorej som mala izbu. Keďže som mala sedemnásť, žila som hneď oproti svojim rodičom. Nemienila som im však o ničom povedať.. nikomu. Bez slova som priložila Pip-boy ku skeneru, ktorý mi otvoril dvere a ja som vstúpila do vnútra. Bola som už unavená, v podstate bol večer. Naozaj si vedeli vybrať ten najlepší čas. Zatiahla som taktiež elektronické rolety nastavením možnosti na Pip-boyi a zapálila som umelé svetlo. Rozmýšľala som, aké by to bolo, pod normálnym. Bola som naozaj bledá, predsa len som nemala odkiaľ zobrať nejaké opálenie. Vybrala som si z poličky Ruksak, ktorý som normále nosievala na školské pomôcky. Nezmestilo sa tam toho moc ale väčší som nemala. Vlastne som ani nevedela čo všetko si mám zobrať. Zabalila som si tam však nejaké oblečenie. Jeden jump-suit valtu, spodné prádlo, nejaké klasické biele tielko a to bolo vlastne všetko. Nemala som nič, čo by som mohla tam vonku použiť, maximaĺne nejaké perá a zošity, a typovala som že práve to mi bude na nič. Nakoniec som si však predsa len ešte dve perá zobrala.
Následne som sa už len vyzliekla. Špinavé jump-suit som si odložila do koša na špinavé prádlo, alebo skôr do nádoby, osprchovala som sa a obliekla som si na seba klasickú nočnú košeľu. Ľahla som si na posteľ a čoskoro som aj zaspala.

Nadišlo ráno, alebo to aspoň tvrdili hodinky, ktoré ukazovali ranný čas. Obyvatelia vaultu poznali len svetlo a tmu, ale koncept dňa a noci im bol celkom neznámy. Počuli o ňom, čítali o ňom, ale von sa nikdy nedostali a na vlastné oči ho nikdy nevideli. Z príbehov sa však dalo vyčítať, že slnko a mesiac musia byť úžasné. Vo vaulte slnko boli lampy a mesačný svit neexistoval, iba čierna tma.
Akonáhle vošla do strojovne, dozorca Karel jej prísnym hlasom nadiktoval dnešnú robotu. Bola to len rutinná kontrola rôznej mechaniky a niekoľko malých opráv a potom tá najhoršia vec, vyčistenie motorov od oleja. Ten olej bol čierny, hnusný, lepkavý, a nešiel ľahko zmyť. Vodou ste museli šetriť, a Saše olej na rukách zostal aj niekoľko dní.
Mechanikom, rovnako ako Saša, bol aj Roland z Igorovej bandy. Pracoval na akejsi oprave. Chvíľu po nej pokukoval a akonáhle dozorca odišiel, prikročil k nej.
''Chceli sme začať až v noci, aby boli všetci rozospatí... ale riaditeľ zistil že sa mu Igor hrabal vo veciach, a mal z toho problém. Ak by jeho otec zistil aj to že skopíroval kódy, bol by to koniec úteku. Rozhodol, že plán prevedieme teraz.'' Vysvetlil v skratke situáciu Roland. Dozorca v tej chvíli vošiel a začal naňho kričať, aby sa vrátil do práce a neotravoval svojich kolegov.
''Keď sa spustí alarm, bež za mnou.'' Stihol ešte povedať.

Sasha

Práca.. nie že by som ju nenávidela ale čistiť motor za motorom od vytekajúceho oleja nebolo nič úchvatné. Vault-kombinézu som si v mojej práci bežne ušpinila, a často som nosievala niekoľko dní jednu a tú istú keďže sa to proste neoplatilo prať. Rukávy som mala vyhrnuté po lakte, kombinézu trocha rozopnutú kvôli teplu a na očiach ochranné brýle. Na rukách som rukavice nemala a čistiť som čistila len handrou a nejakým liehom. Bola to nie práve úžasná práca pri ktorej som mala za chvíľu ruky fľakaté od oleja. Keď majster na chvíľu odišiel, podišiel ku mne Roland a povedal mi nejaké novinky. Len som prikývla, aj keď ma to trocha štvalo. Takto si nestihnem zobrať veci. Malo to však výhodu. Bola som v strojovni a stačilo sa len natiahnuť po nejakom, napríklad klúči, šrobováku alebo páčidle.
"Okej.." Odpovedala som Rolandovi a len som naďalej pokračovala v práci po tom, čo ho majster zdrbal.  Očividne to malo prísť každú chvíľu.. bola som nedočkavá a to čistenie mi kvôli tomu moc nešlo. No bolo mi to už viac menej jedno, predsa len, dnes odchádzam.

Dlho sa nič nedialo. Alarm sa neozýval, a neozýval. Dokonca aj Roland zneistel a bolo na ňom jasne vidieť napätie a nervozitu.
Potom to však prišlo.
Miestnosťou, aj celým vaultom, sa rozozvučal otrasný, kvílivý rev poplašného zariadenia. Svetločervené žiarovky nad každými dverami sa rozsvietili a blikali a točili sa ako o život. Tento zvuk už pár mesiacov nikto nepočul. Každý rok sa udial cvičný poplach, ale teraz sa zdalo, že poplach je skutočný.
Roland sa mierne pousmial a nádejne pozrel na dozorcu. Ten však stál na svojom mieste a obom vám prikázal aby ste pokračovali v práci.
''Zostaneme tu a budeme pracovať. Som si istý, že sa nič nedeje. Všetko som v poslednom čase skontroloval osobne, a pokazené nemôže byť nič. Je to určite len falošný poplach.'' Vyslovil sebaisto a otočil sa naspäť k stroju, na ktorom práve prevádzal údržbu.
Zdalo sa, že táto časť plánu nevyšla. Roland si bol istý tým, že dozorca odbehne na miesto poplachu, pretože ten by skutočne bol vyvolaný akousi mechanickou poruchou.
Ale to že zostane? To sa nedalo očakávať.
Roland sa zatváril zúfalo, no dozorcovi iba súhlasne prikývol. Akonáhle sa pán Karel otočil, Roland do ruky schmatol svoj skrutkovač a hlavou pokynul smerom na Sašu. Naznačoval jej, že má na chvíľu zamestnať dozorcu, aby ho mohol klepnúť odzadu.

Sasha

Ozval sa alarm a ja som sa neubránila tomu, že som prudko trhla hlavou na dozorcu. Dalo sa to však pochopiť ako menší zľaknutie sa ostrého zvuku ktorý prišiel zo sekundy na sekundu. Prikázal nám však pokračovať v práci s tým, že tu ostával aj on. Nevedela som čo robiť. Na chvíľu som sa len pozerala na dozorcu. Po tom som sa otočila na Rolanda ktorý mi naznačil, aby som nejak zaujala dozorcu. Nepáčilo sa mi to, ale nemali sme na výber. Rukou som uvolnila jeden z ventilov, zobrala som do ruky skrutkovač a treskla som po ňom, pri čom sa ozvala hlasná rada a ventil vyletel do steny oproti.
"Do prdele!" Zahrešila som nahlas, keď olej začal striekať na všetky strany. Len som vyskočila na nohy a čakala som, kedy si toho Dozorca všimne a zaćne sa so mnou hádať.

Dozorca vyskočil skoro až po strop, tak sa zľakol. Zároveň nahlas vykríkol, a až keď sa otočil, uvedomil si čo sa stalo.
''Sprosté dievča!'' Zrúkol nahlas a s nahnevaným výrazom sa vyrútil smerom ku Saši.
V tom však z druhej strany pribehol Roland, a mal jedinečnú šancu omráčiť ho. Avšak zaváhal, a pán Karel si ho všimol. Zatváril sa prekvapene a zhrozene, keďže videl, že Roland naňho dvíhal skrutkovač.
''Ako... čo si to dovoľuješ, ty zasran! Okamžite ideme za tvojím otcom.'' Vykríkol dozorca, no Rolandovi sa medzitým podarilo nabrať odvahu, a tak teda zaútočil.
Dozorca stihol skrutkovač vo vzduchu chytiť. Roland stratil rovnováhu a obaja sa dostali do bojového objatia, pričom spadli na zem, kde sa pretláčali. Dozorca kričal aby mu Saša pomohla, a to isté Roland. Roland však získaval prevahu, už len preto že bol mladší a silnejší.

Sasha

Nevedela som čo robiť. Nikdy pred tým som sa nemlátila. Aj keď som nebola úplne naslabšia, proste mi chýbal ten základný inštinkt, ktorý by mi povedal, ako na to. Chvíľu som tam len stála a sledovala som, ako sa medzi sebou mlátia. No museli sme byť rýchli.. stiskla som zuby a schmatla som zo seme kovový klúč. Podišla som k nim, napriahla som sa a vrazila som klúčom dozorcovi do hlavy. Nemali by sa krútiť až tak, že by som netrafila.  Aspoň som v to dúfala. Keby že trafím Rolanda, mala by som naozaj problém. Po tomto som však už nemala na výber, len odísť. Kľúč som stále zvierala tuho v ruke a sledovala som tých dvoch.
"Poďme .." Šepla som smerom k Rolandovi. Trocha som sa triasla. V podstate som ho touto ranou pokojne mohla zabiť. Bola zo zadu, do temena a kovovým klúčom.  Tvár som si len utrela do rukáva a čakala som, kedy sa Roland pohne. Mala som ho naśledovať, nevedela som kade presne chceli ísť.

Roland rýchlo vyskočil zo zeme a snažil sa nadýchať. Z tejto situácie bol očividne mierne šokovaný. Predsa len, do skutočného boja sa nikto z obyvateľov vaultu nikdy nedostal, a prakticky ani do skutočnej bitky. Väčšinou to boli len malé šarvátky. Igorova banda sa mohla zdať zlá, ale pre dospelých to boli len neškodní fagani, niečo z čoho každý raz vyrastie.
''Pre... dúfam, že si ho... nezabila.'' Vyhŕkol Roland so strachom v hlase a vyplašene sa obzeral po okolí. Kedykoľvek sem mohol niekto vojsť, a ak by vás chytili, bol by to koniec nielen ich únikového plánu. Pán Karel ležal na zemi v bezvedomí, a po čele mu stekal potôčik krvi. Saša ho klepla poriadne, no teraz nebol čas na čakanie a zisťovanie či je dozorca v poriadku. Nikto ho príliš nemal v obľube, ale nikto ani nechcel aby sa mu niečo takéto stalo.
Roland si utrel pot z čela a spoločne so Sašou vybehol zo strojovej miestnosti. Našťastie ste boli blízko miesta stretnutia, takže menšie zdržanie až tak nevadilo. Igor s Vasilom, Agátou a Petrom však na chodbe už netrpezlivo čakali, a ich tváre sa pri príchode vás dvoch rozjasnili. Igor bol nahnevaný.
''Už sme chceli odísť bez vás. To vám teda trvalo...'' Pokarhal vás Igor a potom ukázal na zatvorené dvere pred sebou. Tieto viedli do prednej časti vaultu, kde už ste to mali blízko k hlavnému východu.
''Saša, pusti sa do práce. Kód je 2335-EER. Otvor tie dvere, a vyhrali sme.''
Saša však nemohla mať ani najmenšieho tušenia o čo ide. Dvere nikdy neotvárala, hackovanie nebola jej partia. Igor rozhodil rukami a zamračil sa na Sašu.
''Na čo čakáš, dofrasa?!''

Sasha

Nechcela som myslieť na to, čo som dosť možno spravila.. teraz na to nebol čas a ja som na to ani nemala žalúdok. Len som upustila klúč, zobrala páčidlo a následovala Rolanda. Nemuseli sme však bežať dlho, o chvíľku sme sa už objavili pri skupinke pri jednom z terminálov. Keď sa dostaneme cez tieto dvere.. budeme mať vyhraté, aspoň som si to myslela. Zrazu sa však Igor otočil na mňa a ja som netušila čo po mne chce. Pozrela som sa na terminál a znova na Igora.
"Som mechanik, nie hacker či programátor." Povedala som potichu no len som zobrala páčidlo a podišla som bližšie k dverám. Všetko sa dalo otvoriť manuálne aj bez pomoci nejakej hrubej sily, teda takmer všetko. Tu som však nevidela moc veľkú nádej. Preto som len nakoniec znova prešla k terminálu. V programovaní som sa síce nevyznala no v niečom inom áno. Zarazila som páčidlo do malej medzierky, ktorá spojovala obrazovku terminálu s podstavcom a zapáčila som. Snažila som sa obrazovku s terminálu vyrvať a následne dvere otvoriť manuálne, cez pretrhanie niekoľko káblov, ktoré by podnietili otvorenie dverí. Volakedy sme tieto srandy opravovali, aj keď nie konkrétne tieto, ale princíp bol rovnaký.

Vyzeralo to tak, že Igor každú chvíľu stratí nervy.
''Ty to nevieš spraviť?! Do riti!'' Skríkol Igor, otočil sa na Vasila a začal k nemu pristupovať. Vasil naopak pomaly ustupoval dozadu.
''Hovoril si, že bude vedieť otvoriť tie zasrané dvere, ty idiot.''
Vasil bol očividne vystrašený. Chcel niečo povedať, no nedokázal vysloviť ani slovo. Blížiaci sa Igor bol príliš hrôzostrašný. Agáta však zasiahla a chytila Igorovi ruku. Bola to jediná osoba, ktorá také niečo mohla spraviť a nedostať výprask. Predsa len, bola Igorova frajerka a on by ju pravdepodobne nikdy neudrel.
''Nemáme čas na šarvátky. Vyriešime to potom! Ideme pôvodnou cestou.'' Povedala rýchlo a to Igora dostatočne upokojilo. Vasil očividne Igorovi nahovoril, že Saša dokáže otvoriť tieto dvere pomocou hackovania, no to nebola pravda. A na povrch vyšiel aj dôvod, prečo Saša bola prizvaná do ich bandy. Vasil s ňou chcel byť, a tak si niečo vymyslel, aby bola Saša užitočná pri úteku, a mohla utiecť s bandou. Samozrejme, Igor súhlasil, pretože otvorenie týchto dverí by znamenal hladký bezkonfliktný únik.
Teraz ste museli ísť pôvodnou cestou, ktorú predtým naplánoval Igor. Tá však bola dlhšia, a mohli ste na nej stretnúť ľudí, ba aj strážnikov. Nedalo sa však nič robiť.
''Nechaj to tak. Nemáme toľko času.'' Povedal Roland Saši, ktorá sa snažila otvoriť dvere ''manuálne.''
Všetci šiesti ste vykročili dverami, smerom k prednej časti vaultu...

Sasha

Zrazu som si nemyslela, že to bol až taký dobrý nápad. Nemyslela som si totiž že sa nevie Igor vôbec ovládať. Ako vôbec mohol byť tak populárny? Nakoniec som otváranie manuálnou cestou vzdala.  Rolan tak či tak povedal že toľko času nemáme, mal pravdu. Odstúpila som od panelu. Nevedela som o nejakej dlhšej ceste, takže som sa musela držať za nim. V ruke som stále držala páčidlo, aj keď sa mi zovretie trocha uvoľnilo s tým, ako zo mňa začal opadávať prvotný stres. Stále to ale neznamenalo že by sa mi táto siutácia páčila. Chcela som už byť vonku.

Igor kráčal vpredu pred ostatnými nepokojným krokom. Pred vchodom do každej chodby sa do nej obzrel, no nie vždy bol taký opatrný a miestnosťami niekedy neopatrne len prebehol. Zdalo sa však, že máte obrovské šťastie. Aj napriek tomu, že ste museli zvoliť dlhšiu cestu, zatiaľ ste nestretli ani živú dušu. Zdalo sa, že dokonca aj roboti sa išli pozrieť na poplach.
Napokon ste spoločne vyšli do haly, z ktorej viedlo niekoľko chodieb. Jedna z nich mierila rovno k dverám, za ktorými bola vstupná časť. Ako Igor spomenul, tieto by mohli byť problém, pretože pri nich vždy stojí strážnik.
A bolo tak. Pred dverami stál pán Mren a prekvapene zazeral na skupinku šiestich mládencov. Mren bol vo vaulte pomerne obľúbený, hlavne pre jeho zodpovednosť a dobrú povahu.
''Igor, Roland... vy všetci, čo tu robíte? Máte sa vrátiť do svojich izieb. Ten poplach nie je cvičný.''
Igor bez slova siahol do svojho ruksaku a vytiahol z neho 9mm pištoľ. Jeho parťáci prekvapene vydýchli a boli tiež prekvapený. Zbraň mohli mať len strážnici... a riaditeľ.
''Igor, ser na to. Len ho omráčime a...'' Hovoril Roland s roztraseným hlasom. Igor ho však nepočúval.
Pán Mren sa nechápavo zamračil a rukou siahol po svojej pištoli.